Za monumentálnou bránou Báb Zuvejla, ozdobenou dvojicou kamenných minaretov, sa kamennými uličkami rozleje svet, o ktorého existencii ste netušili. Ak chcete Káhiru naozaj spoznať, musíte sa ponoriť do týchto rušných ulíc, kde stredovek nie je iba pojem, ale môžete sa ho dotknúť. Kedysi malo mesto viacero brán. Mnohé zmizli v toku času, ale Báb Zuvejla tu stojí dodnes. V jej tieni posedáva niekoľko chlapov. Bez pohnutia, len tak... Čakajú na Godota tak ako včera, tak ako zajtra. Občas si kúpia čaj od chlapca, ktorý okolo nich prejde s bronzovou táckou, no inak sa ich deň scvrkol na čakanie. Ak si všimnete malé dvere zo zadnej strany brány, vojdite do nich, vystúpte niekoľko schodov nahor a máte možnosť vyliezť až hore k minaretom.

Káhira

Je hlavné mesto Egypta a po nigérijskom Lagose druhé najľudnatejšie mesto Afriky. V Káhire žije na rozlohe 528 štvorcových kilometrov vyše desať miliónov obyvateľov, v celej aglomerácii až 21,5 milióna ľudí. Vďaka svojmu kozmopolitnému rázu a veľkému množstvu obyvateľov ju miestni nazývajú „big mango“. Historická časť mesta je od roku 1979 zaradená na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Predaj zo zeme

Byť na minarete v starej Káhire je zážitok, pretože sa vám pod nohami otvorí panoráma starého mesta. Dnes ho tvorí spleť zaprášených striech, ošumelých satelitov, nízkych minaretov a rozvešanej bielizne. Hneď za bránou stojí stará mešita sultána Mujjáda a oproti nej sa pohľad vpije do fasád staručkých domov z minulého storočia. Sem-tam popod ne prejde poslíček na bicykli. Jednou rukou drží kormidlo a druhou si pridŕža obrovskú drevenú paletu naloženú čerstvými chlebovými plackami zvanými aiš. Keď ich privezie na miesto určenia, ešte sú teplé a každý si na nich pochutná. Pred osmanskou studňou sa rozložili predajcovia ovocia a zeleniny. Nemajú stoly, iba plachtu a predáva sa priamo zo zeme. Bazárová ulička sa zarezáva hlbšie a pretína celú starú štvrť. Akoby bolo na každom kroku niečo zaujímavé. Čím viac sa ponoríte do stredu celej oblasti, tým viac vás pohltí zvolávanie arabských predavačov a napokon aj zjednávanie, keď vám predsa len niečo padne do oka.

V reštaurácii bez mena

Ráno je najživšie okolo malých pouličných vývarovní. Nemajú žiadne meno, tabuľky, ani zďaleka nepripomínajú reštaurácie, no každý vie, že sa v nich vynikajúco naje. „Máme iba foul a tamiju,“ usmieva sa chlapec, ktorého otec pripravuje jedlo. Foul je bôbová kaša, ktorá sa dochutí sezamovou pastou tahini a olivovým olejom, a tamija predstavuje egyptskú verziu falafelu. Objednám si zo všetkého na ochutnávku a raňajky sa servírujú na hrkotajúcom stole priamo na ulici. Sedím sám, no o chvíľku si ku mne prisadne otec so synom. Otec vyzerá na prvý pohľad ako člen Moslimského bratstva. Na sebe má dlhú džalábiju, na hlave čiapočku, dlhú šedivú bradu a na čele tmavú modrinu, ba priam jazvu z toho, že sa modlí päťkrát denne už zopár desiatok rokov. Mnohí konzervatívni veriaci sú na modrinu hrdí a každý tak vie, že islam je pre neho dôležitá súčasť života. Prisadnú si, usmejú sa, dáme sa do reči a automaticky ma ponúkajú svojím jedlom. Prisuniem k nim svoje mištičky a takto máme spoločné raňajky.

Článok pokračuje na ďalšej strane.