Peter Ličák

Ortieľ nad osudom a&nbsp;budúcnosťou Radatíc vyniesli v&nbsp;Prahe, o&nbsp;dožití obce rozhodla vláda ČSSR ruka v&nbsp;ruke so štátnou plánovacou komisiou. Predsedovi Okresného národného výboru v&nbsp;Prešove Michalovi Paradovi neostávalo nič iné, len poslušne zraziť opätky a&nbsp;splniť príkaz Prahy. Ten mal jednoznačnú podobu: národný výbor musí okamžite vyhlásiť pre Radatice stavebnú uzáveru. Od tej chvíle si už v&nbsp;dedine ni­kto nemohol postaviť dom, garáž, stodolu, cesty ostali deravé, mladé rodiny sa radšej odsťahovali do Prešova, do Košíc, do dedín, ktorým nehrozil taký osud. Radatice ostali zamrznuté v&nbsp;čase.

Lokalizácia: Prešovský kraj, okres Prešov, región Šariš, mikroregión Čierna hora
&nbsp;
Prvá písomná zmienka o lokalite: 1261
&nbsp;
Dátum vzniku: Obec vznikla pod názvom Radatice v roku 1964 administratívnym zlúčením dotýkajúcich sa dedín Meretice a Radačov.
&nbsp;
Počet obyvateľov : 786
&nbsp;
Nadmorská výška: 284 m

Radatice

„V&nbsp;čase, keď bola pre našu dedinu vyhlásená stavebná uzávera, sa začalo na najvyšších straníckych a&nbsp;vládnych miestach uvažovať o&nbsp;tom, že pri obci Kecerovce v&nbsp;okrese Košice-vidiek bude postavená atómová elektráreň, taký bol v&nbsp;tých časoch svetový trend. Chladenie reaktorov na jadrové palivo je mimoriadne náročné na veľkú spotrebu vody. Dokonca sa vtedy uvažovalo o&nbsp;tom, že sa Československo pokúsi dohodnúť s&nbsp;Poľskom na tom, aby sa časť vody z&nbsp;toku Pop­radu, ktorý tečie zo Slovenska do Poľska, odklonila umelým kanálom do toku Torysy, aby atómová elektráreň mala dosť vody na chladenie reaktorov. A&nbsp;v&nbsp;tejto súvislosti sa pri Obišovciach uvažovalo o&nbsp;výstavbe vodnej nádrže, ktorá by slúžila ako rezervoár vody pre elektráreň. Jej vody mali zaliať nielen údolie potoka Svinka, ale aj osadu Ruské Pekľany a&nbsp;obec Ľubovec, mali siahať až k&nbsp;našej dedine, možno z&nbsp;nej aj časť zatopiť. Preto štát stopol rozvoj Radatíc. Až po štrnástich rokoch, v&nbsp;roku 1994, bola stavebná uzávera zrušená a&nbsp;nahradená územnou ochranou skupiny&nbsp;C, čo ľuďom umožnilo opäť si stavať domy na území obce,“ vracia sa do minulosti prvá žena radatickej samosprávy.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE, NA KTOREJ SA PODPÍSALA RUKA ŠTÁTU, NÁJDETE V GALÉRII

Vedenia obecného úradu, sídliaceho v&nbsp;neskoroklasicistickom kaštieli, ktorý bol postavený pred 160 rokmi, sa ujala v&nbsp;roku 2015. Hoci sa narodila v&nbsp;Prešove, do rodnej dediny rodičov ju to stále priťahovalo, v&nbsp;detských rokoch tam trávila u&nbsp;starých rodičov každé prázdniny. Tie u&nbsp;babky a&nbsp;dedka na dedine sa rátali, medzi rovesníkmi z&nbsp;najväčšieho prešovského sídliska mali cveng, ako gymnazistka tam spoznala čaro diskoték. Keď sa po rokoch naskytla možnosť presťahovať sa z&nbsp;Prešova do domu po starých rodičoch, s&nbsp;manželom nezaváhali ani na chvíľu. 

