Marcela Fuknová

Boris Byčánek mal pri našom videorozhovore oblečenú červenú športovú mikinu a&nbsp;k&nbsp;počítaču si po dennej službe v&nbsp;nemocnici priniesol šálku kávy. Usadil sa na stoličku, obzrel sa za seba a&nbsp;s&nbsp;úsmevom skonštatoval: „Aj kríž mám tu na stene, pozadie, ako má byť.“ Počas služieb na kovidovom oddelení v&nbsp;UNLP v&nbsp;Košiciach má kríž pri sebe tiež. Maľuje si ho fixkou na ochrannú kombinézu.

Aby pacienti vedeli, že človek v&nbsp;kombinéze, ktorý sa nad nimi skláňa, je kňaz. „Občas si na chrbát píšem aj citát z&nbsp;Biblie,“ dodáva. Keď sa ho pýtame, aký, bez váhania odpovedá. „Taký, ktorý mi pripadá najvýstižnejší. Je to Ján 3:16 – Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v&nbsp;neho verí, ale mal večný život. Pre pacientov je to dôležité znamenie. Keď som si pár dní kríž na kombinézu nekreslil, ľudia ma hľadali pohľadom a&nbsp;pýtali sa, kde je ten kňaz.“

Boris dostal ponuku od biskupského úradu, aby šiel pracovať ako dobrovoľník do košickej nemocnice. „Oslovili kňazov, ktorí sú mladí a&nbsp;zdraví. Neváhal som, rozmýšľal som iba nad tým, aby som neohrozil ostatných kňazov, s&nbsp;ktorými bývam. Žije nás tu osem, sme veľká farnosť.“ V&nbsp;rozhodnutí stať sa dobrovoľníkom ho podporila jeho sestra, ktorá je sama zdravotníčka na transfúznej stanici. „Povzbudila ma, že to určite zvládnem. Čo na to moji rodičia? Tí si už asi zvykli, že ich zvyčajne postavím pred hotovú vec,“ smeje sa sympatický mladý muž, ktorý má štyroch súrodencov.

Boris Byčánek s&nbsp;ostatnými kňazmi nastúpil do UNLP 11. januára. Mesiac pred tým, 11. decembra minulého roku, mal pozitívny test na koronavírus. „Áno, v&nbsp;decembri som prekonal kovid. Pre mňa to bola taká víkendová viróza, zvládol som ho bez väčších ťažkostí. To sa, žiaľ, nedá povedať o&nbsp;ľuďoch, ktorým teraz pomáham. Na oddelení som si naplno uvedomil, čo dokáže kovid s&nbsp;človekom urobiť. Pacienti sú väčšinou starší, ale sú medzi nimi aj päťdesiatnici, štyridsiatnici, najmladší je ročník 1984.“

Pre mňa bol kovid víkendová viróza. To sa žiaľ nedá povedať o ľuďoch, ktorým teraz pomáham.

Medzi dobrovoľníkmi boli okrem Borisa ďalší piati kňazi, ktorí tiež už majú ochorenie za sebou. Zo šiestich sa piati rozhodli pre prácu na kovidovom oddelení a&nbsp;striedajú sa v&nbsp;denných a&nbsp;nočných službách. Kaplán z&nbsp;Dómu sv. Alžbety tvrdí, že sa neodťahujú od žiadnej práce. „Robím množstvo manuálnych činností. Pomáham upratovačkám a&nbsp;sanitárom, vynášam odpad, dezinfikujem postele pred príchodom nových pacientov. Podieľam sa na rozdeľovaní a&nbsp;rozvážaní stravy a&nbsp;bez problémov sa zúčastňujem aj na prebaľovaní a&nbsp;hygiene pacientov,“ vyratúva Boris.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Fyzickú prácu si pochvaľuje, pomáha mu vraj „vyčistiť hlavu“. Rovnako však pôsobí na oddelení počas dňa ako psychická podpora pacientov i&nbsp;zdravotníkov a&nbsp;zároveň ako kňaz. „Samozrejme, nie vždy je na to vhodný čas a&nbsp;nie každý chce pri sebe kňaza. Ale sú pacienti, ktorí ma žiadajú aj o&nbsp;slúženie sviatosti. Chcú sa vyspovedať či prijať pomazanie chorých. S&nbsp;niektorými sa iba rozprávam, aj to ich poteší. Vždy sa snažím aj žartovať, pomáha to aj personálu. V&nbsp;týchto dňoch každý deň niekto na oddelení zomrie, je to ťažké aj pre nich. Ľudia mi hovoria o&nbsp;svojich vnúčatách, o&nbsp;deťoch. Rozprávajú aj o&nbsp;tom, ako sa nakazili, hovoria, že by už chceli byť doma. Všetci túžia byť opäť zdraví a&nbsp;vidieť svojich blízkych, to im dáva silu bojovať,“ rozpráva Boris Byčánek.

„Aj predtým som sa občas stretol so smrťou, v&nbsp;týchto dňoch je to však oveľa častejšie. Dá sa povedať, že na kovidovom oddelení som sa s&nbsp;ňou zoznámil zblízka."

