Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Uplynul už rok od chvíle, keď ľudia utekali z&nbsp;horiaceho bytového domu na Mukačevskej ulici v&nbsp;Prešove pred ohňom iba v&nbsp;tom, čo mali na sebe. Niektorí aj viac ako dve hodiny čakali v&nbsp;horiacom dome na záchranu, nevediac, či nejde o&nbsp;ich posledné minúty na tomto svete. Ôsmi z&nbsp;nich na výbuch plynu doplatili životom. Okamžite po tom, ako 47 prešovských rodín prišlo o&nbsp;všetko, čo mali, sa zmobilizovalo celé Slovensko.

Pomoc prichádzala z&nbsp;každého kúta našej krajiny. Vďaka nezištnej podpore si všetky rodiny mohli zabezpečiť nový domov, začínajú akoby odznova. Život oslovil Prešovčanov, pri ktorých stáli anjeli strážni, aby nám porozprávali, ako prežili tento náročný rok, ako si poradili pri hľadaní nového domova. Viacerí sa k&nbsp;nešťastiu nechcú vracať, pretože rozprávanie by jatrilo staré rany. Chcú zabudnúť, ísť dopredu.

Správca vybuchnutej bytovky Mojmír Květoň na túto tému hovorí: „Mnohí z&nbsp;nich túžia po pokojnom živote bez médií. Niektorí mi dokonca vyčítajú, že sa priveľmi ukazujem v&nbsp;médiách. Na to sa ich spýtam – a&nbsp;ty si sa ako poďakoval za pomoc, ktorú si dostal? Hneď po výbuchu sme mali k&nbsp;dispozícii šatstvo a&nbsp;iné nevyhnutné, potrebné veci, dokonca ešte aj zubné kefky, to všetko vďaka pomoci úplne neznámych ľudí. V&nbsp;rámci zbierok sme dostali približne šesť miliónov eur, ktoré sme si rozdelili. Vďaka týmto peniazom sme si mohli zabezpečiť nový domov. Vystupujem v&nbsp;médiách, aby som opakovane ďakoval za túto mimoriadne dôležitú pomoc.“ Podobne hovorí výtvarníčka Ivana Pančáková, ktorej príbeh si môžete prečítať v&nbsp;tomto vydaní. Ľudí, ktorí prispeli finančne či inou hmotnou pomocou, nazýva anjelmi strážnymi.

Aj Ingrid Garajová Valentová sa rozhodla podeliť s&nbsp;nami o&nbsp;svoj príbeh z&nbsp;jediného dôvodu: chce sa poďakovať a&nbsp;ľuďom s&nbsp;dobrým srdcom, ktorí do Prešova poslali peniaze, odkázať, že ich financie sa minuli na ten správny účel. Bez okolkov priznáva, že nebyť pomoci od neznámych ľudí, ako rozvedená matka troch detí by sa celý zvyšok života pretĺkala po podnájmoch. Zvlášť veľmi prekvapujúci prístup jedného konkrétneho dobrodinca, o&nbsp;ktorom nám pani Igrid rozpráva, evokuje myšlienku – nech je akokoľvek zle, nezabudnite, že dobrí ľudia ešte nevymreli.

Článok pokračuje na následujúcej strane.

Ingrid Garajová Valentová sa na ruiny domu dívala možno o&nbsp;čosi smutnejšie než ostatní. Celých 45 rokov svojho života sa totiž nepohla z&nbsp;domu na Mukačevskej ulici 7. Strávila tam detstvo aj mladosť, študovala v&nbsp;rodnom meste, nemusela teda domov opustiť a&nbsp;bývať na internáte. Vychovala tam svoje tri deti, ktoré sú dnes v&nbsp;tínedžerskom veku. V&nbsp;byte na treťom poschodí bývala s&nbsp;mamou sedemdesiatničkou, dvoma dcérami, so synom a&nbsp;psom Blackym. V&nbsp;deň, keď sa ich život navždy zmenil, bola v&nbsp;práci na mestskom úrade.

