Lucia Lukušová

Cez hory i&nbsp;cez doly, lúkami aj pastvinami vedie kľukatá cesta malými dedinami až do nenápadnej obce Pohleď. Neviaže sa na ňu žiadna povesť, domáci dokonca ani len netušia, kedy sem prvýkrát prišli ich predkovia. Jedno je však isté: silné stopy minulosti presahujúce do 21. storočia tu zanechal niekdajší poľnohospodár Karel Michal.

Je geomorfologická provincia, ktorá zaberá podstatnú časť českého územia a presahuje aj do susedných štátov – do Nemecka, Rakúska a Poľska. Niektoré časti tejto oblasti sú staré 350, 500, výnimočne až 800 miliónov rokov. Pôvodne išlo o pohorie porovnateľné prinajmenšom s Východnými Alpami. Erózia trvajúca milióny rokov ho však pripravila o 1 500 metrov výšky. Najvyšší bod je Sněžka (1 603 m n. m.).

Česká vysočina

Rodinné väzby niekdajšieho rodáka z&nbsp;tohto kúta Česka hovoria, že panstvo v&nbsp;centre dediny spravoval on a&nbsp;následne jeho potomkovia štyristo rokov. Dom, ktorý tu bývalý predseda jednotného roľníckeho družstva postavil, sa stal národnou kultúrnou pamiatkou. Dôvodov je na to viacero. Jedným z&nbsp;nich je unikátnosť areálu, ktorý sa v&nbsp;takejto podobe zachoval v&nbsp;obci ako jediný.

„Karel bol odmlada najskôr súkromný hospodár, ktorý mal zopár teliat a&nbsp;býkov. Išlo však o&nbsp;pokrokového chlapíka, lebo sa zaoberal aj šľachtením koní. Svojpomocne si na svojom pozemku postavil päť hospodárskych budov a&nbsp;dva domy, v&nbsp;ktorých býval s&nbsp;rodinou. Maximálny počet ľudí, ktorí tu sídlili, bol za čias Márie Terézie – bolo ich pätnásť. Na osemnástich hektároch pôdy pestovali najmä žito a&nbsp;pšenicu. Žili skutočne len z&nbsp;toho, čo si vypestovali. Išlo o&nbsp;veľmi chudobný región,“ prezrádza všetky zaujímavosti sprievodca a&nbsp;zároveň starosta obce Jindřich Holub.

Sám je aj hospodárom a&nbsp;krčmárom. Z&nbsp;toho mála, čo zarobí, často prispieva aj do miestnej pokladnice. „Keď sa postarám o&nbsp;dobytok, večer utekám otvoriť krčmu a&nbsp;s&nbsp;chlapmi preberieme všetky klebety, ktoré sa šíria po okolí. Niekedy za večer načapujem len tri pivá,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Vyštudovaný strojný mechanik však nemá pocit, že by „krpatel“. Keď už má všetkého dosť, uteká sa nadýchať mestského vzduchu. A&nbsp;to buď do Prahy, alebo do Viedne. Nikdy by si však nebol pomyslel, že raz bude stáť na čele dediny. Jeho snom bolo vyrábať hudobné nástroje. Občas o&nbsp;tom sníva ešte aj teraz, ale vraj je už pristarý.

„Strojnícka škola ma vôbec nebavila. Napriek tomu som ju skončil s&nbsp;vyznamenaním. Teraz sa mi odborné vzdelanie veru často zíde. Zužitkoval som ho napríklad pri rekonštrukcii jednotlivých objektov, ktoré sú na statku. Keďže peňazí v&nbsp;obecnej pokladnici máme málo, všetko si robíme, ako vieme. Navyše dbáme o&nbsp;to, aby sme historické domy obnovovali spôsobom, ako ich kedysi budovali naši predkovia. Nechceme, aby sa z&nbsp;nich vytratila atmosféra minulých čias. Už dvadsať rokov ide o&nbsp;vlastníctvo obce. Aby nás nevymazali z&nbsp;mapy Česka, spravili sme z&nbsp;toho turistickú atrakciu. Inak by sa u&nbsp;nás zrejme zastavil len málokto,“ pokračuje v&nbsp;rozprávaní niekdajší najmladší starosta v&nbsp;celej Českej republike.

