O japonských vlakoch sa traduje, že sú&nbsp;moderné, rýchle a&nbsp;nikdy nemeškajú. No je to naozaj tak? Japonsko sme chceli spoznať zo severu až na juh, preto sme sa rozhodli kúpiť si Japan Rail Pass, vlakový lístok určený na neobmedzené cestovanie. Ponúkajú ho vo viacerých možnostiach platnosti od sedem až po 30&nbsp;dní. Siahli sme po lístku s&nbsp;najdlhšou platnosťou a&nbsp;vybrali sme sa objavovať krajinu. V&nbsp;Japonsku funguje všetko podľa pravidiel, na eskalátore sa stojí vľavo, aby vás mohli obehnúť tí, ktorí sa ponáhľajú. Po príchode k&nbsp;nástupišťu sa musíte postaviť do radu a&nbsp;čakať, kým príde vlak.

Prvá cesta vlakom bola z&nbsp;Tokia do Nagana. Plní očakávaní stojíme v&nbsp;rade na náš vozeň, keď sa na sekundu presne prirúti Šinkansen, vysokorýchlostný vlak, ktorý spája významné veľkomestá a&nbsp;dosahuje rýchlosť až 300&nbsp;km/h. Známy je svojím predĺženým nosom, futuristickým tvarom a&nbsp;dochvíľnosťou. Pre Šinkansen platí, že ak mešká, máte právo na vrátenie plnej sumy a&nbsp;takisto tlačivo do práce, ktoré potvrdzuje, že za neskorý príchod nemôžete. Jedlo sa vo vlaku nepredáva, preto si ho všetci Japonci kupujú na stanici. Zväčša ide o&nbsp;bentó, škatuľku jedla obsahujúcu ryžu s&nbsp;rybou a&nbsp;varenou zeleninou, ktoré sa delia plastovou trávou.

Nedalo sa nevnímať ticho vo vlakoch. Počuť bolo iba turistov. Ak chcete splynúť s&nbsp;domácimi, vo vlaku udržiavajte ticho a&nbsp;vypnite si zvonenie na mobile. V&nbsp;niektorých vlakoch platí úplný zákaz telefonovania. Vďaka tichu si môžete užívať ničím a&nbsp;nikým nerušenú jazdu s&nbsp;krásnym výhľadom pri&nbsp;rýchlosti 300&nbsp;km/h, ktorú nebudete ani pociťovať. Súčasťou týchto vlakov je aj luxusná vyhrievaná toaleta s&nbsp;mnohými technologickými vymoženosťami.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z NEVŠEDNÉHO PUTOVANIA KRAJINOU VYCHÁDZAJÚCEHO SLNKA NÁJDETE V GALÉRII

Čím ďalej od Tokia, tým horšie vlaky

Poďme späť k&nbsp;otázke – naozaj sú všetky vlaky v&nbsp;Japonsku takéto moderné? Odpoveď je áno, ale zároveň platí, že čím ďalej ste od Tokia, tým horšie na tom vlaky sú. Mesiac strávený na ostrove Kjúšú, najjužnejšom ostrove Japonska, ktorý domáci prezývajú „Nejaponsko“, nás naučil, že o&nbsp;dochvíľnosti vlakov môžeme len snívať a&nbsp;vlastne buďme radi, ak vlak vôbec príde. O&nbsp;moderných vlakoch sa nedá ani hovoriť, klimatizáciu v&nbsp;horúcich letných mesiacoch zabezpečoval iba jeden malý ventilátor pre celý vozeň, otáčajúci sa na streche. Ak prší, čo počas letných tajfúnových mesiacov nie je nič výnimočné, vlaky zvyčajne veľmi meškajú. V&nbsp;prípade tajfúna, keď stromy popadali na koľajnice, vlaky na ostrove nejazdili počas troch dní. Vlaky na&nbsp;Kjúšú pripomínali skôr tie naše, nie moderné vysokorýchlostné vlaky.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Mnohé z&nbsp;nich mali tematickú výzdobu, napríklad Hello Kitty vlak, pandí vlak s&nbsp;poťahmi s&nbsp;motívom pandy na sedadlách alebo vtáčí expres s&nbsp;vtáčími tapetami. Čistota a&nbsp;ticho sú samozrejmé aj v&nbsp;týchto dedinských vlakoch. Na väčšine malých staníc si cestujúci nekupujú lístky, ale po nastúpení do vlaku si vezmú zo stroja lístok s&nbsp;číslom a&nbsp;pri vystúpení zaplatia sprievodcovi. Číslo indikuje zastávku a&nbsp;nahrádza názvy. Nezabudnite si však vziať peniaze, pretože kartou sa nedá platiť ani na stanici, dokonca na väčšine miest v&nbsp;Japonsku. Najväčším prekvapením môjho pozorovania bolo to, že ľudia nemajú vo zvyku uvoľniť miesto na sedenie pre druhých a&nbsp;že väčšina cestujúcich zaspí do minúty. Každá stanica má vlastnú pečiatku, takže pri najbližšej ceste si nezabudnite kúpiť denník a&nbsp;máte suvenír zadarmo.

