Zuzana Zimmermannová

„Zdá sa, že dážď nakoniec odfúkne,“ prihovorí sa mi recepčná, keď po komplikovanej ceste dorazím do Kaunasu. Druhé najväčšie mesto Litvy, ktoré leží sto kilometrov západne od Vilniusu, a&nbsp;tak trochu aj v&nbsp;jeho tieni, ma skutočne víta ukážkovým slnkom. „Keby však nie, nebude to prekvapenie, názov Litva pravdepodobne pochádza zo slova lietus, čo znamená dážď,“ zasväcuje ma. Small talk o&nbsp;počasí v&nbsp;najväčšej z&nbsp;troch pobaltských krajín však nie je tak celkom small talkom. Do Kaunasu prichádzam v&nbsp;čase osláv jeho narodenín, ktoré sa spájajú s&nbsp;veľkou parádou pod šírym nebom, úzkostlivým sledovaním predpovede si preto krátia čas takmer všetci obyvatelia. Než však ulice zaplní hudba, predstavenia, jedlo a&nbsp;zábava, vydávame sa ich spoznať v&nbsp;ich pokojnejšej podobe.

Je najväčšou z&nbsp;troch pobaltských krajín a&nbsp;zároveň prvým štátom, ktorý po búrlivej histórii v&nbsp;roku 1990 vyhlásil svoju nezávislosť od Sovietskeho zväzu. Prevažne rovinatá krajina má 90&nbsp;kilometrov morského pobrežia a&nbsp;pýši sa vyše 3&nbsp;000 jazerami. Najvýznamnejšou riekou je Nemunas, ktorej povodie zaberá až 70&nbsp;percent územia Litvy, druhou najväčšou riekou je Neris, ktorá sa do Nemunasu vlieva pri Kaunase, druhom najväčšom litovskom meste a&nbsp;aktuálnom Európskom hlavnom meste kultúry. K&nbsp;zaujímavým atrakciám Litvy okrem hlavného mesta Vilniusu patrí hrad Trakai uprostred jazera Galvé zapísaný na zoznam UNESCO, prímorské mesto Klaipeda, najdôležitejšie pútnické miesto Hora Krížov alebo Kurská kosa, takmer sto km dlhý úzky výbežok zeme so vzácnym ekosystémom, o&nbsp;ktorý sa delí s&nbsp;Ruskom.

Litva

Kaunas je ako stvorený na nekonečné pešie potulky, pri ktorých sa dá obdivovať nielen architektúra, ale aj príťažlivá príroda. Centrum mesta z&nbsp;oboch strán obmývajú silné prúdy riek Neris a&nbsp;Nemunas, ktoré križuje niekoľko mostov. Presne na ich sútoku leží okrem piesočnej pláže aj veľký park Santaka, ktorý sa doobeda ozýva džavotom detí a&nbsp;funením bežcov. Dominantou parku je stredoveký hrad zo 14. storočia, ktorý vďaka svojej tehlovej farbe púta pozornosť už z&nbsp;diaľky. Trochu pripomína aj výrazne menšiu verziu slávneho litovského vodného hradu Trakai. Dnes v&nbsp;jeho poslednej veži sídli historické múzeum so stálou expozíciou.

Za ním sa už začína dláždené Staré mesto plné farebných domčekov, zaujímavých kostolov a&nbsp;sôch. Jedna z&nbsp;najpútavejších je venovaná pamiatke Wladyslawa Starewitza, priekopníka stop-motion animácie, ktorý si vyslúžil prezývku európsky Walt Disney. V&nbsp;Kaunase bol údajne vytvorený aj prvý bábkový film venovaný Starewitzovým obľúbeným zvieratkám – chrobákom. Nad hlavným námestím kraľuje elegantná biela radnica, ktorá vďaka svojmu tvaru získala prezývku Biela labuť. Z&nbsp;námestia sa oplatí zatúlať do množstva menších i&nbsp;väčších ulíc, ktoré sa rozbiehajú do malebných zákutí vrátane tých s&nbsp;výhľadom na rieku Nemunas. Jednou z&nbsp;nich je aj najstaršia ulica v&nbsp;meste, Vilniaus Gatvé, ktorá kopíruje stredovekú cestu do Vilniusu. Kedysi bola väčšina budov, ktoré ju lemovali, z&nbsp;dreva, až neskôr ich vystriedali honosné tehlové budovy zámožných obyvateľov, z&nbsp;ktorých mnohé stoja dodnes. Striedajú ich krčmičky, reštaurácie a&nbsp;cukrárne v&nbsp;pastelových farbách. Inokedy najživšiu ulicu v&nbsp;meste namiesto letných terás však dočasne „zdobí“ len nekonečný prach, keďže je v&nbsp;rozsiahlej rekonštrukcii. Miestni, ktorí sa ňou statočne prebíjajú, však prisahajú, že mimo zúrenia zbíjačiek je najkrajšou v&nbsp;celom meste.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MESTA S MNOHÝMI TURISTICKÝMI LÁKADLAMI NÁJDETE V GALÉRII

