Peter Gregor

Možno ste ešte nepočuli označenie via ferrata alebo kletterstieg – zaistená cesta. Keby som mal v&nbsp;krátkosti opísať, o&nbsp;čo vlastne ide, zhrnul by som to asi takto: je to bezpečnejšia forma lezenia spojená s&nbsp;turistikou. Na skalách sú naťahané železné laná, po ktorých šplháte a&nbsp;istíte sa. Cestu vám môžu zľahčovať aj rôzne kramle, stúpačky, rebríky, mostíky a, samozrejme, aj samotné skaly, ktoré môžu slúžiť ako skvelý záchytný bod. Súčasťou vášho výstroja je prilba, ferratová súprava so sedacím úväzom a&nbsp;s&nbsp;dynamickými lanami pre prípad pádu. Nemala by chýbať ani „odsedka“, čiže kratšia šlinga (plochá kotviaca slučka) s&nbsp;karabínou, ktorú využívate pri oddychu a&nbsp;vytrasení rúk.

Štajersko je oblasť na juhovýchode Rakúska, hraničí so Slovinskom. Známe je aj termálnymi prameňmi či pestovaním vína. K najznámejším miestam na návštevu patrí pútnické miesto Mariazell, zámok Herberstein, kláštor St. Lambrecht, vrchol a okolie Dachsteinu, 25-kilometrová vínna cesta medzi Ehrenhausenom a Leutschachom.
&nbsp;
– Doprava z Bratislavy zaberie osobným autom zhruba tri a pol hodiny.
&nbsp;
– Desaťdňová diaľničná známka do Rakúska stojí 9,60 eura.
&nbsp;
– Kempovať sa dá v kempingu a penzióne Grimmingsicht s veľmi príjemnými majiteľmi.
&nbsp;
– Pri kempe sa nachádza reštaurácia Hubertusalm (asi 10 minút pešo od kempu, ale dá sa ísť aj autom), kde majú vynikajúce jedlo a na rakúske pomery je tam lacno.

Štajersko a praktické informácie

Ferraty sú vhodné najmä pre tých, ktorým sa horolezectvo zdá príliš nebezpečné, pre tých, ktorí nechcú so sebou brať veľa materiálu, a&nbsp;najmä pre tých, ktorým sa nechce príliš dlho čakať na „štandoch“ – stanoviskách, kde istíte spolulezca. Atraktivitu ferrát zvyšuje aj to, že môžu viesť cez rôzne tunely, skalné okná, popri vodopáde alebo dokonca po priehrade. Časť trasy môže byť čisto „šliapacia“ a&nbsp;pri konci niektorých ciest vás čakajú vyhliadky. Veľký pozor si treba dávať hlavne na počasie, pretože v&nbsp;prípade búrky je via ferrata ten najlepší hromozvod.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z ADRENALÍNOVÉHO ZDOLÁVANIA RAKÚSKYCH FERRÁT NÁJDETE V GALÉRII