„Po štúdiu dejepisu a&nbsp;filozofie na Prešovskej univerzite som sa na niekoľko rokov upísala redaktorskej práci v&nbsp;rozhlase aj v&nbsp;košickom televíznom štúdiu. Pochodila som s&nbsp;mikrofónom desiatky dedín, pri tejto práci som nadobudla presvedčenie, že keď na čele obecného úradu stojí šikovný človek, na obci to vidieť. Ale musí vedieť nadchnúť pre dobré veci poslancov i&nbsp;obyvateľov. Táto redaktorská skúsenosť ma inšpirovala, aby som sa pokúsila uchádzať v&nbsp;Radaticiach o&nbsp;post starostky. A&nbsp;tento pokus mi vyšiel, dokonca trikrát,“ hovorí Gabriela Viazanková. Veľkou inšpiráciou pre ňu bola aj neďaleká obec Sedlice, kde podľa jej slov vtedajší starosta dokázal s&nbsp;dedinou malý zázrak.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Za najväčší problém Radatíc považuje to, že dedina dodnes nemá najzákladnejšiu výbavu –&nbsp;vodovod ani kanalizáciu. Je to veľký dlh štátu voči Radatičanom, pod ktorý sa pred štyrmi desaťročiami podpísala stavebná uzávera. „Podľa terajších kritérií sa o&nbsp;dotáciu na výstavbu vodovodu ani kanalizácie nemôžeme uchádzať, nečudo, že hoci žijeme už v&nbsp;21.&nbsp;storočí, táto základná potreba stále chýba stovkám dedín. To nie je vizitka samospráv, starostov, obecných poslancov, hanba padá na štát, že nevie alebo nechce razantne riešiť najzákladnejšie potreby ľudí žijúcich na vidieku. Skrátka, vlády vidieku nežičia, mám dojem, akoby tu boli len na riešenie potrieb obyvateľov miest. Sme dva týždne pred voľbami, veľmi si želám, aby po nich vedenie krajiny konečne dostala do rúk vláda, ktorá už riešenie takých problémov nebude ignorovať,“ nádeja sa starostka Radatíc. Ako jedno z&nbsp;riešení tohto problému vidí čiastočné dotácie na malé domové čistiarne odpadových vôd, ktoré by spolufinancoval štát a&nbsp;vyššie územné celky.

V&nbsp;tomto volebnom období chce samospráva vybudovať v&nbsp;obci chodníky, ktoré chýbajú najmä pri štátnej ceste druhej triedy. „Sú to maximálne nebezpečné úseky, cez dedinu sa doslova rútia kamióny vrchovato naložené kameňom z&nbsp;lomu pri Sedliciach. Ľudia –&nbsp;deti, seniori – chodia iba po krajnici, hotová hrôza. Ešte treba dopracovať projektovú dokumentáciu a&nbsp;pustíme sa do ich výstavby, kým niekto nedajbože nepríde o&nbsp;život či zdravie pod kolesami auta,“ hovorí Gabriela Viazanková o&nbsp;ďalšom akútnom probléme, na ktorý sa sťažujú obyvatelia Radatíc.

Ale ako sa vraví, nielen prácou je človek živý. Nech už ho akokoľvek baví, musí si nájsť čas aj na relax či koníčky. Starostkin manžel Miro, ktorý bol v&nbsp;mladších rokoch futbalistom, hrával za Tatran Prešov, Košice i&nbsp;Podbrezovú, nenechá cez víkendy manželku ani dvoch synov leňošiť, na turistické vychádzky má naporúdzi zaujímavé ciele. „A&nbsp;keď ostaneme doma, ‚šprtám‘ sa v&nbsp;záhradke, keď je počasie pod psa, ponáram sa do príbehov historických romancí. Moja obľúbená autorka je Janka Pronská z&nbsp;Nálepkova, prečítala som všetky jej romány, a&nbsp;to ich má na konte už 25,“ prezradila nám radatická starostka svoj recept na dobrý relax.

Tak ako rodina pani starostky, pred trinástimi rokmi sa do Radatíc prisťahovala s&nbsp;manželom Tomášom a&nbsp;dcérou Niou aj Nevena Oravcová (46). Lenže kým Viazankovci sa presťahovali z&nbsp;metropoly Šariša vzdialenej 20&nbsp;kilometrov, Nevena prišla z&nbsp;Amsterdamu. Rodáčka z&nbsp;Prešova vyrástla vo fabrickom areáli, jej starý otec roky šéfoval ikonickej prešovskej fabrike Solivar. Po absolvovaní osemročného tanečného konzervatória v&nbsp;Bratislave tri a&nbsp;pol roka tancovala v&nbsp;legendárnom Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve, odkiaľ ju dobroprajný osud na­smeroval do amsterdamského divadla tanca Het Internationaal Danstheater. 

„Do divadla tanca som sa dostala medzinárodným konkurzom, v&nbsp;tom čase tam už pôsobilo niekoľko tanečníkov zo Slovenska –&nbsp;Jana Podhorná, Silvia Vršková, Peter Bugár. Často sme si telefonovali, oni mi dali avízo o&nbsp;konkurze. Skúsila som a&nbsp;vyšlo to. V&nbsp;tomto súbore som zažila tucet úžasných rokov. Divadlo tanca tvorili tanečníci a&nbsp;hudobníci z&nbsp;celého sveta –&nbsp;Austrálčania, Holanďania, Rumuni, Rusi, Angličania, Turci, Indovia. Okrem stálych členov k&nbsp;nám chodili na hosťovanie umelci z&nbsp;ďalších krajín, ťažko by sa tie národnosti dali porátať,“ hovorí o&nbsp;svojom zahraničnom angažmáne Nevena Oravcová.