Cieľom našej cesty bolo spoznať Japonsko čo najautentickejšie. Neodmysliteľnou súčasťou japonskej kultúry sú každoročné festivaly, pár sme mali možnosť zažiť. Každé leto sa stovky festivalov –&nbsp;macuri, konajú po celej krajine. Ich súčasťou je tradičná hudba, tanec, predstavenia a&nbsp;sprievody. Nie sú to však obyčajné festivaly hudby a&nbsp;tanca, sú to oslavy a&nbsp;pochody, ktorých história siaha stovky rokov do minulosti. 

Obon, známy aj ako Bon, je budhistický sviatok na pamiatku predkov, ktorých duchovia sapodľa viery dočasne vracajú na tento svet. Oslavuje sa okolo pätnásteho dňa siedmeho mesiaca v&nbsp;roku, čo podľa slnečného kalendára vychádza na júl, no podľa predtým používaného lunárneho kalendára to zodpovedá augustu. V&nbsp;dôsledku toho sa oslavuje najmä od 13.&nbsp;do 16.&nbsp;augusta.

Počas týchto troch dní sa verí, že duchovia predkov zostupujú na zem, aby navštívili rodinné oltáre. Pred domami sa tradične vešajú lampióny, ktoré sprevádzajú duchov predkov, tancuje sa tradičný tanec bon dori, navštevujú sa hroby a&nbsp;obetuje sa jedlo na domácich oltároch. Rozhodli sme sa zažiť Obon na festivale Daimondži v&nbsp;Kjóte. Na&nbsp;programe bolo zapálenie piatich horských ohňov v&nbsp;tvare znakov kandži širokých až 160&nbsp;metrov, ktoré zapaľujú jeden po druhom kjótski mnísi. Následne púšťajú lampióny po rieke Kacura. Verí sa, že svetlá vedú duše na ceste späť do sveta duchov. V&nbsp;čase našej návštevy sa však Kjótom preháňal tajfún a&nbsp;my sme s&nbsp;hromadou zmoknutých ľudí v&nbsp;nádeji čakali na rituálne zapálenie znakov a&nbsp;púšťanie lampiónov, čo sa pre nepriazeň počasia nepodarilo. Vynahradili sme si to dobrým pouličným suši a&nbsp;dopozerali sme program.