Prvýkrát som s&nbsp;kamarátkou vyskúšal lezecký areál a&nbsp;rekreačné stredisko Skalka pri Kremnici asi pred dvoma rokmi. Keď som sa po pár ľahších ferratách v&nbsp;areáli rozhodol skúsiť tú ťažkú (cesta zvaná Výzva – náročnosť E), úplne som stratil silu, zablokoval som sa a&nbsp;horko-ťažko som z&nbsp;nej zliezol. Ruky som mal krvavé, bol som v&nbsp;šoku a&nbsp;triasol som sa. Povedal som si – nie, takto to nepôjde. Rýchlo som sa pozbieral, dal som si ďalšiu ľahšiu cestu a&nbsp;vyše roka som trénoval. Potom som Výzvu vyliezol – hneď dvakrát po sebe. Odvtedy som si ferraty obľúbil a&nbsp;leziem pravidelne. Môj dobrý „parťák“ Miro (pomaly o&nbsp;dvadsať rokov starší) je takisto nadšenec a&nbsp;skoro každý týždeň ideme aspoň na jeden deň počas sezóny liezť, ale Slovensko vynechávame. V&nbsp;Rakúsku a&nbsp;v&nbsp;Taliansku je možností omnoho viac a&nbsp;nájdete tam cesty, ktoré môžete liezť aj hodiny v&nbsp;kuse.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Tentoraz sme sa zamerali na Štajersko, druhú najväčšiu rakúsku spolkovú krajinu. Vybrali sme si dve ferraty: Gamsblick s&nbsp;obťažnosťou C a&nbsp;Loser Sissi s&nbsp;obťažnosťou D. Stupnica náročnosti ferrát je od A&nbsp;po G. Dlho existovala náročnosť iba po E, čo sa už dá považovať za extrémne lezenie, no potom nejakí „nadšenci“ zdvihli latku a&nbsp;vymysleli F a&nbsp;G, čo už hraničí s&nbsp;čistým šialenstvom, ťažko hovoriť o&nbsp;pôžitku z&nbsp;pohybu a&nbsp;prírody. Ferratu s&nbsp;náročnosťou&nbsp;C zvládne aj začiatočník, ktorý sa nijako extrémne nebojí výšok, náročnosť&nbsp;D je už pre skúsenejších a&nbsp;často je potrebný aj tréning. Príroda Rakúska je ne­oceniteľná a&nbsp;to sa týka aj Štajerska s&nbsp;rozoklanými štítmi a&nbsp;jazerami. Vedeli ste, že odtiaľ pochádza aj kulturistická ikona, hollywoodska hviezda a&nbsp;bývalý guvernér Kalifornie Arnold Schwarzenegger? Toho sme síce na ferratách nestretli, hoci stretnutia bývajú súčasťou tohto športu. Ale o&nbsp;tom neskôr.

Prvou ferratou v&nbsp;rámci nášho dvojdňového tripu bol Gams­blick. Zdolávali sme ju v&nbsp;piatok a&nbsp;celú cestu hore a&nbsp;dole sme mali iba pre seba. Po človeku ani stopy. Hneď pred začiatkom trasy nás prekvapilo veľké a&nbsp;stvrdnuté snehové pole, ktoré sme museli veľmi opatrne prekonať. Miro zobral turistické paličky, ktoré nám pomohli vybalansovať trasu, a&nbsp;takisto sme si vzali „nesmeky“, čo sú také železné reťaze, ktoré si upnete na topánky a&nbsp;zaručujú vám ešte bezpečnejší pohyb. Na začiatku leta netreba podobné veci podceňovať. Keď sa pohybujete vo väčších nadmorských výškach, tieto doplnky sú nevyhnutnosťou. Cestou k&nbsp;ferrate aj počas jej lezenia sa nám otvoril výhľad na krásny ihlovitý útvar Sturzhahn (2 031 m n. m.), ktorý je, ako sa zdá, doménou horolezcov. My sme asi za hodinku pohodového lezenia dorazili na vrchol Trawengu (1 981 m n. m.), odkiaľ sa nám naskytli impozantné pohľady na celé pohorie Totes Gebirge, čo v&nbsp;preklade znamená Mŕtve hory. My sa, naopak, nikdy necítime živší, ako keď vylezieme nejakú hodnotnú ferratu. Keď k&nbsp;tomu navyše vidíme prekrásne jazero Steiersee, vsadené medzi ihličnany, nič viac nám nechýba. Turizmus je v&nbsp;Rakúsku skutočne na vysokej úrovni, aj keď značenie máme na Slovensku lepšie. Všade sú dostupné služby a&nbsp;aj vo vyšších polohách, kam vedú asfaltové cesty, nájdete vždy nejaký bufet či reštauráciu. Len tá cena piva by mohla byť nižšia. Rakúšania sú veľmi pohodoví ľudia, rešpektujú prírodu a&nbsp;ja sa tam vždy cítim dobre.

