Vladimír Kampf

Kto neposlúchal panstvo, skončil v&nbsp;hladomorni kaštieľa. Dal ho postaviť Daniel Suňog s&nbsp;manželkou Barborou Pružinskou. Suňog pochádzal zo zemianskeho rodu. Jeho syn Michal a&nbsp;synovec Erazmus patrili v&nbsp;polovici 17.&nbsp;storočia k&nbsp;stredne majetným zemanom. Potomkovia Suňogovcov sa neskôr vysťahovali do Maďarska. „Je to kaštieľ, v&nbsp;ktorom straší,“ potvrdzuje súčasná kastelánka Petronela Turičíková „Keď som sem prišla prvý raz, niečo tu bolo. Nepátrali sme po tom, čo to bolo, ale páru, ktorý tu spal, sa stalo niekoľko záhadných vecí. Spadla im šabľa sponad postele a&nbsp;v&nbsp;noci sa im z&nbsp;ničoho nič pustil televízor. Napísali nám do kroniky báseň o&nbsp;tom, že hradná pani nespí. Možno to bol duch Barbory Pružinskej,“ zamýšľa sa. „Alebo sestry jej manžela Daniela, ktorá sa upálila v&nbsp;jednej z&nbsp;izieb. Bola chorá, a&nbsp;keď sa načahovala po pohár vody, zhodila svietnik, od ktorého sa chytili závesy.“

Jedna Jasenica boli v minulosti dve Jasenice, ktoré od seba oddeľoval potok Papradnianka. Býval geografickou hranicou Veľkej a Malej Jasenice.
&nbsp;
Poloha: región horné Považie, Trenčiansky kraj, okres Považská Bystrica, začiatok Papradnianskej doliny
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1246 až 1250. Obec je jedna z najdávnejšie zmienených obcí v okrese Považská Bystrica. Z toho obdobia sú o&nbsp;nej spolu s Bytčou záznamy v majetkovom súpise bána Fila, ktorý ju dostal od kráľa Bela IV. za zásluhy v boji s Tatármi.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1 234 (k 31. 12. 2022)
&nbsp;
Nezamestnanosť v okrese Považská Bystrica v auguste 2023: 2,82 %
&nbsp;

Jasenica

V&nbsp;kaštieli bývajú svadby a&nbsp;oslavy, premelie sa ním veľa ľudí. Každý si nesie so sebou svojho ducha. „Dievčatá čašníčky tu istý čas cítili, že za nimi niekto kráča, alebo sa im otvorili dvierka na skrini. Poprosili sme pána farára, aby nám to tu vysvätil. Odvtedy máme od duchov pokoj. Zatiaľ,“ konštatuje. Farár kaštieľ vysväcoval odhora dole. Na konci sa pred ním doslova otvorili dvere úplne samy. Petronela je z&nbsp;Oravy, zo Zázrivej. „Som tu spokojná. Mám odtiaľto blízko všade. Do Žiliny, do Zázrivej, do Bratislavy. V&nbsp;Zázrivej je chladnejšie, dolu na juhu teplejšie. Môžem si vyberať. Nič mi tu nechýba. Aj moje deti sú tu šťastné.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE, KDE DÁMY HÝBU KOMUNITOU, NÁJDETE V GALÉRII

Starostka Martina Zelenáková je vo funkcii jeden a&nbsp;pol volebného obdobia. Bývalý starosta odišiel pracovať na úrad vlády. „Som tu od doplňujúcich volieb. Predtým som učila matematiku v&nbsp;Považskej Bystrici. Veľa som o&nbsp;komunálnej politike nevedela. V&nbsp;obci sme sa s&nbsp;dievčatami angažovali v&nbsp;aktivitách pre deti. Robili sme všeličo.“ Keď prišla ponuka na pozíciu zastupujúcej starostky, projekt rozšírenia verejného vodovodu o&nbsp;dva a&nbsp;pol kilometra bol rozbehnutý. Chcela, aby ho dokončili bez problémov. „Zmluvy sme podpisovali s&nbsp;bývalým starostom. Neskôr sme sa zapojili do zníženia energetickej náročnosti budov. Obecný úrad sídli v&nbsp;tej istej budove ako kultúrny dom. Pokračujeme a&nbsp;máme záujem o&nbsp;ďalšie finančné prostriedky. Bez peňazí z&nbsp;eurofondov by sme toho veľa neurobili.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;súčasnosti by najradšej dala do poriadku miestne komunikácie. V&nbsp;Jasenici rozšírili územný plán a&nbsp;vzniklo niekoľko nových obytných lokalít. „Do infraštruktúry musí investovať obec. Vodovod či osvetlenie sú našou úlohou. Chýbajú nám aj cesty k&nbsp;nim. Na druhej strane, možnosť stavať k&nbsp;nám pritiahla veľa mladých ľudí, aj takých, ktorí nemajú žiadne väzby na obec.“