Krásne spojenie tradičného a komorného

Mierne sklamaní a&nbsp;plní viery, že zažijeme budhistické „Dušičky“ autentickejšie, sme sa rozhodli presunúť do Kuwany. Malá rada pre vás: Obon je jeden z&nbsp;troch hlavných týždňov v&nbsp;Japonsku, keď sú najvyťaženejšie dni na vnútroštátne cestovanie, takže ak sa dá, vyhnite sa mu. Na preplnenosť železníc sme si sčasti zvykli, no tá neustále sa meniaca masa na stanici, ktorú sme sledovali, a&nbsp;pritom sme sa snažili kúpiť si miestenku, bola ohromná. Naša cesta smerovala do menej frekventovanej časti v&nbsp;prefektúre Mie. Lampiónový festival v&nbsp;chráme Tado bol krásnym spojením tradičného a&nbsp;komorného. Po chaotickom predieraní sa davmi v&nbsp;Kjóte bola cesta do chrámu ozajstným darom. Sledovali sme rodiny s&nbsp;deťmi, ako kráčajú s&nbsp;lampiónmi v&nbsp;ruke a&nbsp;zdravia sa so susedmi. Chrám bol ovešaný stovkami lampiónov, ktoré sa po bon dori –&nbsp;tanci tanečníc v&nbsp;kimone, zažali akoby naraz.

Následne šli všetci po jednom vysloviť svoje priania a&nbsp;túžby k&nbsp;oltáru a&nbsp;zakončili to dvojitým úklonom a&nbsp;zatlieskaním. O&nbsp;zábavu sa starali bubeníci,&nbsp;tanečné vystúpenia, skvelé pouličné jedlo a&nbsp;mnoho detských hier, napríklad chytanie zlatých rybičiek do vrecúška. Záver programu bola hra bingo, lístok sme si, samozrejme, kúpili aj my, doteraz nevieme, či bol víťazný. Odhaduje sa, že v&nbsp;celom Japonsku sa koná okolo 300-tisíc macuri. Každé mesto a&nbsp;dedina má vlastný festival. V&nbsp;malej surfistickej dedine Aošima v&nbsp;prefektúre Mijazaki, kde sme strávili jeden mesiac dobrovoľníckou prácou, sme zažili Umi-wo-wataru-resai, v&nbsp;preklade festival križovania morí.

 Mladí chlapci vo veku od 22&nbsp;do 23&nbsp;rokov vtedy vyberú z&nbsp;chrámu mikoši –&nbsp;prenosnú svätyňu, ktorú v&nbsp;sprievode ľudí nosia po celej dedine. Počas pochodu spievajú modlitby, mladí muži vyhadzujú a&nbsp;prudko otáčajú mikoši. Po prejdení celej dediny sa presunú k&nbsp;oceánu, kde prenosnú svätyňu celú obmývajú. Verí sa, že to prinesie bohatú úrodu a&nbsp;dobrý lov. Mikoši následne po dlhom moste prenesú naspäť do chrámu. Je to veľmi spirituálny a&nbsp;energický festival, ktorý sme mali možnosť zažiť ako jediní cudzinci spoločne s&nbsp;domácimi. 

„Každý Japonec by mal ísť aspoň raz za život na Fudžisan,“ hovorí nám Daisuke, náš kolega. Z&nbsp;výrazu mojej tváre dedukoval, že asi neviem, o&nbsp;čom hovorí. Celý pohoršený mi ukazuje fotografiu japonskej ikony. Stopla som ho, spomínajúc si na všetky naše rýchlokurzy japončiny. „Fudžisan, akože pán Fudži?“ spýtala som sa. Prípona -san je totiž v&nbsp;japončine úctivým oslovením a&nbsp;znamená pán. Spokojne sa usmievajúc prikývol a&nbsp;povedal: „Áno, pretože my si našu horu vážime.“

Hora Fudži meria 3&nbsp;776 metrov a&nbsp;vedú k&nbsp;nej štyri hlavné turistické trasy –&nbsp;Jošida, Fudžinomija, Subaširi a&nbsp;Gotemba. My sme sa rozhodli pre trasu Fudžinomija –&nbsp;tú najrýchlejšiu. Autobusom sme sa dostali na piatu stanicu, kde sme si ako suvenír kúpili malú paličku, na ktorú v&nbsp;jednotlivých chatách pri výstupe vypaľujú pečiatky. Na Fudži sa chodieva prevažne v&nbsp;lete, keď je v&nbsp;Japonsku najvyššia zrážanlivosť. V&nbsp;deň nášho výstupu hlásili búrky.