Ďalšou ferratou, ktorú sme si zvolili, je Loser Sissi s&nbsp;náročnosťou D. Tu sa už treba mať na pozore, pretože niekedy idete aj cez zvislé steny alebo sa pri lezení stretnete s&nbsp;miernym previsom. Pre skúseného lezca je to rozcvička, pre menej skúseného môže ísť o&nbsp;prechádzku peklom, preto svoje sily nikdy netreba preceňovať. Za dva roky aktívneho lezenia sme sa už viackrát stretli s&nbsp;ľuďmi, ktorí to neodhadli a&nbsp;potom sa veľmi trápili a&nbsp;blokovali cestu ostatným. Ak sa teda chystáte na ferratu prvýkrát, odporúčam náročnosť B, na kratšie úseky C. Hlavne však treba ísť s&nbsp;niekým, kto to pozná a&nbsp;vie vám odporučiť, ako správne liezť a&nbsp;ako správne narábať s&nbsp;ferratovým výstrojom. 

A: Ľahké cesty, s&nbsp;ktorými sa miestami stretnete aj v&nbsp;Tatrách. Železné laná sú naťahané na strmých úsekoch, kde je lepšie pridržať sa alebo si pomôcť, keď je námraza. Vhodné sú aj pre deti. Bez umelého zaistenia môžeme hovoriť o&nbsp;horolezeckom teréne náročnosti 1 na stupnici UIAA.
&nbsp;
&nbsp;
B: Tu už nájdete rôzne kramle a&nbsp;rebríky. Na túto obťažnosť sa odporúča zobrať si kompletný ferratový výstroj. Trasy sú strmšie a&nbsp;exponovanejšie. Sú vhodné aj pre staršie deti. Bez zaistenia ide o&nbsp;horolezecký terén náročnosti 2 na stupnici UIAA.
&nbsp;
&nbsp;
C: Strmý terén, väčšie rozstupy medzi istiacimi bodmi. Pre nižšie postavy môže nastať problém. Očakávajú sa zvislé steny, dlhšie trasy sú namáhavé a&nbsp;vyžadujú silu v&nbsp;pažiach. Horolezecký stupeň náročnosti podľa UIAA: 3.
&nbsp;
&nbsp;
D: Veľmi strmý terén. Nevhodné pre začiatočníkov! Viaceré miesta obťažnosti 1. a&nbsp;2. stupňa UIAA bez zaistenia. Vyžaduje sa istota, rozhodnosť, sila v&nbsp;rukách, pravidelný tréning. Na lezenie sú vhodné ferratové topánky (s&nbsp;podrážkou podobnou lezeckým topánkam) alebo lezečky. Normálne by šlo o&nbsp;horolezecký terén obťažnosti 4 až 5 na stupnici UIAA.
&nbsp;
&nbsp;
E: Miestami extrémne exponované miesta, previsy, hladká stena, treba ovládať horolezeckú techniku. Väčšinou ide o&nbsp;krátke úseky, ale existujú ferraty, kde leziete takúto náročnosť pokojne aj sto metrov. Určené pre nadšencov a&nbsp;veľmi skúsených lezcov. Horolezecká náročnosť na stupnici UIAA: 6.
&nbsp;
&nbsp;
F a&nbsp;G: Úseky, ktoré vyžadujú extrémnu silu v&nbsp;rukách, často vytláčate telo mimo línie lana. Odporúča sa aj celotelový úväz. Vhodné pre najskúsenejších lezcov s&nbsp;vynikajúcou technikou a&nbsp;výdržou alebo pre egomaniakov. Horolezecká náročnosť v&nbsp;stupni 7 a&nbsp;vyššie.

