Vladimír Kampf

Zdá sa, že kopaničiarsky kroj je jednoduchý a&nbsp;najmenej zdobený. Možno na prvý pohľad. Každý, kto ho aspoň trochu pozná, vie, že niektoré jeho súčasti sú veľmi náročné na výrobu. Ušiť zásteru je jednoduchšie, ale dať dokopy bohato naberanú sukňu kasanicu vyžaduje pevné nervy. Je z&nbsp;konopného plátna, ručne zošívaná niťou, zberaná po troch milimetroch. Ani paličkovaná čipka nie je pre pochabé povahy, ktoré by rady vychutnali výsledok okamžite. Výšivky sú ďalšia drina. Občianske združenie Folklórne kopanice si predsavzalo oživiť toto náročné remeslo a&nbsp;obliecť ďalších ľudí od Myjavy do krojov. Do kopaníc a&nbsp;kopaničiarskych krojov sa dá zamilovať. Je to vraj láska na celý život. Trebárs aj v&nbsp;chladnej „kose“.

Začalo sa to dávno, v&nbsp;čase, keď súčasná zakladateľka a&nbsp;predsedníčka Folklórnych kopaníc Kristína Talábová chodila do detského súboru. „Mali sme doma kroje, ale babka mi nedovolila sa s&nbsp;nimi hrávať. Zavrela ich do skrine. Čakala, kým vyrastiem a&nbsp;dostanem rozum. Ten som síce podľa babky a&nbsp;rodičov ešte nedostala, ale už je to vraj lepšie. Ja som takto spokojná,“ hovorí so širokým úsmevom.

Keď odišla do Švédska na univerzitu, cez piatkové národné dni prišiel rad aj na Slovensko. „Mohli sme predviesť ukážku svojej kultúry. Vtedy ma znova začali zaujímať kroje. Keď som hľadala nejaké materiály, takmer nič som o&nbsp;nich nenašla, bolo mi to ľúto. Folklórny boom bol v&nbsp;tom čase ešte v&nbsp;plienkach. Vždy, keď som bola doma, chodila som k&nbsp;ľuďom skúmať, aké kroje sa u&nbsp;nás nosili a&nbsp;aké rozdiely boli medzi lokalitami. Začala som o&nbsp;tom písať články. Cez jedny prázdniny som sa konečne dostala aj do skrine k&nbsp;babkiným krojom. Dala som ich dokopy a&nbsp;pripravila na fotenie. Chceli sme sa do nich spolu s&nbsp;kamarátkami obliecť. Lenže, nemali sme poriadne informácie, ako sa do nich poobliekať. Nie je to také jednoduché, ako by sa mohlo zdať.“

Dievčatá začali uvažovať o podujatí, ktoré by bolo zamerané na kroje a laikom by priblížilo, ako ich nosiť. Snažili sa ich dostať do povedomia. Prvý ročník festivalu Krojované kopanice zorganizovali v roku 2019. Druhý zhltla korona. Tretí by mal byť v júli. „Na prvom ročníku sme pripravili prednášky, na ktorých miestne ženy porovnávali kroje z rôznych lokalít. Sme síce jeden región, ale máme v ňom približne desať variácií kroja. Porovnávali sme dve z nich na živých modelkách. Ľudia si ich mohli pozrieť. O kroje sa treba vedieť starať, treba ich vedieť prať a žehliť. Ani to nie je také jednoduché, bolo to súčasťou prednášok. Mali sme školu uväzovania ručníkov, tradičné remeslá, scénické prehliadky... Začali sme v malom. Tento rok sa chceme posunúť ďalej. Pripravujeme poriadnu zábavu pri cimbalovke,“ hovorí Kristína.

Na Myjave je čoraz väčší záujem o kroje. Doteraz hrali prím piesne a tance. Kroje boli donedávna akoby v úzadí, akýmsi doplnkom. „Vyplnili sme folklórnu medzeru. Nie každý vie spievať alebo sa odváži tancovať, či hrať na hudobnom nástroji, ale kroj si môže obliecť ktokoľvek.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ani Kristínina pravá ruka nie je vyštudovaná etnologička, na presnosť v&nbsp;nosení kroja si však potrpí. Soňa Plešová študuje na gymnáziu, chce byť učiteľkou. Je maturantka, korona ju pripravila o&nbsp;stužkovú. Ku krojom ju priviedla túžba tancovať v&nbsp;súbore. „Postupne sa na mňa nabaľovali vedomosti, ako sa kedysi žilo. Dostávali sa ku mne rôzne krojové súčasti, ktoré som si skladala a&nbsp;rozširovala som zbierku. Snažila som sa aj sama k&nbsp;niečomu dopátrať.“

Prekvapením pre Soňu bolo, že v&nbsp;minulosti si ľudia z&nbsp;toho, čo si obliekajú, nerobili až takú ťažkú hlavu. „Ľudia zvyčajne nad vecami rozmýšľajú viac než treba. Aj ja som niektoré kombinácie prešpekulovala až tak, že to nebolo dobré. Kedysi nad tým až tak ‚nemeditovali‘. Čo kto mal, to si dal na seba. Celkom isto nebola taká uniformita, ako dnes prezentujú najmä folklórne súbory. Keď niekto niekomu niečo odniekiaľ priniesol, tak si to pokojne dal na seba. Samozrejme, s&nbsp;citom, tak, aby dobre vyzeral.“ Záležalo aj na tom, kto má koľko peňazí. Chudobnejší chodili v&nbsp;plátenných veciach, majetnejší mali látky vyberanejšie. Aj keď boli kroje napohľad podobné, ich kvalita sa líšila.