Silnú konkurenciu však má aj o&nbsp;pár metrov ďalej na Laisvès Aléja (Aleja slobody), jednej z&nbsp;najdlhších peších ulíc v&nbsp;celej Európe. Takmer 1,7 km dlhý bulvár lemuje dvojité stromoradie nádherných košatých líp. V&nbsp;súčasnosti už celá ulica patrí len peším a&nbsp;hoci ju na pár miestach križujú automobilové cesty, semafory tu nenájdete, chodci majú jednoducho vždy prednosť. Jej okraje zapĺňajú početné kaviarne, reštaurácie a&nbsp;remeselné obchodíky, a&nbsp;tak ľahko nadobudnete pocit, že v&nbsp;Kaunase sa nikto nikam neponáhľa. Babička s&nbsp;vnučkou si na lavičke čítajú rozprávkovú knihu, kamarátky klebetia pri káve a&nbsp;šakotise – miestnom koláči, ktorý sa tradične pečie na rotujúcom ražni na otvorenom ohni a&nbsp;páry nakupujú nové dizajnové ozdoby. Korzovanie v&nbsp;príjemnom tieni vedie aj popri budovách bývalej litovskej pošty, štátneho hudobného divadla, litovskej banky a&nbsp;ďalších stavbách v&nbsp;modernistickom štýle, ktoré dnes patria ku kultúrnemu dedičstvu.

„V&nbsp;medzivojnovom období, keď sa z&nbsp;Kaunasu stalo dočasné hlavné mesto Litvy, tu vyrástlo takmer 12-tisíc nových budov. Mesto lákalo architektov z&nbsp;Francúzska, Talianska, Nemecka či Ruska, a&nbsp;tak vznikol unikátny mix moderny, ktorý kombinuje viac prvkov vrátane art deco. Monumentálne stavby rástli čoraz viac do výšky, aj miestnu poštu v&nbsp;čase stavby v&nbsp;roku 1932 volali mrakodrap, hoci mala len šesť poschodí. Kaunas bol v&nbsp;tom čase aj nesmierne multikultúrny a&nbsp;každá štvrť mala svojich typických obyvateľov,“ vysvetľuje koordinátor programu Moderna pre budúcnosť Žilvinas, keď kráčame alejou, ktorá vyúsťuje pri majestátnom novobyzantskom kostole Soboras.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Raz do roka sa však táto zelená oáza pokoja mení na nepoznanie. Na druhý deň s&nbsp;úžasom sledujeme, ako priestor pod lipami zaplnil jeden nekonečný prestretý stôl dlhý skoro ako samotná ulica. Skutočná premena však prichádza až podvečer, keď k&nbsp;dlhočiznému stolu zasadne takmer celé mesto. Pod kupolami Soborasu hrá miestna filharmónia, pred poštou sa vlnia tanečníci miestneho divadla, po ulici kráčajú mažoretky, z&nbsp;balkóna divadla hrá dychovka a&nbsp;drobné pódiá, ktoré sem-tam prerušujú dlhý stôl, žijú standupom a&nbsp;vystúpeniami miestnych zborov. Odvšadiaľ sa ozýva hudba, spev a&nbsp;smiech, ľudia hodujú za stolom a&nbsp;človek nevie, kam sa skôr pozrieť. Krúžime ulicou hore-dole, aby sme si vychutnali esenciu tejto netradičnej zábavy, umenia a&nbsp;tak trocha chaosu miešajúceho sa v&nbsp;jednom veľkom kotle. Úžasná iniciatíva, ktorú by si zaslúžilo každé jedno mesto, vznikla pred piatimi rokmi pri príležitosti osláv Dňa susedov a&nbsp;napriek pandemickej prestávke sa neustále rozrastá a&nbsp;vytvára hrejivého komunitného ducha. Oslavy navyše padajú na deň narodenín samotného Kaunasu, ktoré sa oslavujú vždy cez víkend najbližší k&nbsp;20. máju – skvelá príležitosť na návštevu.