Prvýkrát kandidoval, keď mal dvadsaťdva rokov a&nbsp;aj po siedmich funkčných obdobiach má stále dôveru obyvateľov. Mimochodom, žije ich tu zhruba sedemdesiat, zvyšok sú chatári.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;celej obci vládne ticho, len občas ho prehluší zvuk motorovej píly. Žiadne mechanizmy, iba šum stromov, spev vtákov však počuť uprostred lesa vzdialenom šesťdesiat kilometrov. V&nbsp;areáli niekdajších kúpeľov v&nbsp;nadmorskej výške 710 metrov sa udomácnili Indovia. Nie však hocijakí. Na mieste zvanom Svatá Kateřina vybudovali jediné a&nbsp;najväčšie ajurvédske centrum v&nbsp;Česku a&nbsp;na Slovensku.

Príbeh z&nbsp;dávnych čias hovorí, že prameň, ktorý v&nbsp;lese vyviera, vyliečil z&nbsp;týfusu jednu z&nbsp;dcér miestneho zemana. Okrem toho tu ako lekár pôsobil otec Karla Čapka a&nbsp;po inšpiráciu sem chodieval aj spisovateľ František Xaver Šalda. Dostať sa sem autom – na to rýchle zabudnite. Najbližšie parkovisko je vzdialené štyri kilometre. Odtiaľ už len mikrobusom na elektrický pohon. Majiteľ Petr Zempliner si dáva záležať na čistom vzduchu a&nbsp;pokoji pre návštevníkov.

„V&nbsp;Európe zažívate oveľa viac stresu než napríklad v&nbsp;mojej rodnej Indii. Pacienti, s&nbsp;ktorými sa stretávam, sa preto upínajú k&nbsp;najstarším liečebným systémom, ktoré fungujú roky. Ja som si ajurvédu vyberať nemusel, narodil som sa do tohto spôsobu života. To, v&nbsp;čom ma vychovávali rodičia, som sa rozhodol doplniť aj diplomom. Študoval som na jednej z&nbsp;najprestížnejších univerzít v&nbsp;Bangalúre. Do Česka som prišiel pred troma rokmi,“ vraví lekár Sandžaj Das, ktorý u&nbsp;susedov žije sám. Rodinu nechal v&nbsp;rodnej vlasti a&nbsp;raz za pol roka za ňou cestuje. Aby však Česi a&nbsp;Slováci nemuseli za ozdravnými pobytmi cestovať až do ďalekej Ázie, spolupracujú s&nbsp;renomovanou indickou klinikou Kairali.

India však nie je jediná zahraničná krajina, ktorej atmosféru vo Vysočine cítiť. Odporúča sa zájsť aj do mesta Telč a&nbsp;tam to zas dýcha renesančným Talianskom. Stačí sa päťtisícovým mestom poprechádzať a&nbsp;človek sa cíti ako v&nbsp;rozprávke. Pocit sa umocní ešte viac po tom, ako domáci porozprávajú legendy, ktoré sa na miesto viažu. Napríklad o&nbsp;radnici z&nbsp;15.&nbsp;storočia, ktorú podľa jedných zničil pušný prach uskladnený v&nbsp;pivnici.

Vzplanul údajne doposiaľ neznámym spôsobom. Druhí však tvrdia, že sa to stalo až neskôr, keď mestská rada podľa všetkého oslavovala narodenie posledného mužského potomka významného rodu Rožm­berkovcov, ktorí tu vládli. Počas veľkolepej hostiny poslali sluhu do pivnice doplniť zásoby piva a&nbsp;vína. Išiel tam s&nbsp;fakľou, aby si posvietil. Tú však položil na jeden zo sudov a&nbsp;taký veľký ohňostroj, ako sa v&nbsp;tom okamihu spustil, Telč ešte nezažil.

Miestni preto dodnes majú radi veľkolepé oslavy, nech už je dôvod akýkoľvek. Jedným z&nbsp;nich bol takmer pred tridsiatimi rokmi zápis mesta do Zoznamu svetového kultúrneho a&nbsp;prírodného dedičstva UNESCO. Jeho súčasťou je aj miestny zámok, ktorý neušiel pozornosti anglických filmárov. Priestory zámockých pivníc i&nbsp;parku využili v&nbsp;seriáli Borgiovci, ktorý sa odohrával v&nbsp;16.&nbsp;storočí.