Na prípravu nového tanečného predstavenia mali tri mesiace, začali v&nbsp;auguste, začiatkom decembra sa už predstavili na domácom javisku s&nbsp;premiérou vianočného programu. Predstavenie sa skúšalo od pol desiatej do štvrtej popoludní, tesne pred premiérou aj o&nbsp;dve-tri hodiny dlhšie. „Najnáročnejšie tance, ktoré som zažila za svojej tanečnej kariéry, boli kaukazské. Asi najnáročnejšie sme predvádzali v&nbsp;predstavení o&nbsp;Alexandrovi Veľkom. Nacvičili sme na toto predstavenie národné tance z&nbsp;Gruzínska, Tadžikistanu i&nbsp;Uzbekistanu, bolo to veľmi náročné, vyčerpávajúce tanečné predstavenie,“ spomína na chvíle na javisku bývalá tanečnica.

Každú sezónu absolvovalo amsterdamské tanečné divadlo sériu zahraničných turné. „Najväčšie úspechy sme zožali v&nbsp;Indii a&nbsp;v&nbsp;Číne, milovníci tanca v&nbsp;Indii nás odmeňovali aj štvrťhodinovým potleskom, v&nbsp;Číne sme si ťažko zvykali na to, že diváci sa počas predstavenia stále nahlas rozprávajú. Pre slovenských tanečníkov boli výnimočné chvíle, keď jedno predstavenie s&nbsp;nami v&nbsp;Amsterdame naštudoval legendárny slovenský choreograf pán profesor Nosáľ,“ hovorí Nevena Oravcová.

Vraví, že prechod z&nbsp;Amsterdamu na šarišskú dedinu jej nerobil žiadne problémy. „Nezažila som z&nbsp;tohto prechodu ani kultúrny šok, ako mi mnohí známi predpovedali. Po dvanástich rokoch života vo veľkomeste a&nbsp;cestovaní s&nbsp;divadlom po svete som už chcela s&nbsp;rodinou žiť pokojnejšie. V&nbsp;Radaticiach sme si zrekonštruovali v&nbsp;tichej doline starší dom, každú voľnú chvíľu trávim v&nbsp;záhrade a&nbsp;v&nbsp;skleníku. Keď sa mi zacnie za mestskou atmosférou, odskočím si s&nbsp;niektorou kamarátkou na kávu do Prešova,“ vyznala sa Životu bývalá tanečnica amsterdamského tanečného divadla.

To, čomu sa venuje Jakub Pigula (29), je na tisícky míľ vzdialené od toho, čo vyštudoval. Na strednej umeleckej škole v&nbsp;Prešove vyštudoval zriedkavý odbor maskérska tvorba, ale krátko po maturite sa dal na farmárčenie. A&nbsp;z&nbsp;každého jeho slova silno cítiť, že lepšie sa rozhodnúť nemohol. Jakub je skrátka farmár telom, dušou, srdcom i&nbsp;zmýšľaním. 

„V&nbsp;Prešove by som si prácu v&nbsp;odbore, ktorý som študoval, bol našiel len veľmi ťažko, do úvahy prichádzali len dve divadlá, ale ani jedno nemalo pre umeleckého maskéra voľné miesto. A&nbsp;kvôli robote sa presťahovať do Bratislavy či iného mesta, na to som nechcel ani pomyslieť. Som veľký lokálpatriot, v&nbsp;Radaticiach som sa narodil, tu mám v&nbsp;rodine veľké zázemie, po živote v&nbsp;meste som nikdy netúžil,“ prezentuje svoj postoj k&nbsp;rodnej dedine mladý farmár. V&nbsp;jeho veku sa na Slovensku podnikaním v&nbsp;poľnohospodárstve živí len hŕstka odvážlivcov.

Jakub vyrastal na gazdovstve, rodičia chovali svinku, kravu, býčka, hydinu, práce na gazdovskom dvore si užil viac ako dosť. Ale nikdy mu nebola proti srsti. „Pred šiestimi rokmi sme kúpili zdevastovaný areál poľnohospodárskeho družstva, pomaly sme prikupovali priľahlé pozemky, niektoré máme v&nbsp;dlhodobom prenájme. Dokopy dnes máme tri hektáre pôdy, nie je to veľa, ale pre rodinnú farmu zatiaľ stačí. Keď som sa rozhodol pre život farmára, začal som s&nbsp;jednou kozou, potom som kúpil niekoľko oviec, jednu kravku,“ hovorí o&nbsp;svojich skromných farmárskych začiatkoch Jakub.