Dedinu minulý rok kvárilo sucho až tak, že museli vyhlásiť mimoriadny stav. „Prameň ne­stíhal. Vodu sme museli dovážať. Podarilo sa nám urobiť nový vrt pri obecnom úrade, ale stále čakáme na povolenie na jeho využitie. Postupne chceme obec skrášľovať, rozširovať škôlku a&nbsp;málo­triedku. Súčasné dotácie sú na to nedostatočné.“ Byrokracia zožiera Slovensko. „Na získanie dotácií niekedy nestačíme a&nbsp;musíme si objednať sprostredkovateľské firmy, ktorým platíme nemalé peniaze za to, že trebárs niekedy neuspejú.“

So zamestnanosťou to v&nbsp;obci nie je žiadna tragédia. „V&nbsp;Považskej Bystrici je veľa strojárskych firiem. Muži sa zamestnajú veľmi ľahko.“ Atrakciou obce je zrekonštruovaný kaštieľ. „Prenajímame ho, pretože prevádzku by sme zabezpečiť nedokázali. Spočiatku sme v&nbsp;ňom mali pobočku považskobystrického múzea. Ani im sa neoplatilo ho tu udržiavať. Dnes v&nbsp;ňom má sídlo firmy jeden náš podnikateľ v&nbsp;stavebníctve. K&nbsp;tomu ponúka priestory na spoločenské akcie a&nbsp;sobáše.“ Starostka Zelenáková sa do Jasenice vydala z&nbsp;Podvažia. Na obci sa jej pozdáva, že je v&nbsp;lone prírody a&nbsp;súčasne neďaleko mesta. Starostka rada bicykluje a&nbsp;aj turistika sa jej páči. „Máme jedinečnú prírodu pod vrchom Cigánka, kúsok od nás je hranica s&nbsp;Českom. Fungujú nám futbalisti. To ma teší, pretože mám troch chlapcov,“ hovorí. Obec žije aj folklórom. Súbor Považan vyhral súťaž Zem spieva. Časť skupiny je z&nbsp;Jasenice.

Rodená Jaseničanka Ľubica Minjariková už od materskej školy vedela, že raz bude učiteľkou. Dnes je riaditeľkou miestnej základnej školy pre prvý až štvrtý ročník. „Keď som mala tri roky a&nbsp;najdlhšie vlasy v&nbsp;škôlke, pýtali sa nás, čím budeme. Hrdo som sa postavila a&nbsp;povedala som, že budem učiteľka, speváčka a&nbsp;že budem učiť v&nbsp;tejto škole. A&nbsp;som tu. Spievam vo folklórnej skupine Dúbrava.“

Tento školský rok chodí do dvoch tried 40&nbsp;detí. Majú plno. Fungujú dve oddelenia školského klubu. „Snažíme sa vychádzať rodičom v&nbsp;ústrety. Dnes je taká doba, že starí rodičia ešte pracujú a&nbsp;rodičia musia chodiť skoro do práce do mesta a&nbsp;prichádzajú až popoludní.“ Rodná hruda si ju získala. „Veľmi skoro som prišla o&nbsp;otecka a&nbsp;peňazí sme nazvyš nemali,“ spomína. „Nikam sme necestovali. Keď som bola dieťa, chovali sme domáce zvieratá. Milujem cyklistiku a&nbsp;turistiku. Mám okolie zmapované aj na dvoch kolesách, aj pešo. Milujem prírodu a&nbsp;ľudí okolo. Mala som chuť odtiaľto odísť, ale nie natrvalo. Chcela som zažiť na rok či dva Francúzsko, ale mamina ma nepustila. Bála sa, aby nezostala sama.“