Deti boli v&nbsp;škole, doma bola iba jej mama. Aj tá by v&nbsp;čase výbuchu bola na ceste po obed, nebyť novej chladničky. Doma trpezlivo čakala, kedy k&nbsp;nim dorazí kuriér. „Mama mi celá vystrašená telefonovala do práce, že v&nbsp;dome horí. Nato sa mi telefonicky ozvala dcéra. V&nbsp;škole, kde práve bola, výbuch vyrazil okenné sklá. Okamžite som sadla do auta a&nbsp;ponáhľala som sa domov. Činžiak horel, odvšadiaľ dookola padali kusy betónu. Na mieste už boli záchranári, všade vládol chaos, odvšadiaľ sa ozýval krik. Zbadala som známeho policajta, prosila som ho s&nbsp;plačom – Janko, zachráňte moju mamu. Horelo však práve na tej strane domu, kde bol náš byt. Realisticky mi povedali, že ak tam moja mama ostala, nemá šancu.“

Ako prvý anjel strážny v&nbsp;tomto príbehu vystupuje sused pani Ingrid. Vojak z&nbsp;povolania Jozef Bilohuščín, príslušník prešovského práporu ISTAR, býval doma málokedy práve pre svoje povolanie. Susedia ani nemali možnosť nadviazať s&nbsp;ním bližšie vzťahy. V&nbsp;deň, keď vybuchol plyn, však mal voľno. „Zachránil našu mamu, bez neho by to neprežila. Dokonca sa postaral o&nbsp;nášho psa, ktorý sa od strachu schoval pod posteľ. Odviedol mamu z&nbsp;nášho bytu do svojho, kde to bolo bezpečnejšie, a&nbsp;spolu čakali na záchranárov. Naša mama liezla z&nbsp;tretieho poschodia po rebríku. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa vo vojenskej taške spúšťal aj náš pes, iba hlava mu trčala. Až potom odišiel z&nbsp;horiaceho domu náš sused. Nedávno naša mama oslavovala narodeniny. Susedovi záchrancovi som napísala SMS s&nbsp;vrúcnym poďakovaním. Iba vďaka nemu sme mohli mame gratulovať.“

Po výbuchu sa niektoré rodiny z&nbsp;vybuchnutého domu uchýlili na niekoľko nocí na internát na Volgogradskej ulici. Medzi nimi bola aj pani Ingrid. Potom prišla pomoc doslova z&nbsp;neba. „Jeden z&nbsp;miestnych podnikateľov, dobrodinec, ktorý dodnes nechce byť nikde menovaný, nás ubytoval vo svojom penzióne úplne zadarmo s&nbsp;tým, že tam môžeme ostať, dokedy chceme. Z&nbsp;piatich izieb nám dal k&nbsp;dispozícii dve, dokonca nemal problém s&nbsp;tým, že máme psa. Bolo to veľmi náročné obdobie, stále som niečo musela vybavovať, venovala som viac pozornosti deťom, aby sa z&nbsp;toho traumatického zážitku čo najskôr spamätali.“

Pani Ingrid, zaneprázdnená povinnosťami a&nbsp;starostlivosťou o&nbsp;rodinu, ako ona sama hovorí, zabudla byť „tromfná“ pri hľadaní nového bývania. Potom ako v&nbsp;Prešove vybuchol bytový dom, ceny nehnuteľností začali v&nbsp;krajskom meste rásť do prekvapivých výšok. Bol to hyenizmus či „iba“ reálny odraz situácie na realitnom trhu? Dotyčný prešovský altruista, vediac, že rodina pani Ingrid chce ostať bývať na Sídlisku III v&nbsp;lokalite, kde prežila celý doterajší život, urýchlene kúpil trojizbový byt – za svoje peniaze. „Dal nám ho do užívania. Dohodli sme sa, že keď dostaneme peniaze zo zbierok, byt od neho kúpime presne za tú istú sumu, nepýtal od nás ani euro navyše, dokonca nechcel ani nájomné.“

Jeho orientácia na realitnom trhu bola správna. Kým on zaplatil za trojizbový byt 95-tisíc eur, o&nbsp;pár týždňov už byty v&nbsp;tejto lokalite stáli 125-tisíc. „Nemali by sme šancu kúpiť si nové bývanie. Byt na Mukačevskej ulici sme nemali poistený, boli sme odkázaní iba na zbierku. Tých 95-tisíc eur, to bolo akoby nachlp. Zariadenie do bytu sme si kúpili za peniaze, ktoré sme dostali ako poistné za celý bytový dom,“ opisuje Ingrid Garajová Valentová. Bez okolkov sa jej pýtame, či jej prešovský altruista nepomáhal iba preto, že jej dvoril. Odpovedá so smiechom: „Kdeže! Aj môj priateľ sa ma na to pýtal. Tento pán má krásnu manželku a&nbsp;deti. Je známy tým, že takto pomáha nezištne aj iným ľuďom, ktorí sa ocitli v&nbsp;núdzi. Doslova mi povedal, že ak už nepotrebujeme jeho pomoc, ide pomáhať ďalším.“