Umenie však v&nbsp;uliciach Kaunasu nenájdete len počas jedného dňa v&nbsp;roku, celé mesto je jednou veľkou otvorenou galériou. Stačí sa prejsť Ulicou E. Ožeškienésa v&nbsp;radovej zástavbe panelákov, ktoré na prvý pohľad ničím nevynikajú. Keď však vojdete do dvora 21A, zo steny sa začnú usmievať štrikujúce babky v&nbsp;okuliaroch, o&nbsp;kúsok ďalej na streche zbadáte posteľ, zrkadlové mozaiky či chlapca pred veľkým schodiskom s&nbsp;nápisom „Imagine“. Všetko je dielom umelca Vytenisa Jakasa. „Keď sa sem presťahoval, zarmútilo ho, ako odcudzene ľudia v&nbsp;tomto vnútrobloku žijú v&nbsp;porovnaní s&nbsp;tým, čo poznal z&nbsp;rozprávania. Zobral preto do rúk štetce, farby a&nbsp;začal dvor prerábať. Najprv na steny okopíroval staré fotografie židovských rodín, ktoré tu bývali pred holokaustom, neskôr pridal ďalšie maľby a&nbsp;nábytok a&nbsp;susedstvo vďaka galérii Yard ihneď ožilo,“ hovorí študentka Sandra.

Streetart však pokrýva takmer celé mesto. Jeho šírenie rozprúdil festival Nykoka, ktorý sa prvýkrát konal v&nbsp;roku 2014. Menšie i&nbsp;veľkoplošné maľby sa zjavujú nečakane a&nbsp;hravo, aj vďaka tomu je prechádzka mestom pôžitkom plným prekvapení. Jednou z&nbsp;nich je aj tvár na „neviditeľnom“ Námestí Georgea Mačiúnasa. Na poctu spoluzakladateľa umeleckého hnutia Fluxus, ku ktorému sa radí aj Yoko Ono, na ostrovček uprostred rušnej trojprúdovej cesty bez akéhokoľvek priechodu pre chodcov namaľovali tvár s&nbsp;vyplazeným jazykom, ktorú vidno iba z&nbsp;výšky. Neďaleko hradu na parkovisko dohliada starý múdry muž v&nbsp;okuliaroch, pri národnom múzeu umenia leží ružový slon a&nbsp;kúsok ďalej socha roľníka, pri ktorej sa po zotmení vďaka premyslenej tieňohre zjavujú hviezdy budiace dojem, akoby ich roľník sadil. Mesto navyše zriadilo iniciatívu, v&nbsp;ktorej spája umelcov s&nbsp;vlastníkmi prázdnych sivých stien vhodných na skrášlenie, čo ešte urýchľuje šírenie nového umenia.

Kaunas sa často označuje za mesto múzeí, tých tradičných aj moderných je tu skutočne požehnane. Zvedavosť vzbudzuje napríklad Múzeum čertov, ktoré zahŕňa najväčšiu zbierku diablov z&nbsp;rôznych kútov sveta. Nový umelecký vietor do Kaunasu zavial aj titul Európskeho hlavného mesta kultúry 2022 (spolu s&nbsp;mestami Nový Sad a&nbsp;Esch-sur-Alzette). Riaditeľka organizačného tímu Virginija Vitkiené prezradila, že za týmto titulom videli najmä príležitosť prebudiť svoju Šípkovú Ruženku: „Kaunas žil vo vlastnom tieni už dosť dlho. Medzi dvomi svetovými vojnami, kým oblasť v&nbsp;okolí Vilniusu okupovalo Poľsko, sa stal dočasným hlavným mestom Litvy, čo skutočne vytvarovalo identitu jeho obyvateľov.“ V&nbsp;medzivojnových rokoch (1919 – 1940) sa druhé najväčšie mesto Litvy dočkalo rapídneho rozvoja z&nbsp;kultúrnej, vedeckej, akademickej aj architektonickej stránky. Vyrástli tu nové budovy v&nbsp;modernistickom štýle, postavili sa pozemné lanovky aj mosty, začali jazdiť autobusy, otvorilo sa národné divadlo aj univerzita a&nbsp;dokonca sa tu konala olympiáda – kozmopolitné mesto rástlo, až kým neprišla sovietska okupácia, ktorá v&nbsp;celej krajine zanechala hlboké jazvy.