Predstava strohosti myjavských krojov podľa Sone pramení práve z&nbsp;uniformity súborov. „Ľudia si potom mylne predstavujú, že k&nbsp;tomuto regiónu patria iba takéto kroje. Napriek tomu, že naše kroje sú z&nbsp;diaľky jednoduché, z&nbsp;blízka to až také nie je. Trebárs výroba jednej čipky trvala aj niekoľko mesiacov,“ vysvetľuje Soňa, ktorá sa do krojov oblieka odmala. Spočiatku jej to trvalo hodinu, dnes to už zvládne do desiatich minút. Záleží na kroji. Tie pracovné sú na obliekanie oveľa jednoduchšie. Soňa chce prispieť k&nbsp;tomu, aby ľudia na kroje nezabudli a&nbsp;aby o&nbsp;nich vedeli čo najviac. „V&nbsp;kroji je mi chladnejšie než v&nbsp;civile, ale dá sa na to zvyknúť. Ľudia v&nbsp;minulosti však boli múdri a&nbsp;používali materiály, ktoré hriali. V&nbsp;lete ich mali zasa vzdušnejšie,“ dodáva.

Aj energická dáma z&nbsp;kopaníc miluje kroje. Žiadnu akciu si nedá ujsť. Niekedy sa len tak s&nbsp;ďalšími kamarátkami vyberú fotiť na zaujímavé miesta. Samozrejme, v&nbsp;krojoch. Doma ich má, ani nevie koľko. Hana Prenerová kedysi kroje šila, ale pre problémy s&nbsp;chrbticou to už radšej nerobí. Šitia má dosť aj v&nbsp;práci. „Šijem srdcovocievne stenty. To sú spevňujúce výplne, keď ma niekto problémy s&nbsp;cievami v&nbsp;hrudnom koši. Šijem ich ručne. Máme na to špeciálne nástroje a&nbsp;nite, aké používajú lekári, trebárs keď si rozbiješ bradu,“ smeje sa oddaná členka folklórneho súboru Kýčer Turá Lúka a&nbsp;fanúšička Folklórnych kopaníc.

Hana sedela za šijacím strojom od štrnástich rokov. „Šitiu sa už venujem len minimálne. Problémy s&nbsp;chrbticou nie sú nič príjemné. Našitého mám našťastie dosť.“ Krojov má jednu plnú skriňu, k&nbsp;tomu má niečo ďalšie schované na povale. Začala sa im venovať, keď sa jej zapáčilo tancovať vo folklórnom súbore. Už je to viac ako dvadsať rokov. „Tam si ma jeden nahovoril. Mal takú kratšiu košeľu, že v&nbsp;nej vyzeral ako vyrastený študent, dal si u&nbsp;mňa ušiť novú. Zostal mi na krku dodnes,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Pri folklórnom súbore sa naučila, ako šiť kroje a&nbsp;na čo všetko si pri ich výrobe môže trúfnuť. „Veľa ma naučila nebohá teta Kubečková. Pýtala som sa aj mnohých ďalších.“ Hana je do krojov „blázon“. Vraj sa v&nbsp;súčasnej konfekcii necíti dobre. V&nbsp;kroji je to iné. Oblečie si ho raz-dva. „Pomoc potrebujem len pri zaväzovaní rukávcov a&nbsp;mašlí na rukávy.“ V&nbsp;kroji chodieva aj do obchodu, keď ho už má oblečený... Zábavné je, keď sa prihovorí spolužiačkam a&nbsp;tie ju takúto vyfintenú nespoznajú. „Keď som v&nbsp;kroji, strácam zábrany. Buď sa niekomu prihovorím sama, alebo sa ľudia prihovoria mne. V&nbsp;kroji sa cítim dobre. Vďaka nemu som získala veľa nových kamarátov.“

Historické oblečenie búra zábrany: Do zimnej rozprávky na kopaniciach sa sem-tam vracajú kroje

Výber pre vás

Historické oblečenie búra zábrany: Do zimnej rozprávky na kopaniciach sa sem-tam vracajú kroje

Súvisiace články

Dedina plná prekvapení: V Lišove sa s atrakciami akoby vrece roztrhlo

Stratený objaviteľ: Voda mu ukázala cestu do CHRÁMU SLOBODY

Ako v zlom sne: Katarína posledné dva roky prežíva súkromné peklo

Výber pre vás