Rozdelenie ciest podľa náročnosti na základe rakúskych noriem

Ferrata Loser Sissi je charakteristická tým, že sa tam striedajú náročné úseky s&nbsp;menej náročnými. Tie ťažké sú však naozaj ťažké a&nbsp;v&nbsp;porovnaní s&nbsp;Gamsblickom sme rozdiel v&nbsp;náročnosti výrazne cítili. S&nbsp;Mirom sme zhodnotili, že niektoré pasáže nám pripadali skôr ako D/E. Narobili sme sa dostatočne. Cestou sme stretli veľmi milý český pár ferratistov Dana a&nbsp;Lenku, s&nbsp;ktorými sme požartovali, a&nbsp;stretli sme sa aj na vrchole. Tento pár mi bol veľmi sympatický, tak som ich poprosil, či by som si ich nemohol vyfotiť. Takéto príjemné stretnutia dokážu cestu ozvláštniť.

Smerom na vrchol (tentoraz to bol vrchol Loser, 1 837 m n. m.) sa nám naskytol prekrásny pohľad na masív Dachsteinu s&nbsp;veľkolepým ľadovcom. Zároveň ide o&nbsp;najvyššiu horu Štajerska s&nbsp;nadmorskou výškou takmer 3 000 metrov a&nbsp;je zaujímavá nielen pre ferratistov (v&nbsp;južnej stene sa nachádza vychýrená trojdielna superferrata), ale aj pre horolezcov s&nbsp;cestami ako Steinerweg a&nbsp;Pichlweg. Na samotnom vrchole Loseru to bolo živšie než na Gamsblicku, možno aj preto, že bola sobota. Tesne pod vrcholom nás ešte čakala najťažšia pasáž výstupu, takzvaný predvrcholový strmý pilier, čo je aj najfotogenickejšie miesto, kde sa ľudia s&nbsp;obľubou zaháknu a&nbsp;dajú sa fotiť do aleluja. Preto sme tam aj dlho vyčkávali, ale využili sme čas a&nbsp;viacerí sme sa zapísali do vrcholovej ferratovej knihy, hoci sme ešte nemali to najhoršie za sebou. Naša vyčkávacia skupina bola česko-slovenská, preto som do vrcholovej knihy zapísal: „Zväz česko-slovenského priateľstva na ferrate.“ Podpisov sme vyzbierali jedenásť.

Po náročnom výstupe konečne prišiel oddych pri obrovskom železnom kríži. Nachádzali sa tam lavičky, ktoré boli plne obsadené, pretože na vrchol Loseru sa dá, samozrejme, dostať aj klasickou turistickou trasou a&nbsp;počasie bolo viac ako priaznivé. Ženská skupinka, ktorá bola blízko, priala jednej z&nbsp;členiek všetko najlepšie k&nbsp;narodeninám. A&nbsp;my sme si už mysleli, že túto oslavu zmeškáme. Zostup viedol pohodlnou trasou až k&nbsp;parkovisku. Celú trasu, respektíve trasy, si možno predĺžiť tak, že si k&nbsp;ferratám jednoducho vyšliapete. My sme zvolili možnosť zaplatiť mýto a&nbsp;vyviezť sa prakticky až pod samotné istené cesty. Záleží na tom, koľko máte síl a&nbsp;času, nástupy k&nbsp;ferratám sú však často veľmi strmé a&nbsp;vedú po nepríjemnom drobnom štrku. Nie všade je k&nbsp;nim aj značenie, preto si treba vopred veľmi dobre naštudovať, kam idete.

Prvé ferraty sa začali stavať asi pred 150 rokmi a&nbsp;najprv boli myslené ako výpomoc pri dosiahnutí bunkrov v&nbsp;horách počas prvej svetovej vojny. Prvá „skutočná“ ferrata bola vytvorená práve na vrchole Dachsteinu, a&nbsp;to už v&nbsp;roku 1843. Neskôr sa vojenské cesty transformovali na rekreačné a&nbsp;športové lezenie. Za domov ferrát sa považuje Taliansko a&nbsp;Rakúsko, ale tento trend sa šíri ďalej. Vo Francúzsku, v&nbsp;Slovinsku, vo Švajčiarsku aj v&nbsp;Rumunsku nájdete takisto viac ferrát, jedna sa nachádza dokonca v&nbsp;Ománe.