Vraj jej deti vôbec nelezú na nery. V&nbsp;škole ich má 40, doma dve vlastné a&nbsp;cez prázdniny aj kopu ich kamarátov. „Snažíme sa deťom vštepiť, aby vnímali všetko krásne, čo tu máme. Je perfektné, že všetci sú nám otvorení a&nbsp;ústretoví.“ Folklórnemu súboru Dúbrava sa tento rok v&nbsp;súťažiach mimoriadne darí. „Chodíme začepčovať nevesty po svadbách v&nbsp;okolí. Čepčenie je veľký boom. Vystriedalo unášanie nevesty. Niekedy stihneme aj dve-tri svadby za noc,“ pochvaľuje si. Čo jej v&nbsp;Jasenici chýba, ani nevie povedať. „Sme skvelá lokalita, ktorá láka prisťahovalcov. Potešilo by ma, keby medzi nás prišli na akcie, ktoré organizujeme, aby žili to, čo žijeme my.“

Málotriedky sú už raritou. „Máme dobré referencie. Deti k&nbsp;nám rodičia vozia aj z&nbsp;okolitých obcí, jednu žiačku až z&nbsp;Považskej Bystrice. Nechceli pre ňu veľkú mestskú školu. Boli sa pozrieť na náš deň otvorených dverí, pozreli si vyučovanie a&nbsp;boli spokojní. Zistili, že deti u&nbsp;nás nie sú ukrátené o&nbsp;pozornosť učiteľa. Máme síce na žiaka o&nbsp;polovicu menej času, ale naše deti sú naučené na väčší hluk a&nbsp;hlavne spoluprácu. U&nbsp;nás štvrtáci a&nbsp;prváci spolupracujú na projektoch a&nbsp;nie je to pre nich žiadny problém. Zážitkov majú ako vo veľkých školách. O&nbsp;nič nie sú ukrátení.“

Nevýhodou maličkej školy je to, že keď sa chcú uchádzať o&nbsp;projekt, povedia im, že sú príliš malí. Že treba aspoň 250&nbsp;detí. Body za počet žiakov majú nízke. Našťastie majú rodičov, ktorí sa dokážu na mnohé poskladať. V&nbsp;jednej budove so školou je zároveň škôlka. Riaditeľka Zuzana Kolkusová je akčná. S&nbsp;deťmi podniká výlety po Slovensku a&nbsp;zorganizovala aj škôlkarsky guláš. „Nie som Jaseničanka, ale som v&nbsp;Jasenici,“ hovorí rázne rodáčka z&nbsp;Orlového v&nbsp;Považskej Bystrici. „Pracovať na dedine je lepšie ako v&nbsp;meste. Vnímam rozdiely medzi mestskými deťmi a&nbsp;rodičmi a&nbsp;deťmi a&nbsp;rodičmi na dedine. Tu sú menej nároční a&nbsp;vnímajú iné hodnoty. Majú vzťah k&nbsp;prírode a&nbsp;väčšiu radosť z&nbsp;maličkostí. Rodičia sú zasa ochotní viac spolupracovať. Chýbajú mi tu len väčšie priestory.“

Vďaka Suňogovcom na území obce fungovala veľká továreň na výrobu súkna a&nbsp;plátna. Továreň zamestnávala veľa ľudí, najviac z&nbsp;Moravy a&nbsp;Čiech. Pre epidémiu cholery však prišli takmer všetci zamestnanci o&nbsp;život a&nbsp;továreň zanikla. Ala Krivá má v&nbsp;Jasenici ateliér Cila. Slovenská značka tvorí kolekcie pre ženy, ktorým záleží na trvalej udržateľnosti a&nbsp;túžia po praktickom šatníku na mieru životnému štýlu. Ateliér sa prirodzeným vývojom stal lídrom etickej módy so zameraním na kapsulové kolekcie.

Rodáčka z&nbsp;Považskej Bystrice prišla do Jasenice s&nbsp;manželom hľadať bývanie blízko mesta. Dedina im je bližšie. „Som z&nbsp;dvanástich detí a&nbsp;vidiek mám v&nbsp;sebe prirodzene zakorenený. Vyštudovala som odevné školy. Pôvodne som chcela ísť na jazdeckú školu, ale doma nás bolo veľa a&nbsp;škola bola v&nbsp;Šali. Odevná bola pre mňa z&nbsp;donútenia. Robili nábor a&nbsp;podľa známok ma hodili do mecha. Byť krajčírka je ťažká práca,“ vysvetľuje. Chodila na zmeny, pracovala… Monotónnosť ju ubíjala. „Odišli sme do Anglicka ako vyhnanci, pretože Tomáš je učiteľ a&nbsp;nechceli nám dať ani hypotéku na garsónku. Po návrate som sa ocitla úrade práce.“

Nakoniec všetko dobre dopadlo. V&nbsp;Anglicku si dokázali zarobiť, postarať sa o&nbsp;seba. Našetrili si na byt na Slovensku. „Potom to prišlo. Kamarátka ma nahovárala, aby som začala šiť, a&nbsp;ponúkla mi sto eur na látky. Začínala som dekoráciami a&nbsp;uvedomila som si, že som ako taká malá Čína. Makali sme od rána do večera, vyrábala som vyšívané chňapky za pár eur a&nbsp;ľuďom to bolo veľa. Ale pripravilo nám to miesto na ‚handmade‘ trhu.“

Móda by mala byť odrazom osobnosti. „Ľudia by sa nemali spoliehať len na svetové značky a&nbsp;zaraďovať sa do nejakého davu.“ Aline kolekcie šijú krajčírky podľa jej návrhov a&nbsp;strihov. Sama si robí reklamu aj predáva. „V&nbsp;mojej značke hrá žena najdôležitejšiu úlohu.“ V&nbsp;Jasenici sa aj jej páči príroda. „Myslela som si, že som dedinský typ a&nbsp;že ľuďom tu budem rozumieť, ale je to nejako inak. Zoznámiť sa s&nbsp;niekým je tu ťažké. Miestni si držia odstup a&nbsp;hovoria nám ‚cudzári‘. Známa ma zoznámila so svojím známym, ktorý chodieva na prechádzky so psami. Povedala som mu, že sa k&nbsp;nemu rada pridám. Povedal mi, že radšej nie, lebo prídeme do rečí. Zostala som v&nbsp;šoku, že to takto riešia.“

Fotografka Anna Krasňanová je rodáčka z&nbsp;Jasenice a&nbsp;hovorí o&nbsp;sebe, že je asi stelesnená kronika obce. „Bola tu bieda. Moji rodičia chovali kravičky. Mama s&nbsp;otcom kydali hnoj. Narodila som sa, hneď ako všetok vynosili,“ spomína s&nbsp;úsmevom. „Vtedy to tak jednoducho bolo.“ Narodila sa v&nbsp;chalúpke. „V&nbsp;domčeku je dodnes studňa. Chceme ju zachovať. Moji rodičia mali na nej postavenú posteľ. Otec mame hovorieval, aby sa toľko nevrtela, lebo spadne do vody. Kto išiel okolo, hodil do nej mincu. Keď ju čistili, vyvážali z&nbsp;nej usadeniny na pole. Možno by som mala ten sad prekopať a&nbsp;budem mať aj nejaké bohatstvo.“ Chodník za domom zasa volali špacír. Páni po ňom chodievali na prechádzky až za dedinu.

Teraz je už všetko iné. „Keď sme boli deti, žilo sa ťažšie, ale bolo veselšie. Chodili sme na pole s&nbsp;kravami a&nbsp;kozami. Hrávali sme sa okolo kaštieľa na schovávačky. Veľa sme sa stretávali a&nbsp;po večeroch sme spolu robili domáce úlohy. Poobede to nešlo, lebo sme museli chystať pre statok. Bolo to prísnejšie, ale veselšie. Dnes mi chýba ľudskosť. Každý sa len zatvára. Už to nie je to, čo kedysi, keď sa po robote ľudia stretli pred domami a&nbsp;zaspievali si. Dnes už spievajú len chlapi v&nbsp;krčme a&nbsp;to nie je ktoviečo. Chýba láskavosť a&nbsp;prívetivosť. Dnes sa každý len barikáduje.“

Jasenica: Obec s kaštieľom, v ktorom sa dejú čudné veci a straší

Výber pre vás

Jasenica: Obec s kaštieľom, v ktorom sa dejú čudné veci a straší

Súvisiace články

Pri starej hruške: V podhorskom kraji v jednom z údolí Rajeckej doliny sa čas nezastavil

Pod Medveďou skalou: V Lučatíne a jeho okolí narazíte na zákutia, ktoré vás určite prekvapia

Rozvoj Radatíc zabrzdili plány na výstavbu atómovej elektrárne a priehrady

Výber pre vás