Dnes sa na svojej farme za dedinou stará o&nbsp;sedem býčkov, štyri kravy, dva kone, somárika, kozy, hydinu i&nbsp;pár pštrosov. Z&nbsp;dvora predáva kravské i&nbsp;kozie mlieko, na skúšku začína pod starostlivým dohľadom mamy, ktorá vyštudovala poľnohospodársku školu, vyrábať syrové torty. „Dvíha ma zo stoličky, keď počúvam slová politikov o&nbsp;tom, ako taká či onaká vláda podporuje poľnohospodárov. Pokúšal som sa z&nbsp;programu pre mladých farmárov do veku 40 rokov získať dotáciu, samozrejme, že som pohorel, lebo byrokratom na ministerstve chýbala nejaká ‚prkotina‘ v&nbsp;mojej žiadosti. Politici na ľudí žijúcich na vidieku ďaleko od Bratislavy nemyslia, netušia, ako tu musíme obracať každé euro, kým ho na niečo potrebné minieme. Otec s&nbsp;bratom chodia robiť stolárske práce do Holandska, a&nbsp;čo tam zarobia, investujú do farmy. Inak by sme ťažko prežili,“ posťažoval sa nám mladý farmár.

Do Vianoc ostávajú ešte tri mesiace, ale v&nbsp;rodine Zuzany Gaľovej (40) už žijú vianočný čas. Rodáčka z&nbsp;Kojatíc je nielen v&nbsp;okolí, ale na celom Slovensku známa svojimi drevenými hračkami, dedinkami vyrobenými z&nbsp;dreva či drevenými dekoráciami od výmyslu sveta. „Pracovala som v&nbsp;niekoľkých prešovských kvetinárstvach, aranžovanie kytíc ma bavilo, nebola to fádna, ale tvorivá práca, no musela som s&nbsp;tým skončiť. Do Radatíc sme sa s&nbsp;manželom prisťahovali. Keď som bola v&nbsp;práci, nemal nám kto pomôcť s&nbsp;deťmi, cez prázdniny to bolo kritické, Eliška a&nbsp;Peťo nemohli ostať odkázaní celý deň len na seba. Staré mamy neboli poruke – jedna v&nbsp;Prešove, druhá v&nbsp;Kojaticiach. Tak som sa musela poobzerať po takej robote, ktorá by mi umožnila stráviť viac času s&nbsp;deťmi,“ rozhovorila sa pani Zuzana.

Inšpiráciu našla pred siedmimi rokmi nečakane na rodinnej dovolenke v&nbsp;Chorvátsku. Je to najobľúbenejšia krajina rodiny, inde si ani dovolenku predstaviť nevedia. „Počas jednej dovolenky ma tak očarila atmosféra a&nbsp;architektúra jednej rybárskej dediny, že mi napadlo vyrobiť malé modely až rozprávkovo vyzerajúcich domov rybárov. Mala som veľkú výhodu, že manžel je stolár, v&nbsp;jeho dielni je vždy plno odrezkov, väčších či menších kusov toho najkvalitnejšieho dobre vysušeného dreva, ktoré končilo len ako palivo. Pre mňa je toto nepotrebné drevo čosi ako dar z&nbsp;nebies. Mojou slabosťou sú malebné rybárske domčeky, z&nbsp;ktorých zostavujem celé dedinky, ale rada vyrábam aj slovenské dreveničky, drevené kostoly. Milujem detaily, práve tie dodávajú modelom domčekov to pravé čaro,“ hovorí o&nbsp;svojej tvorbe Zuzana Gaľová.

Chýba jej iba čas. Hovorí, že by nedbala, keby deň mal aj 48&nbsp;hodín, najmä teraz, keď zákazníkom posiela vianočné ozdoby, akože inak, vyrobené z&nbsp;dreva. „To balenie do krabíc a&nbsp;nosenie balíkov na poštu mi už aj ide na nervy, ale čo už narobím, aj to patrí k&nbsp;mojej práci,“ konštatuje s&nbsp;povzdychom pani Zuzana.

Rozvoj Radatíc zabrzdili plány na výstavbu atómovej elektrárne a priehrady

Peter Ličák

Výber pre vás

Rozvoj Radatíc zabrzdili plány na výstavbu atómovej elektrárne a priehrady

Peter Ličák

Súvisiace články

Plná života: V dedine dávnych kráľovských strelcov dnes cielia najmä na rozvojové projekty

Štvorhviezdičkový raj: V kuchyni tatranskej školy v prírode kraľujú kuchárky z Lendaku

Z katastrofy raj: V Dolnej Strede urobili z lokality s označením Smetisko rybársky eden

Výber pre vás