Vladimír Kampf

Rodená Nitrianka bývala od deviatich rokov v&nbsp;Bratislave. Do Dobrohošťa sa prisťahovali z&nbsp;Petržalky, kde mala dvojgarsónku. Chceli mať s&nbsp;partnerom Martinom, s&nbsp;ktorým bola tehotná, niečo väčšie, príjemnejšie. „Chceli sme zostať pri Petržalke. Môj starší syn Kubko tam má tréningy, ja prácu na súde.“ Na dedine je pokoj. Katka si ani v&nbsp;najhoršom sne nepredstavovala, že by v&nbsp;tej idylke čiastočne zrekonštruovaného starého domu zostala sama... „Prisťahovali sme sa a&nbsp;ako-tak sme si stihli porobiť vnútrajšok. Medzitým štvormesačnému Lukáškovi diagnostikovali svalovú dystrofiu.“

Lukáško ešte zatiaľ na prvý pohľad nevyzerá ako dieťa odsúdené na trápenie. Prognóza detí s&nbsp;takouto diagnózou je, že do dvanásteho roku života skončia na vozíku. Svalstvo im ubúda od nožičiek... Dožívajú sa priemerne dvadsiatich rokov. Pokiaľ niekto niečo nevymyslí, tento osud čaká aj Lukáška. To je pre každú mamu zrútenie sveta. „Zatiaľ chodí do normálnej škôlky a&nbsp;je iba pomalší. Neskáče, nebežká. Chodí, ale nevládze za ostatnými.“ Pred časom Slovensko urobilo veľkolepú zbierku na záchranu detí so svalovou atrofiou. Žiaľ, Lukáško má dystrofiu. Znie to podobne, ale zásadný rozdiel je v&nbsp;tom, že na dystrofiu nie je ani len ten skúšobný liek.

Katka žila s&nbsp;partnerom, spolu riešili problémy. „Pred rokom a&nbsp;pol bol celkom normálny deň. Mala k&nbsp;nám prísť na prázdniny Martinova dcéra z&nbsp;prvého manželstva, ale jeho bývalá mu ju z&nbsp;nejakého dôvodu nechcela dať. Prišiel v&nbsp;ten deň rozčúlený. Rozprávali sme sa, odišiel von, kým ja som sa hrala s&nbsp;deťmi v&nbsp;dome... Potom som ho našla obeseného... Kričala som o&nbsp;pomoc. Starší syn Jakubko to videl, kričal: Martin, nie!“ spomína na strašné chvíle.

Zúfalstvo. Volala o&nbsp;pomoc. Pribehol sused. Ani dvadsaťminútové oživovanie Martina do života nevrátilo. „Ani záchranka nepomohla.“ Katka si nikdy nevšimla, že Martin by mal sklony k&nbsp;takému zúfalému činu. „Niekedy hovoril, že má všetkého dosť, tak normálne, ako to robíme asi všetci. Nič mimoriadne. Skôr som mala pocit, že sa má tak rád, že by také niečo nikdy neurobil.“ Zostal po ňom len list na rozlúčku s&nbsp;odkazom: „Mám vás rád. Nikdy nepochopíte, prečo som to urobil.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Kde je hranica, keď človeku prepne? „Neskôr som sa dozvedela, že desať mesiacov po Lukáškovi sa mu narodilo ďalšie dieťa. Podvádzal ma. Môj smútok sa nakoniec premenil na zlosť a&nbsp;bezradnosť. Zostala kopa nevypovedaných otázok. Odpovedí by som sa už aj tak nedočkala...“

Katka s&nbsp;Lukáškom chodievajú zatiaľ raz do roka na kontrolu k&nbsp;neurológovi a&nbsp;na rehabilitácie. „Rehabilitačná sestra hovorí, že zatiaľ nie je čo robiť. Masírujeme mu svalstvo. Nedokážem si predstaviť, aké to bude. Ako mu to poviem? V&nbsp;rodine máme genetičku, ktorá chodí po svete, poslala mi zopár článkov. Boli o&nbsp;tom, že minulý rok začali s&nbsp;nejakým výskumom... Zatiaľ na to nie je nič. Všetci ma utešujú, že vývoj ide rýchlo dopredu a&nbsp;že ešte máme trochu času na to, aby aj na dystrofiu niekto niečo objavil. Ale spoliehať sa na to nemôžeme,“ hovorí so smútkom v&nbsp;hlase.

Potom ako sa rozbehli zbierky na detičky so svalovou atrofiou, Katke volalo veľa priateľov a&nbsp;známych. Tešili sa, že sa našiel liek a&nbsp;že aj na Lukáška sa isto dostane. „Musela som ich sklamať a&nbsp;vysvetliť im, že to je niečo úplne iné,“ vzdychla si. „Ide síce takisto o&nbsp;ubúdanie svalstva, ale na inom princípe. Takže tak...“ Lukáškovi diagnostikovali svalovú dystrofiu náhodou pri pečeňových testoch. Mal opakovane zvýšené niektoré hodnoty. Časom sa pridala ďalšia zvýšená hodnota testu. Bolo jasné, že je to svalová dystrofia.