Tesne pred začiatkom trasy stáli dozorcovia, ktorí kontrolujú vybavenosť a&nbsp;pripravenosť turistov. Po odpovedi, že na Fudži spíme, a&nbsp;po vyčistení topánok metličkou od prípadnej špiny sme sa mohli vydať na cestu nahor. So&nbsp;zhoršujúcim sa počasím v&nbsp;nás rástla nádej na&nbsp;menej preplnenú turistickú cestu. Veľmi sme sa mýlili, vietor a&nbsp;oblaky odradili len málokoho, a&nbsp;tak začíname našu túru takmer v&nbsp;zástupe. 

Po krátkom výstupe vidíme prvú chatu s&nbsp;hromadou ľudí. V&nbsp;okienku nám vysmiaty párik japonských seniorov vypálil prvú pečiatku a&nbsp;pokračujeme ďalej. Našťastie mnoho ľudí ukončilo turistiku v&nbsp;tomto bode a&nbsp;cesta začala byť priechodnejšia. Ak vyhľadávate túry s&nbsp;menšou koncentráciou ľudí, Fudži pre vás nebude. Japonci vyobliekaní v&nbsp;goratexových súpravách s&nbsp;rukavicami a&nbsp;čapicami boli všade navôkol, a&nbsp;to navzdory neznesiteľne horúcemu počasiu.

Boli tam naozaj všetky vekové kategórie. Od najmladších účastníkov, ktorí mali sotva pár mesiacov, cez dospelých až po seniorov. Cesta ubiehala celkom rýchlo, neustále strmé stúpanie po malých vulkanických kamienkoch kompenzovali výhľady na mohutné tancujúce oblaky. Predbúrkové mraky sa kreovali do rôznych tvarov a&nbsp;vytvárali divadlo pre nás všetkých. 

Hora je rozdelená na desať staníc, na ktorých sú jednotlivé horské chaty. Na nich bolo možné kúpiť si jedlo, kyslíkovú bombu a&nbsp;vodu štandardne po japonsky –&nbsp;z&nbsp;automatu. S&nbsp;rastúcou nadmorskou výškou pozorujeme problémy s&nbsp;kyslíkom. Nejeden turista si počas kráčania pomáhal kyslíkovou bombou a&nbsp;na vrchole ju používali takmer všetci. Nás však trápilo niečo celkom iné –&nbsp;predražené toalety a&nbsp;dochádzanie zásob energetických cukríkov. O&nbsp;program sa nám postaralo aj premenlivé počasie, a&nbsp;to pre neustále obliekanie a&nbsp;vyzliekanie nepremokavých vecí. Pečiatky pribúdali a&nbsp;nám už chýbala iba posledná –&nbsp;tá z&nbsp;vrcholu.

Po vyše šiestich hodinách kráčania po&nbsp;strmom kopci vidíme poslednú, desiatu chatu Chodžo Fudžikan, v&nbsp;ktorej ostávame spať. Nachádza sa iba desať minút od vrcholu a&nbsp;ponúka nocľah až pre 150&nbsp;ľudí. Ubytovali sme sa, odložili sme si veci a&nbsp;v&nbsp;nemom úžase sme pozorovali predstavenie, ktoré nám ponúklo počasie. Začalo sa dúhou cez torii, bránu pred chrámom, a&nbsp;skončilo sa západom slnka s&nbsp;tými&nbsp;najružovejšími oblakmi. 

Celí premrznutí pre neúprosný vietor sme sa išli ohriať dovnútra. Ak budete niekedy na tejto chate, nedávajte si nabíjať mobil do zásuvky, lebo sa vám môže podariť „vyhodiť“ elektrinu v&nbsp;celej chate tak ako nám.&nbsp;Všetci sme museli následne večerať pri čelovkách. Jedlo pozostávalo zo zohriatych polotovarov –&nbsp;z&nbsp;mäsa s&nbsp;ryžou a&nbsp;vo vegetariánskom variante z&nbsp;cícera s&nbsp;ryžou. Povestná japonská presnosť platila aj na tejto chate. Ak ste milovníkom pozorovania hviezd a&nbsp;nočnej oblohy, tam sa vám to nepodarí. Chatu nekompromisne zatvárajú o&nbsp;19.00 hodine.