„Myslím, že práve samota je pre nich to najťažšie. Ale nie sú opustení. Cítim to tak, že Boh je na kovidových oddeleniach prítomný možno ešte viac než inde. A&nbsp;myslím si, že kňazi na tieto oddelenia patria. Kde inde by sa dal v&nbsp;tomto čase viac napĺňať skutok milosrdenstva – navštevovať chorých?“ pýta sa mladý kňaz. A&nbsp;hoci v&nbsp;minulosti si prácu nemocničného kaplána nevedel predstaviť, teraz mu už táto predstava nie je úplne cudzia. „Aj predtým som sa občas stretol so smrťou, v&nbsp;týchto dňoch je to však oveľa častejšie. Dá sa povedať, že na kovidovom oddelení som sa s&nbsp;ňou zoznámil zblízka.

Utkvela mi v&nbsp;pamäti jedna pani, mala viac ako deväťdesiat rokov. Koronavírus jej úplne zničil pľúca. Dýchala, ako keď sa vietor oprie do starého domu a&nbsp;prefukuje cezeň, bola úplne fialová. Všimol som si ju medzi ostatnými a&nbsp;každý deň som pri nej chvíľu posedel, prihováral som sa jej a&nbsp;modlil som sa. Myslel som si, že ma ani nevníma. No v&nbsp;jeden deň, keď som už od nej odchádzal, otvorila oči, usmiala sa na mňa a&nbsp;poslala mi rukou vzdušný bozk. V&nbsp;tú noc zomrela.“

Boris Byčánek priznáva, že občas pri práci v&nbsp;nemocnici rozmýšľa nad ľuďmi, ktorí popierajú vážnosť pandémie kovidu. „Dokážem pochopiť, že niekto poprie moje slová, keď rozprávam z&nbsp;pozície mladého kňaza o&nbsp;Bohu. Rozumiem takému človeku, že môže existenciu Boha spochybniť – racionálne, emocionálne... Nemôžem stiahnuť anjela z&nbsp;neba a&nbsp;ukázať ho niekomu. Ale naozaj nerozumiem, ak niekto spochybňuje existenciu ochorenia, ktoré vieme vedecky dokázať, fyzicky ho zažívame, vidíme a&nbsp;vnímame jeho prejavy a&nbsp;následky. Naozaj neviem, čo takým ľuďom povedať…“ zamýšľa sa kňaz a&nbsp;pokračuje:

„Možno by si mali uvedomiť, že nie všetko v&nbsp;tomto svete sa točí okolo nich. To, čo robí túto ľudskú civilizáciou veľkou, je to, že ju tvoríme MY. A&nbsp;keď sa rozhodneme pre JA a&nbsp;pre to, že nás nezaujímajú ľudia okolo, to je koniec. Musíme sa vrátiť k&nbsp;tomu MY. Naša civilizácia sa posledných 2&nbsp;000 rokov snažila postarať o&nbsp;tých, ktorí to potrebovali. To ju robí veľkou. Každý ľudský život má tú najvyššiu cenu. Nikoho nemôžeme odpísať len preto, že je napríklad starý a&nbsp;chorý. Na kovidových oddeleniach ležia ľudia, ktorí sú niečí otcovia či mamy, bratia a&nbsp;sestry. Majú svoje túžby, sny, svoje rodiny. Keď sa v&nbsp;mysli vrátim na oddelenie, vidím pred sebou tváre. Ja vidím konkrétnych ľudí,“ hovorí kňaz.

Boris Byčánek si myslí, že práve ľudskosť je to, čo by nás malo v&nbsp;budúcnosti, aj po pandémii, viesť dopredu. „Možno v&nbsp;najbližšom čase nebudeme mať toľko materiálnych vecí, možno nebudeme ako ľudstvo pre ekonomické dôsledky celosvetovej krízy tak rýchlo technologicky napredovať. No keď budeme ľudskejší, tak budeme najbohatší. Táto pandémia môže byť pre celý svet príležitosťou vyrásť v&nbsp;láske.“ Boris Byčánek si v&nbsp;týchto dňoch oblieka namiesto kňazskej sutany kombinézu, gumené čižmy a&nbsp;ochranný štít. A&nbsp;keď pacienti i&nbsp;zdravotníci vidia usmiateho mladého muža so znakom kríža na bielej kombinéze, vnímajú ho ako niekoho, kto láskou k&nbsp;blížnemu naozaj žije. A&nbsp;prináša ju ako dar.

Kňaz dobrovoľne pracuje na kovidovom oddelení. TOTO si píše na kombinézu

Výber pre vás

Kňaz dobrovoľne pracuje na kovidovom oddelení. TOTO si píše na kombinézu

Súvisiace články

Láska zhorela: Umierajúci manžel ma požiadal o čosi zvláštne. Ovial ma ľadový vzduch a potom...

Vďaka, že nemusím žiť v podnájme, odkazuje Ingrid z vybuchnutého činžiaku dobrým ľuďom

Otec pľúcnej ventilácie: Vynález maďarského emigranta pomáha ľuďom bojovať s koronavírusom

Výber pre vás