„Dozvedela som sa, že to máme v&nbsp;rodine. Sesternica má sedemročného syna, ktorý ju má. Ku mne sa tá informácia nedostala. Všetky ženy v&nbsp;našej rodine môžu byť prenášateľky. Je na to 50-percentná pravdepodobnosť. Pri každom našom novonarodenom chlapcovi je 50-percentnú pravdepodobnosť, že to bude mať. Môjmu prvému synovi Jakubkovi sa ušlo lepších 50 percent a&nbsp;Lukáškovi... Keby niekto v&nbsp;rodine začal robiť poplach skôr, mohlo to byť inak. Šla by som na testy alebo by som už nemala dieťa.“

Mama dvoch detí mala po partnerovom náhlom odchode čo robiť sama so sebou. Po skončení materskej dovolenky nastúpila späť do práce. „Cestovať dennodenne je náročné. Kubko sa cez koronu učí z&nbsp;domu, je celé dni sám doma. Lukáško je v&nbsp;škôlke. Sama neviem, ako to budem finančne zvládať. Predsa len, na materskej som neminula toľko na benzín, aj variť som dokázala lacnejšie. Všetko sa mi nejako sype. Nejaké našetrené peniažky som mala, ale nie je to na dlho.“

Hovorí o sebe, že doteraz potrebovala mať všetko vopred naplánované. „Dostala som sa do stavu, keď sa snažím existovať zo dňa na deň. Vidím, že Lukáškov stav sa nezmení a nie je to lepšie. Doteraz som si užívala, že začal chodiť, ale zrazu sledujem, že nestíha za ostatnými. Akoby sme už dosiahli vrchol a išli z kopca. Kým deti utekajú na preliezačky, on to vzdá uprostred cesty. Už asi pochopil, že to nezvláda. Zatiaľ to sám nevníma ako problém, ale ja si neviem ani len predstaviť, ako mu to budem raz vysvetľovať...“

Keď bola Katka malá, chcela byť zdravotnou sestrou. „Nakoniec asi s&nbsp;Lukáškom zostanem doma a&nbsp;tento sen sa naplní, aj keď nie tak, ako som si predstavovala. Čo bude dovtedy, neviem. Veď ja neviem, čo bude už onedlho. Z&nbsp;jedného platu to neutiahnem. To sa nedá. Aj auto mi odchádza. Dávam mu tak rok. Zdedila som ho po Martinovom otcovi, ktorý zomrel dva mesiace pred ním.“

Martin bol vyučený inštalatér, pracoval v&nbsp;súkromných firmách. „Možno sa dostal do finančných problémov a&nbsp;aj to bol dôvod jeho činu. Bolo toho na neho veľa a&nbsp;rozprávať o&nbsp;tom veľmi nechcel. Najprv som si myslela, že nezvládol to, ako sa bude rozvíjať Lukáškova choroba. Potom som sa dozvedela o&nbsp;žene, s&nbsp;ktorou ma podvádzal a&nbsp;mal s&nbsp;ňou dieťa. Možno ho vydierala, aby mi to už povedal a&nbsp;bol s&nbsp;ňou. Zrejme jej hovoril, že nám to nefunguje. Nerozumiem tomu. Vraj bola aj v&nbsp;tomto dome, čo považujem za vrchol. Po Martinovej smrti som sa s&nbsp;ňou zo zvedavosti stretla. Klamal na obe strany. Všetci ma utešujú, že v&nbsp;tom nešťastí mám šťastie, že som sa to dozvedela a&nbsp;nezostala vo mne ľútosť. Neviem, či je vzdor lepší než ľútosť.“

Čo bude ďalej? Katka hovorí, že o&nbsp;tom prestala uvažovať, aby ju to nezožralo. „To, že nerozmýšľam, ma drží pri živote. Robím to, čo musím a&nbsp;čo treba. Je to taký kolotoč povinností. Napríklad si nedokážem vôbec predstaviť, ako budem chodiť s&nbsp;Kubkom dva razy do Bratislavy na basketbal. Obľúbil si tento šport a&nbsp;nechcem mu ho brať po tom, čo videl a&nbsp;zažil. To by bola hlúposť,“ zamýšľa sa. „Povedal, že to chce čím skôr uzavrieť a&nbsp;zabudnúť na Martina.“

Keď mala Katka štrnásť rokov, jej otec urobil to isté čo Martin. „V&nbsp;tom čase boli naši rozvedení. Otec žil v&nbsp;Nitre a&nbsp;my s&nbsp;mamou v&nbsp;Bratislave. Akoby sa osud v&nbsp;nejakej inej podobe opakoval. Čudujem sa, že to ešte zvládam. Neviem, rozhodne nie som silná, mne len nič iné nezostáva. Ešte aj Vilo mi hovoril, že ľudia v&nbsp;takýchto situáciách začínajú piť a&nbsp;neviem čo ešte... Keď som bola v&nbsp;puberte, robila som si starosti a&nbsp;myslela som si, že mám depresie. Veď ja som mala byť šťastná a&nbsp;nie sa zožierať pre hlúposti.“

O&nbsp;Vilovi Rozborilovi v&nbsp;Dobrohošti vedela okamžite celá dedina. „Susedov a&nbsp;kamarátky máme skvelých. Aj mama a&nbsp;sestra sa mi snažia pomôcť. Okrem nich je na svete mnoho skvelých ľudí. Neviem, ako to môžu zvládať ľudia, ktorí v&nbsp;kope nešťastia zostali úplne sami. Nielen do nového roka si želám, aby sme to zvládli. Nebudeme to mať ľahké.“ Ako im zaželal Vilo: „Nech sa na vás už začne šťastie usmievať.“