Nejde o&nbsp;jediný honosný objekt v&nbsp;okolí, ktorý dýcha minulosťou. Aj z&nbsp;bývalého románskeho hradu vo Velkom Meziříčí, v&nbsp;ktorom kedysi sídlila nemocnica, spravili časom zámok. Nejde však len o&nbsp;objekt, v&nbsp;ktorom turisti obdivujú vystavené skvosty. Šľachtici v&nbsp;ňom stále žijú, konkrétne Jan Podstatzký-Lichtenstein so svojou sestrou. Rodina síce po druhej svetovej vojne emigrovala do Čile, ale keď jej v&nbsp;roku 1995 v&nbsp;reštitúcii majetok vrátili, gróf sa rozhodol pre návrat do prostredia, kde strávil časť svojho detstva.

Spravuje tak okolité lesy i&nbsp;rybníky, ktoré rodine patria. So sestrou dnes obývajú priestory, v&nbsp;ktorých ešte ich otec dal zaviesť teplú vodu a&nbsp;centrálne vykurovanie. Pán domáci je obzvlášť pyšný na fresky, ktoré sa im v&nbsp;juhovýchodnej časti zámku podarilo obnoviť – presne tam, kde sa kedysi najviac pilo, hodovalo a&nbsp;zabávalo. Na stene odkryli okrem iného čierneho rytiera i&nbsp;ďalšieho muža v&nbsp;brnení, ktorý nesie štít s&nbsp;erbom mesta.

V&nbsp;neďalekej Jihlave sa zas takmer všetko točí okolo podzemia. Bodaj by aj nie! Chodby sú pod celým mestom. Ich dĺžka sa blíži k&nbsp;hranici dvadsaťpäť kilometrov, čím sa dostávajú na druhé miesto sprístupnených podzemných priestorov v&nbsp;krajine. Prvenstvo si drží Znojmo. Ani ich hĺbka nie je zanedbateľná. Na niektorých miestach je to až jedenásť metrov. Kým v&nbsp;lete sú príjemným ochladením pod rozpáleným námestím, v&nbsp;zime pre ich 70-percentnú vlhkosť a&nbsp;teplotu okolo desať stupňov zachádza chlad pod kožu.

Dôvodov, prečo ich vôbec vyhĺbili, je niekoľko. Jedna skupina hovorí o&nbsp;bohatých zásobách striebra. Miestni baníci v&nbsp;nich strávili tisícky hodín, keď chodievali ťažiť tento drahý kov. Stále pracovali vo dvojiciach a&nbsp;za 12-hodinovú šichtu pokročili len o&nbsp;dva centimetre. Pre svoju náročnú prácu sa dožívali priemerne len tridsiatich rokov. Druhá skupina sa prikláňa skôr k&nbsp;tomu, že slúžili na vojenské účely.

Niektorí historici však kolegov spochybňujú a&nbsp;vravia o&nbsp;tretej pohnútke: Jihlava bola na križovatke stredovekých obchodných ciest, a&nbsp;tak si z&nbsp;nich mestskí kupci a&nbsp;remeselníci urobili pivnice. Skladovali v&nbsp;nich nielen jedlo, ale aj pivo. Tak či onak, laikov najviac zaujme takzvaná svietiaca chodba. Časť podzemia je natretá povlakom, na ktorý stačí zasvietiť a&nbsp;následne svetielkuje. Jaskyniari hovoria o&nbsp;rarite, ktorú si nedokážu vysvetliť. Sú však radi, že ju majú, pretože je lákadlom pre mnohých návštevníkov.

Gróf stále žije: V Českej vysočine sa budete cítiť ako v romantickej rozprávke

Výber pre vás

Gróf stále žije: V Českej vysočine sa budete cítiť ako v romantickej rozprávke

Súvisiace články

Obec so 130 stálymi obyvateľmi má vlastný orloj a množstvo jedinečných pamiatok

Tak si tu žijeme: Staré Hory sú ideálnym miestom na rozjímanie, modlitby i turistiku

Nová Hodvábna cesta z Číny? Šokujúce svedectvo: Je zázrak, že ten terminál vôbec funguje

Výber pre vás