„Po tom, ako Litva v&nbsp;roku 1990 vyhlásila nezávislosť, sa Kaunas musel pozviechať z&nbsp;rokov trvajúcej stagnácie. Napriek bohatej histórii ho bolo treba oživiť. Vládli tu stereotypy, kolektívna strata pamäti, pesimizmus a&nbsp;nostalgia za medzivojnovým obdobím a&nbsp;mnohí, najmä mladí ľudia, sa odsťahovali,“ pokračuje Virginija. Mesto potrebovalo novú šťavu, ktorú mu poskytli až iniciatívy spojené s&nbsp;novým statusom a&nbsp;jeho mottom: Z&nbsp;dočasného k&nbsp;súčasnému. „Na zmenách sme začali pracovať už v&nbsp;roku 2015 a&nbsp;dnes postupne zbierame ovocie. Naším cieľom bolo vytvoriť zmenu na mnohých frontoch, prejsť od podozrievania k&nbsp;dôvere, od sebaklamu k&nbsp;pravde, od jednotlivca ku komunite, od opustených kútov ku kreatívnym priestorom, od prázdnych múzeí k&nbsp;živej histórii – cez kultúru. Výsledkom je, že Kaunas je trendy, viac ľudí sa tu rozhodlo zostať žiť, obyvatelia sú na seba hrdí a&nbsp;zbavili sme sa nálepky ‚provizórneho hlavného mesta‘. Už je to len Kaunas, nový a&nbsp;skvelý,“ dodáva riaditeľka.

Táto zmena sa odráža nielen v&nbsp;uliciach, ale aj na ľuďoch, ktorí sa čoraz viac angažujú v&nbsp;komunitných projektoch a&nbsp;tiež na kultúrnych podujatiach, ktoré Kaunas ponúka plným priehrš­tím. Zrodilo sa tu jedenásť nových festivalov, v&nbsp;lete sa mesto premení na jedno veľké pódium s&nbsp;početnými koncertmi a&nbsp;chýbať nebudú ani výstavy svetových umelcov. Jednou z&nbsp;nich je aj veľkolepá retrospektíva Yoko Ono, ktorá bude sprístupnená už v&nbsp;septembri, jej „predjedlom“ je aktuálna výstava Ex It. Sto drevených truhiel – dospelých i&nbsp;detských –, z&nbsp;ktorých vyrastajú ovocné stromy, leží rozmiestnených vo veľkej zdobenej hale v&nbsp;budove litovskej banky. „Ide o&nbsp;silný obraz následkov vojny či prírodnej katastrofy, metafora odolnosti a&nbsp;životaschopnosti prírody, život vo svojom pokračovaní,“ hovorí kurátorka Vilté. Celkový pohľad umocňujú bežní návštevníci banky, ktorí čakajú v&nbsp;radoch medzi truhlami, kým ich obslúžia za priehradkami. Akoby sa život nikdy nezastavil, akoby pamäť bola prikrátka.

Ďalšou výnimočnou výstavou je retrospektíva venovaná srbskej konceptuálnej umelkyni Marine Abramovičovej. Galéria je ponorená do tmy, s&nbsp;množstvom premietacích plátien, na ktorých sa opakujú sekvencie z&nbsp;jej najznámejších diel. Na jednom so svojím dlhoročným priateľom Ulayom kráčajú popri Čínskom múre, každý z&nbsp;opačnej strany, aby sa v&nbsp;strede stretli a&nbsp;povedali si svoje „áno“. Umenie mieni, život mení a&nbsp;pár sa pri stretnutí po trojmesačnej púti nadobro rozišiel. Na výstave nechýbajú ani iné diela, v&nbsp;ktorých testuje hranice, vyrovnáva sa s&nbsp;detstvom a&nbsp;prísnou a&nbsp;žiarlivou matkou, ale aj vojnou na Balkáne. „Ak neviete nič o&nbsp;jej živote, tieto zábery vám nič nepovedia. Až keď poznáte jej príbeh, idú skutočne pod kožu,“ hovorí kurátorka Gabriela, ktorá sa s&nbsp;umelkyňou stretla na otvorení výstavy na jar.