Pani Ingrid sa prvé dni po výbuchu ozývali bývalí spolužiaci, kamaráti, kamarátky, kolegovia, kolegyne... „Nepreháňam, denne to bolo asi sto telefonátov, správ. Každý mi núkal pomoc.“ Pomocnú ruku podávala aj rodina. „Neter, ktorá pôsobí v&nbsp;Prahe, bola práve doma v&nbsp;Prešove, aj to je zvláštna hra osudu. Okamžite po výbuchu prišla k&nbsp;nám. Keď sme vošli do neďalekej školy, stoly sa prehýbali pod vecami, ktoré tam nanosili ľudia. Bolo to úžasné, ako nám každý chcel pomôcť. Bola som ešte zo všetkého paralyzovaná, myslela som jedine na to, že potrebujeme vetrovky, teplé oblečenie, aby sme nezamrzli. Nevedela som, kde sa uchýlime na noc. Neter bola oveľa pragmatickejšia, všetko organizovala, hovorila mi – potrebujete zubné kefky, šampón, mydlo... Jej mama, čiže moja švagriná, nám zase vlani pripravila krásne Vianoce.“

Pani Ingrid a&nbsp;jej rodina stoja na novej štartovej životnej čiare. „Stále si hovorím – môžem byť vďačná, že sme živí, zdraví, máme kde bývať, hoci sa v&nbsp;novom byte cítim ešte ako na návšteve. Ale už nikdy to nebude tak ako predtým. Mojím koníčkom bola hudba, prvé mesiace po nešťastí ma však nič nebavilo. Mame sa zhoršil zdravotný stav, museli ju preto hospitalizovať. Hoci doma o&nbsp;tragédii zaryto mlčala, práve v&nbsp;nemocnici sa rozhovorila. Dnes je, chvalabohu, opäť v&nbsp;poriadku. Aj moje deti sa postupne zmierujú so situáciou, ale nechcú už rozprávať o&nbsp;výbuchu. Staršia dcéra sa na mňa dokonca hnevá, že som sa rozhodla s&nbsp;vami stretnúť. Vysvetlila som jej, že to robím iba preto, aby som sa poďakovala ľuďom za pomoc. Na dom, v&nbsp;ktorom som prežila 45 rokov, na susedov nikdy nezabudnem. Keď ich stretnem v&nbsp;meste, veľmi sa poteším. Stále myslím na susedov a&nbsp;susedky, ktoré nešťastie neprežili. Pani učiteľka, ktorá bývala na jedenástom poschodí, bola neustále vonku na prechádzke so psom. Keby v&nbsp;ten deň nebolo bývalo také mrazivé počasie, určite by nebola doma. Podobne ďalšia susedka, ktorá to neprežila, celé hodiny sedávala so psom na lavičke pred domom...“

V&nbsp;prípade pani Ingrid sa predsa len podarilo z&nbsp;domu zachrániť niečo hmotné. Firma, ktorá prehľadávala sutiny, našla ich rodinný album. Momentálne je ešte v&nbsp;depozitári na polícii. Ingrid Garajová Valentová sa nádejala, že sa nájdu aj náušnice. Neboli síce zo zlata, ale daroval jej ich otec. Dúfala márne.

Ako nám porozprával správca dnes už neexistujúcej bytovky Mojmír Květoň, asi pätina rodín ostala bývať na Sídlisku III v&nbsp;Prešove, zaobstarali si tam byty podobné tým, ktoré vlastnili na Mukačevskej 7. Hlavne mladé rodiny sa pustili do stavby domu. Niektorí zase našli nový domov v&nbsp;susednej dedine Ľubotice. Desiati Prešovčania, medzi nimi je aj Mojmír Květoň, sa rozhodli, že si dajú postaviť nový bytový dom práve na mieste, kde došlo k&nbsp;nešťastnému výbuchu.