Rodená Nitrianka bývala od deviatich rokov v Bratislave. Do Dobrohošťa sa prisťahovali z Petržalky, kde mala dvojgarsónku. Chceli mať s partnerom Martinom, s ktorým bola tehotná, niečo väčšie, príjemnejšie. „Chceli sme zostať pri Petržalke. Môj starší syn Kubko tam má tréningy, ja prácu na súde.“ Na dedine je pokoj. Katka si ani v najhoršom sne nepredstavovala, že by v tej idylke čiastočne zrekonštruovaného starého domu zostala sama... „Prisťahovali sme sa a ako-tak sme si stihli porobiť vnútrajšok. Medzitým štvormesačnému Lukáškovi diagnostikovali svalovú dystrofiu.“

Ľúbila ho

Lukáško ešte zatiaľ na prvý pohľad nevyzerá ako dieťa odsúdené na trápenie. Prognóza detí s takouto diagnózou je, že do dvanásteho roku života skončia na vozíku. Svalstvo im ubúda od nožičiek... Dožívajú sa priemerne dvadsiatich rokov. Pokiaľ niekto niečo nevymyslí, tento osud čaká aj Lukáška. To je pre každú mamu zrútenie sveta. „Zatiaľ chodí do normálnej škôlky a je iba pomalší. Neskáče, nebežká. Chodí, ale nevládze za ostatnými.“ Pred časom Slovensko urobilo veľkolepú zbierku na záchranu detí so svalovou atrofiou. Žiaľ, Lukáško má dystrofiu. Znie to podobne, ale zásadný rozdiel je v tom, že na dystrofiu nie je ani len ten skúšobný liek.

Katka žila s partnerom, spolu riešili problémy. „Pred rokom a pol bol celkom normálny deň. Mala k nám prísť na prázdniny Martinova dcéra z prvého manželstva, ale jeho bývalá mu ju z nejakého dôvodu nechcela dať. Prišiel v ten deň rozčúlený. Rozprávali sme sa, odišiel von, kým ja som sa hrala s deťmi v dome... Potom som ho našla obeseného... Kričala som o pomoc. Starší syn Jakubko to videl, kričal: Martin, nie!“ spomína na strašné chvíle.

Zúfalstvo. Volala o pomoc. Pribehol sused. Ani dvadsaťminútové oživovanie Martina do života nevrátilo. „Ani záchranka nepomohla.“ Katka si nikdy nevšimla, že Martin by mal sklony k takému zúfalému činu. „Niekedy hovoril, že má všetkého dosť, tak normálne, ako to robíme asi všetci. Nič mimoriadne. Skôr som mala pocit, že sa má tak rád, že by také niečo nikdy neurobil.“ Zostal po ňom len list na rozlúčku s odkazom: „Mám vás rád. Nikdy nepochopíte, prečo som to urobil.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.