Kaunas láka čoraz viac svetových filmárov, nakrúcal sa tu seriál Černobyľ, nedávno sa v&nbsp;krásnom kláštore Pažaislis na okraji mesta nakrúcal aj dobový seriál Katarína Veľká. Vybehnúť si za mesto je výborný nápad, ktorý domáci praktizujú celoročne. Obľúbeným miestom je Panemuné – nábrežie, kde kedysi vládla „plážová kultúra“ a&nbsp;ktoré dodnes slúži na rekreáciu. Obklopené píniovými lesmi a&nbsp;výbornou klímou sa pobrežie rieky Neris kedysi využívalo na liečbu tuberkulózy, neskôr k&nbsp;týmto „kaunaským záhradám“, ako Panemuné prezývali, pribudol jachtársky klub a&nbsp;ďalšie radovánky. Hoci svoju dávnu noblesu stratil, ľudia sa sem naďalej radi vracajú aj za komunitnými programami, športom, tancom i&nbsp;spevom sutartinés – litovských polyfónnych piesní, ktoré sú zapísané aj na Zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Môžete si tu dokonca prenajať aj vilu, ktorá vás zavedie naspäť do medzivojnového obdobia, a&nbsp;to nielen svojím zariadením, ale aj vlastným parfumom, dobovými hrami či oblečením. „Túto vilu vlastnili naši prarodičia a&nbsp;neskôr bola sprivatizovaná. Keď sme dostali šancu, rozhodli sme sa jej vdýchnuť opäť život,“ hovorí Marija, ktorá sa živí ako interiérová dizajnérka.

Hoci Kaunas leží v&nbsp;údolí na sútoku riek, núdzu nemá ani o&nbsp;kopce. Z&nbsp;dvoch z&nbsp;nich sa stali aj príjemné vyhliadky, za ktorými sa oplatí zdolať pár tuctov schodov. Nie je to však nevyhnutné – k&nbsp;obom vedú aj miestne rarity – dve pozemné lanovky, ktoré fungujú nepretržite od roku 1931. Staré mesto budete mať ako na dlani z&nbsp;vyhliadky Alekstosas, z&nbsp;ktorej vidno aj most Vytautas. Domáci vtipkujú, že je najdlhší na svete, keďže jeho prechod trvá 13 dní. Za žartom stojí skutočnosť, že v&nbsp;18. storočí patril Kaunas ruskému a&nbsp;Alekstosas pruskému kráľovstvu, ktoré používali iné kalendáre, čím vznikol značný časový skok.

Druhá pozemná lanovka leží v&nbsp;Novom meste a&nbsp;vedie k&nbsp;majestátnej, 70 metrov vysokej Bazilike Kristovho vzkriesenia – ďalšiemu skvostu medzivojnovej architektúry. „Začali ju stavať v&nbsp;roku 1922 po tom, ako Litva získala nezávislosť. V&nbsp;40. rokoch, keď sa stavba chýlila ku koncu, Litva opäť stratila svoju nezávislosť a&nbsp;budova dlho slúžila ako fabrika na výrobu rádiosúčiastok. Baziliku vysvätili až v&nbsp;roku 2004,“ hovorí Žilvinas. Strohý interiér však vyvažuje jej výšková terasa, z&nbsp;ktorej sa dá obdivovať mesto z&nbsp;opačnej strany. Po ceste späť do mesta sa zastavte na námestí Vienybés. Nedávno zrekonštruované priestranstvo hýri kvetmi a&nbsp;fontánami, v&nbsp;ktorých sa schladzujú miestne deti a&nbsp;svoje triky tu predvádzajú aj skejteri. Kto by chcel umenie vyvážiť športom, nemal by si nechať ujsť arénu Žalgiris na ostrove uprostred rieky Nemunas aj s&nbsp;jej legendárnymi basketbalovými zápasmi. Energiu môžete načerpať s&nbsp;tanierom naloženým cepelinaiami – plnenými zemiakovými pirohmi, šaltibarščiaiom - studenou repovou polievkou alebo zapiť medovým likérom krupnikas.