Natlačení hlava na hlave zaspávame a&nbsp;čakáme, kým odbijú štyri hodiny ráno. Keby ste sa čudovali, prečo tak skoro, keďže sme len desať minút od vrcholu, neboli by ste sami, doteraz to nevieme. Nepýtame sa a&nbsp;počúvneme, všetci do jedného sme opustili chatu a&nbsp;o&nbsp;4.30 tam už nebol nik. Vystupujeme na vrchol a&nbsp;pred nami sa v&nbsp;šere vlní svetlo z&nbsp;čeloviek. Naozaj sme na Fudži. V&nbsp;nemom úžase a&nbsp;tichu sme sledovali, ako sa obloha zalieva ružovou farbou a&nbsp;vychádza slnko. Užívali sme si to my plus desiatky ďalších turistov. Už len sa postaviť do radu na spoločnú fotku a&nbsp;môžeme ísť dolu. 

Cesta späť bola naozaj nekonečná, drobné kamienky sa šmýkali hádam aj dvojnásobne. Vyčerpanosť ľudí, nedostatok energie a&nbsp;bolesť kolien zo strmého zostupu spôsobovali, že cesta nadol trvala naozaj dlho. Celí červení po slnečnom zostupe sme po necelých piatich hodinách dolu. Konečne. Pre prestávku na záchod sme zmeškali autobus, a&nbsp;tak sme boli odkázaní čakať ďalšie dve hodiny na najbližší spoj. Autobusom sme sa dostali späť do mesta Fudži, kde sme cestu aj odštartovali. Po vystúpení z&nbsp;autobusu som sa obzrela, či ju neuvidím, no celú jej krásu v&nbsp;lete vidno len raritne, tak som sa len usmiala, sklonila som hlavu a&nbsp;poďakovala. 

Krok za krokom sme sa počas nášho putovania po Samurai Trail ponorili do sveta samurajov. V&nbsp;preklade cesta samurajov je stará trasa, ktorá kedysi slúžila na prepravu tovaru a&nbsp;na obranu pred nepriateľmi. Stala sa dôležitou súčasťou japonskej histórie, pretože ju používali samurajovia a&nbsp;obchodníci, ktorí cestovali medzi Kjótom a&nbsp;Edom, súčasným Tokiom. Bola jednou z&nbsp;piatich hlavných japonských diaľnic Gakaido s&nbsp;dĺžkou trate 540&nbsp;kilometrov. V&nbsp;súčasnosti je prejazdná na diaľkovú turistiku, ale obsahuje aj jednotlivé skrátené trasy. 

Najznámejšou je Nakasendo, sedemkilometrová cesta začínajúca v&nbsp;dedine Magome, kde akoby sa zastavil čas. Staré ulice s&nbsp;kamennými dláždenými chodníkmi a&nbsp;malebné drevené domčeky s&nbsp;drevenými okenicami nás preniesli do atmosféry starých čias. Poznávacia trasa sa začína na vyhliadke nad dedinou, odkiaľ sa pokračuje lesnou cestou cez pohorie Kiso. Obklopení vysokými stromami obrastenými machom kráčame do rytmu tečúcej rieky.

Japonsko: Kontrast medzi rušnými mestami, technológiami a vzácnym pokojom

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Japonsko: Kontrast medzi rušnými mestami, technológiami a vzácnym pokojom

Súvisiace články

Vilnius: Mesto s vlastnou republikou, kde umrieť nie je povinnosť a každý má právo leňošiť

Kráľovstvo adrenalínu: Neuveriteľné naj v bájnych čínskych horách, kde tuhne krv v žilách

Pakistanské Láhaur: V kolíske histórie a kultúry plnej skvelých chutí a neutíchajúcej energie

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás