Tomáš Kubuš

Letieť z&nbsp;Paríža do Francúzskej Guyany za poznaním mesta Cayenne a&nbsp;príbehu Motýľa je veľmi zvláštne. V&nbsp;lietadle strávite deväť hodín, no stále ste prakticky neopustili Európsku úniu. Preleteli ste pol sveta ponad Atlantický oceán, aby ste sa ocitli na juhoamerickom kontinente, a&nbsp;po pristátí na medzinárodnom letisku v&nbsp;Cayenne stačí ukázať občiansky preukaz. Francúzi mali kedysi svoje koloniálne impérium roztrúsené po celom svete, a&nbsp;hoci sa mnohé časti v&nbsp;priebehu 20.&nbsp;storočia rozpadli, Francúzska Guyana ako strategická oblasť na severe Južnej Ameriky im ostala.

Francúzska Guyana (starší názov Zámorský departmán Francúzskej Guyany) je zámorský región v Južnej Amerike. Je to rozlohou najväčší francúzsky departmán a jediné územie Francúzska a Európskej únie na juhoamerickom kontinente. Oficiálny francúzsky názov je Guyane. Na území s rozlohou 84-tisíc štvorcových kilometrov žije bezmála 300-tisíc obyvateľov.

Francúzska Guyana

Cesta z&nbsp;letiska do centra hlavného mesta má necelých 30&nbsp;kilometrov, no budete počas nej jemne zmätení. Cesty sú kvalitné ako vo Francúzsku, občas dokonca zbadáte značky či obchody, aké poznáte z&nbsp;Európy, len tá tropická krajina prenikavo zelenej farby a&nbsp;vlhkosť do toho akosi nezapadajú. Francúzska Guyana je stále francúzsky zámorský departmán spoločne s&nbsp;ostrovmi Réunion a&nbsp;Mayotte či Guadaloupe s&nbsp;Martinikom. V&nbsp;celej oblasti žije takmer 300-tisíc obyvateľov, čo by sa dalo porovnať s&nbsp;Nice na Azúrovom pobreží. 

Hlavné mesto Cayenne zhltne polovicu všetkých obyvateľov Francúzskej Guyany. Nemá dominanty, ikonické stavby a&nbsp;skôr je zahalené rúškom tajomstva a&nbsp;neznáma. Presne také je cestovanie do týchto končín. Počas prvej prechádzky centrom Cayenne sa človek neubráni myšlienkam, že sa nápadne podobá na mestá ako seychelské Mahé alebo Saint-Denis na ostrove Réunion. Niet sa čomu diviť, keďže obe majú francúzsku stopu.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z NAJEXOTICKEJŠIEHO FRANCÚZSKA NÁJDETE V GALÉRII

Ráno ožíva Cayenne akosi pomaličky, bez náhlenia. Chýba mu ruch veľkých metropol, kde sa cesty zapchajú autami a&nbsp;ulice ľuďmi. Miestami je to až zvláštne, no neskôr pochopíte, že ráno patrí trhovisku a&nbsp;že takmer všetci ľudia sa ocitli v&nbsp;jeho tesnej blízkosti. Centrálne trhovisko leží v&nbsp;samom srdci mesta a&nbsp;je najexotickejším miestom, ktoré tu možno objaviť. Práve tam hneď v&nbsp;úvode pochopíte mozaiku Francúzskej Guyany. 

Cestu k&nbsp;nemu lemuje niekoľko čínskych supermarketov, kde dostanete skôr čínske pivo Tsingtao než francúzske víno, a&nbsp;pozvoľna ožíva aj svet butikov, domácich potrieb či obchodíkov s&nbsp;oblečením. Farby, hluk, hudba a&nbsp;zaujímavé tváre sa znásobia, a&nbsp;tak viete, že ste už takmer na mieste. Trhovisko je kryté, no najviac ruchu je vonku po jeho obvode, kde sú rozložené desiatky stánkov. Predáva sa na ňom tropické ovocie, zelenina, ale aj ryby, kraby či morské plody. Všetko je dokonale čerstvé.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Najtypickejším ovocím pre Francúzsku Guyanu je mango aj marakuja a&nbsp;budete fascinovaní, koľko rôznych druhov a&nbsp;veľkostí existuje. Ochutnajte aj maličké zelené mango, ktoré je vo finále lahodne sladké, a&nbsp;z&nbsp;marakuje si dajte pripraviť čerstvý džús. Obrovským lákadlom miestneho trhoviska je aj jedlo. V&nbsp;Cayenne žije čínska komunita, no nájdete tam aj unikátnu komunitu Hmongov z&nbsp;bývalej Indočíny. Koniec koncov, kedysi ju mali Francúzi v&nbsp;hrsti a&nbsp;Hmongovia z&nbsp;Vietnamu či Laosu utekali pred vietnamskou vojnou tak ďaleko, ako sa len dalo. 

Dnes ich žije vo Francúzskej Guyane okolo štyritisíc a&nbsp;známi sú predovšetkým dokonalým jedlom. Na miestnom trhovisku nájdete niekoľko stánkov, ktoré sú hrdé na svoje ázijské dedičstvo. Objednajte si pho ravioli s&nbsp;mäsovými knedličkami a&nbsp;dostanete obrovskú polievku, vďaka ktorej vás myseľ katapultuje niekam na vietnamskú ulicu. Hoci ste už trhovisko prešli od a&nbsp;po z, jeho atmosféra vás len tak nepustí a&nbsp;stále objavujete niečo nové.

Prechádzka po Cayenne má osobité čaro. Ulice sú čisté, občas majú francúzsky, inokedy zase juhoamerický šmrnc a&nbsp;niekde dodnes stoja krásne staručké domy. Pomaličky ich nahlodáva tropická vlhkosť, skropili ich prívalové dažde, pozvoľna sa strácajú a&nbsp;spolu s&nbsp;nimi fascinujúce príbehy vpísané do ich fasád. Hlavné námestie Place des Palmistes je posiate krásnymi palmami. Namiesto betónu je na ňom park, kde sa ukryjete medzi štíhle a&nbsp;vysoké palmy. 

Kedysi mu prischla prezývka „savana“, pretože bolo posiate trávou, no v&nbsp;roku 1880 tam vysadili palmy a&nbsp;zmenila sa dynamika miesta. To, že ste v&nbsp;jeho srdci, si všimnete aj na krásnych budovách naokolo. Majú v&nbsp;sebe ešte noblesu z&nbsp;prelomu 19. a&nbsp;20.&nbsp;storočia a&nbsp;najviac to cítiť pri pohľade na Hôtel des Palmistes. Jeho bar je preslávený a&nbsp;reštaurácia s&nbsp;výhľadom na námestie ponúka ikonické jedlá. Sadnite si na drink, objednajte si rybu v&nbsp;marakujovej omáčke a&nbsp;sledujte, ako plynie život hlavného mesta.

Cesta ku katedrále vedie naprieč námestím, kde stojí socha muža menom Félix Eboué. Rodák z&nbsp;Cayenne sa stal prvým černochom, ktorý sa dostal vo francúzskej administratíve na vysoký post v&nbsp;kolóniách, stal sa guvernérom ostrova Guadeloupe a&nbsp;neskôr aj afrického Čadu. Katedrálu začali stavať pred 200&nbsp;rokmi, no tí, čo si ju pamätali predtým, by dnes boli zmätení. Prešla rozsiahlou rekonštrukciou a&nbsp;v&nbsp;polovici 20.&nbsp;storočia ju zväčšili. Cayenne má zaujímavú sieť pravouhlých ulíc, a&nbsp;tak je v&nbsp;meste ľahká orientácia. 

Pekárnička na rohu má vo výklade čerstvé croissanty a&nbsp;o&nbsp;pár metrov ďalej sedí na ulici muž bez domova s&nbsp;natiahnutou rukou. Ulicami kráča celkom zaujímavý mix tvárí. Stretnete čínske rodinky s&nbsp;taškami, kreolov, černochov, ktorí sa tu volajú maroni a&nbsp;sú potomkovia bývalých afrických otrokov, Francúzov. Občas má tvár aj indiánske črty pôvodných obyvateľov, ktorým dominujú Aravakovia či Galibiovia. Malé múzeum uprostred mesta vám čo-to napovie o&nbsp;kultúre a&nbsp;tradíciách, ale viac ľudí stretnete v&nbsp;podnikoch, kde vám na počkanie pripravia čerstvú chrumkavú bagetu vo francúzskom štýle. Stále sa tam prelína niekoľko svetov.

Najkrajším námestím Cayenne je Place Léopold-Héder. Zdobia ho nádherné staručké budovy, ktoré si pamätajú možno najkrajšie epizódy dejín mesta. Majú svoju patinu, koloniálnu dušu a&nbsp;pokojne by mohli byť aj kdekoľvek v&nbsp;Ázii. Ozdobou námestia je Hôtel de prefecture, sídlo prefekta Francúzskej Guyany. Už koncom 17.&nbsp;storočia na tomto mieste stála drevená budova jezuitov. Mali tam svoj kláštor, kde sa snažili obrátiť miestnych na kresťanov, no keď ich v&nbsp;roku 1762 z&nbsp;krajiny vyhnali, budova sa stala sídlom koloniálnej moci. 

Honosná rezidencia má vo fasáde les snehobielych stĺpov aj francúzsku vlajku a&nbsp;priamo pred ňou ležia na zemi dve obrovské kotvy. Vzadu za námestím sa dvíha pahorok ozdobený pevnosťou Cépérou, kde leží najstaršie miesto v&nbsp;Cayenne. Nejde o&nbsp;žiaden veľký kopec a&nbsp;z&nbsp;hlavného námestia ste hore za pár minút, napriek tomu máte na centrálnu časť starého mesta celkom pekný pohľad. Fort Cépérou je miesto, kde sa tvorili dejiny týchto končín.

Prví Francúzi sa o&nbsp;oblasť zaujímali už na začiatku 17.&nbsp;storočia, no o&nbsp;pevnosti vtedy ešte nemohlo byť ani reči. Prvá pevnosť bola údajne na brehu rieky, no až neskôr. V&nbsp;polovici 17.&nbsp;storočia dostali Francúzi od domácich obyvateľov pahorok, a&nbsp;tak sa rozhodli, že svoju drevenú pevnosť postavia priamo na ňom. Možno nechýbalo veľa a&nbsp;Francúzska Guyana mohla písať úplne iné dejiny. Dostali sa tam totiž Holanďania, a&nbsp;to v&nbsp;čase, keď tam už nežili takmer žiadni Francúzi. Šťastie skúšali aj Briti, neskôr znovu Holanďania, no napokon predsa len Cayenne dostali do rúk Francúzi a&nbsp;tí sú tam dodnes. 

Holanďania našli útočisko v&nbsp;dnešnom Suriname a&nbsp;Briti v&nbsp;Guyane. Pevnosť dnes leží len v&nbsp;kamenných ruinách. Sadnite si na kamenný múrik, nadýchnite sa prázdnoty a&nbsp;ticha, užite si vánok prichádzajúci z&nbsp;Atlantického oceánu a&nbsp;skúste si predstaviť, aké by to dnes mohlo byť, keby na začiatku 19.&nbsp;storočia nezničili pevnosť Portugalci. Fort Cépérou sa z&nbsp;tohto útoku nikdy nespamätala, a&nbsp;hoci neskôr pribudol maják, veľa sa nezmenilo. Odtiaľto z&nbsp;pahorka uvidíte, že Cayenne nie je žiadne obrovské mesto. Stačí jedna prechádzka a&nbsp;odrazu poznáte všetky dôležité budovy. S&nbsp;príchodom večera sa centrálna časť Cayenne vyprázdni a&nbsp;pripomína mesto duchov. Hoci nájdete aj štvrte so životom, centrum žije zvláštnym tichom.

K&nbsp;najunikátnejším miestam celej Francúzskej Guyany patria bezpochyby Ostrovy spásy ležiace neďaleko pobrežia. Volajú ich Îles du Salut, no mnohí ich poznajú aj ako Diabolské ostrovy. Na prvý pohľad pripomínajú nádherný tropický raj, v&nbsp;skutočnosti boli tropickým peklom, ktoré zhltlo tisíce a&nbsp;tisíce ľudských životov. Ostrovy spásy totiž Francúzi premenili na drsnú trestaneckú kolóniu, o&nbsp;ktorej aj v&nbsp;ďalekom Francúzsku kolovali tie najhoršie legendy. Ranné Cayenne je také rozospaté, že nie je najmenší problém opustiť mesto a&nbsp;vydať sa do Kourou. 

Miesto je známe svojím vesmírnym programom, ale je to aj prístav, odkiaľ vyrážajú lode či katamarany na lákavé ostrovy. Plavba trvá hodinku a&nbsp;pol, s&nbsp;každou námornou míľou sa ostrovy zväčšujú a&nbsp;sú krásne. Aké asi museli mať myšlienky tí, ktorí sa tam viezli za svojím trestom, keď sledovali ich zvodné siluety vynárajúce sa z&nbsp;oceánu? Teraz sú rajom, kedysi peklom. Tá hranica medzi oboma slovami je až strašidelne tenká. Loď zakotví na najväčšom z&nbsp;trojice ostrovov – na ostrove Île-Royal. Hneď vedľa je menší ostrovček Île Saint-Joseph a&nbsp;za nimi sa vynára Île du Diable, najznámejší Diablov ostrov.

V&nbsp;maličkom prístave vás dnes vítajú nádherné palmy, aby ste podľahli čaru exotiky. Za vlády Napoleona&nbsp;III. sa rozhodlo, že najhorších kriminálnikov či politických väzňov Francúzi nemusia trpieť vo svojej krajine, ale vytvoria trestaneckú kolóniu. Uvažovalo sa o&nbsp;Alžírsku, Haiti, Kube, Dominikánskej republike či práve o&nbsp;Francúzskej Guyane. Čierny Peter padol do rúk Guyane, a&nbsp;tak sa začína písať temný príbeh, ktorý trval celé storočie. Ostrovy spásy dostali svoje meno vďaka tomu, že na ne ušli ľudia pred maláriou, ktorá zúrila na pevnine. 

Pre väzňov však na týchto ostrovoch nečakala spása, ale smrť. Spočiatku tam posielali tých najhorších z&nbsp;najhorších či tých najnepohodlnejších, no neskôr už kohokoľvek. Ocitol sa tam aj Alfred Dreyfus po svojom vykonštruovanom procese, a&nbsp;skončil tam aj Henri Charriére, ktorý sa preslávil knihou Papillon, teda Motýľ. Šanca prežiť bola mizerná, šanca ujsť ešte menšia, no predsa len sa to niekoľkým väzňom podarilo.

Vystúpim na Île-Royal a&nbsp;vydám sa okruhom okolo neho. Občas sa z&nbsp;korún stromov ozvú opice kapucínky, kde-tu zašteboce vták a&nbsp;všetko má až mimoriadne príjemný rozmer. Z&nbsp;ničoho nič sa vynorí cintorín so staručkými náhrobkami. Nepatria väzňom, tých hádzali do mora, no stali sa miestom posledného odpočinku pre tých, ktorí väzňov strážili, a&nbsp;pre ich rodiny, ktoré zničili tropické choroby. O&nbsp;pár stoviek metrov natrafím na ruiny nemocnice, kde ešte dnes vidno ťažké železné okovy. Za rohom sú nehostinné samotky a&nbsp;miesta, kde niektorí väzni čakali na popravu gilotínou. 

Pôsobivé ruiny majú aj dnes čosi do seba. Za rohom stojí tehlová budova nemocnice pre strážcov a&nbsp;ich rodiny a&nbsp;hneď vedľa vyrástol kostolík a&nbsp;niekoľko zrekonštruovaných budov, kde bolo riaditeľstvo tejto diabolskej mašinérie. Dnes stojí v&nbsp;centre ostrova hotel s&nbsp;výhľadom na Diablov ostrov, kde sa môžete ubytovať. Ten pohľad stojí za to. Kedysi sa ho väzni báli a&nbsp;dnes sa turisti túžia po ňom poprechádzať. Všetko je naruby.

Pre návštevníkov je zatvorený, no môžete si sadnúť na breh a&nbsp;sledovať, ako sa o&nbsp;jeho obrysy rozbíjajú vlny. Je tam dokonca maličká pláž, no kúpanie je obmedzené. Objavíte základy lanovky, ktorá kedysi spájala Kráľovský ostrov s&nbsp;Diablovým a&nbsp;ktorou sa na pekelný ostrov posielal tovar či jedlo. Malý prieplav medzi oboma ostrovmi bol často taký rozbúrený, že to bolo jednoduchšie vzduchom než po vode. V&nbsp;prístave naskočím na malú loďku a&nbsp;vydám sa na susedný Ostrov svätého Jozefa. Pár minút plavby a&nbsp;je to. Kapitán ešte zahlási, že na tomto istom mieste treba byť o&nbsp;dva a&nbsp;pol hodiny, a&nbsp;odpláva. 

Sú odtiaľ najkrajšie pohľady na Kráľovský ostrov a&nbsp;rozhodne si ich dosýta užijete. Keby ste chceli, okruh okolo ostrova spravíte za polhodinku, ale nenáhlite sa. Na brehu mora nájdete kúsok pláže, a&nbsp;hoci sa neplánujete kúpať, ukryte sa do tieňa paliem a&nbsp;počúvajte šum mora. Za chrbtom je čistinka posiata staručkými náhrobkami a&nbsp;medzi nimi sa povaľuje niekoľko kokosových orechov. Slnko z&nbsp;vás vysaje posledný závan energie, no odchádzate nadšení z&nbsp;toho, že ste kráčali po stopách legendárneho Motýľa.

Na mieste, kde sa rieka Kourou vlieva do Atlantického oceánu, sa dvíha neveľká veža, ktorá zdedila meno známeho Alfreda Dreyfusa. Pomenovali ju podľa jedného z&nbsp;najslávnejších väzňov, ktorého mala Francúzska Guyana. Jeho príbeh tam poletuje do dnešných dní. Veža bola v&nbsp;skutočnosti majákom, vďaka ktorému z&nbsp;Kourou komunikovali s&nbsp;Ostrovmi spásy. Medzi oboma miestami je takmer dvanásť kilometrov morských vĺn, no všetko fungovalo perfektne. 

O&nbsp;tom, že na ostrovoch bola trestanecká kolónia, vie dnes takmer každý, ale podobný osud stihol aj pobrežné mesto Kourou. Práve tam neďaleko majáka na brehu mora stála väznica, ktorá medzi rokmi 1853 a&nbsp;1953 videla množstvo zlomených osudov. Väznica na pobreží Kourou dnes už nestojí. Rozobrali ju a&nbsp;na jej mieste postavili hotelový rezort s&nbsp;príťažlivou plážou. Na smutné príbehy sa v&nbsp;Kourou takmer zabudlo, pretože dnes sa toto miesto prepletá s&nbsp;unikátnym vesmírnym programom.

Francúzi dlho hľadali miesto, odkiaľ by mohli do vesmíru posielať rakety, a&nbsp;hoci sa spočiatku skloňovalo Alžírsko, napokon zvíťazila Francúzska Guyana. Mala viac za než proti, všetko rozhodla dokonalá poloha neďaleko rovníka a&nbsp;neobývané oblasti. Smer rakiet vyráža nad Atlantický oceán, čím by sa eliminovali problémy v&nbsp;prípade zlyhania. Na okraji Kourou dnes stojí kozmodróm a&nbsp;ten je najdôležitejší v&nbsp;celej Európskej únii. Nevyužívajú ho len Francúzi, no práve oni tam šéfujú. „To preto nikdy nebudeme mať samostatnosť,“ spomenie mi taxikár v&nbsp;Cayenne.

„Francúzi investovali príliš veľa, preto teraz len tak neodídu a&nbsp;my nebudeme ako Surinam či Guyana,“ naráža na krajiny s&nbsp;podobným osudom, ktoré sú nezávislé. „Kým tu bude vesmírny program, vždy budeme len francúzskym regiónom,“ dodá. Je to sporné, pretože program prináša do krajiny obrovské zisky, no mnohí ľudia z&nbsp;nich nevidia ani euro, a&nbsp;tak sa hnevajú, že kolonializmus sa neskončil. Ak sa tam vyberiete, uvidíte maketu rakety Ariane, nazriete do fantastického múzea, no môžete sa priblížiť aj k&nbsp;miestu, odkiaľ sa rakety odpaľujú. Nájdete tam aj kúsok rakety Ariane&nbsp;3, ktorej sa môžete dotknúť.

Francúzska Guyana: Dnes raj, ale kedysi trestanecké peklo, z ktorého nebolo úniku

Výber pre vás

Francúzska Guyana: Dnes raj, ale kedysi trestanecké peklo, z ktorého nebolo úniku

Súvisiace články

Ostrov lávy a kaktusov: Lanzarote skrýva množstvo zaujímavých prekvapení

Prímorský pokoj: Je veľa dôvodov, prečo sa oboznámiť s najväčším pobaltským mestom

Japonsko: Kontrast medzi rušnými mestami, technológiami a vzácnym pokojom

Výber pre vás