Vladimír Kampf

Na Slovensku je len málo malých obcí, v&nbsp;ktorých bývalé kaštiele nechátrajú. Ten v&nbsp;Belej pochádza z&nbsp;18.&nbsp;storočia, súčasný neskorobarokový sloh získal viacerými prestavbami až do polovice 19.&nbsp;storočia. Po konci druhej svetovej vojny sa stal majetkom štátu. Jeho priestory prešli najväčšou devastáciou nie počas vojny, ale v&nbsp;čase, keď objekt slúžil ako väznica, poľnohospodárska škola, polepšovňa či sklad domácich potrieb. Za posledných 250 rokov zažil veľa, ale nikdy nebol v&nbsp;takom zlom stave, ako keď ho ničili komunisti. Všetky pôvodné prvky zničili, steny natreli vápnom a&nbsp;nábytok rozkradli. 

Grófka Ilona von Krockow, vnučka posledného majiteľa Györgya Ullmanna, kúpila zdevastovaný objekt od štátu v&nbsp;roku 2000. S&nbsp;láskou a&nbsp;tvrdohlavo zrekonštruovala rozľahlý pozemok, s&nbsp;citlivým prístupom k&nbsp;minulosti a&nbsp;pridala osobitý štýl. Hotel Château Belá, ktorý otvoril svoje brány hosťom v&nbsp;roku 2008, sa dnes právom pýši titulom najromantickejší hotel Európy.

Dejiny obce sú úzko späté so Štúrovom a&nbsp;s&nbsp;Ostrihomom. Cez jej územie prechádzali légie rímskych cisárov. V&nbsp;čase sťahovania národov toto územie obsadili franské a&nbsp;slovanské kmene. Okolo roku 1000 sa Ostrihom a&nbsp;jeho okolie stalo majetkom uhorského kráľa Štefana.
&nbsp;
Poloha: juhovýchodná časť Podunajskej pahorkatiny, časť Belianske kopce, okres Nové Zámky
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1138Podľa Dömöšskej listiny bola obec majetkom dömöšského prepošstva. Belá je jedna z&nbsp;najstarších písomne doložených obcí na území dnešného Slovenska.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 325 (k&nbsp;31. 12. 2021)
&nbsp;
Nezamestnanosť v&nbsp;okrese Nové Zámky v&nbsp;septembri 2023: 3,14&nbsp;%

Belá

Starostka Klaudia Pintérová je v&nbsp;úrade druhé volebné obdobie. „Prišiel za mnou bývalý starosta, ktorý v&nbsp;doplňujúcich voľbách prebral žezlo na dva roky, pretože jeho predchodca odstúpil v&nbsp;polovici funkčného obdobia. Dali mi dva dni na rozmyslenie. Dovtedy som žila svoj pokojný život pedagogičky,“ smeje sa. Bolo to pre ňu ako blesk z&nbsp;jasného neba. Uvedomovala si, že obec vlastne ani nemá kto viesť. „Povedala som si, že ak tým obci pomôžem, budem kandidovať. Pred kovidom to bola úplne iná éra. Dnes žijeme dobu podráždeného osieho hniezda a&nbsp;sme destabilizovaní sociálnym nepokojom. To napätie sa valí na obecné úrady. Tomu sa nedá vyhnúť,“ vysvetľuje.

Obec na juhu Slovenska s&nbsp;troma stovkami obyvateľov starne. „Tridsiatnici neplánujú byť tak skoro rodičmi. Tí, ktorí mali nejaké plány v&nbsp;malých dedinách, sa už odsťahovali. Ak mám porátať deti od narodenia po maturitný vek, je ich osemnásť. Detí vo veku od maturity do tridsať rokov máme tridsať. Žijú v&nbsp;spoločnej domácnosti s&nbsp;rodičmi naďalej v&nbsp;role dieťaťa. V&nbsp;škôlke, ktorá je v&nbsp;jednej budove s&nbsp;obecným úradom, máme šesť detí.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE OBCE S NAJROMANTICKEJŠÍM HOTELOM EURÓPY NÁJDETE V GALÉRII

Zamestnanie na juhu Slovenska je hlavne vďaka možnostiam v&nbsp;Maďarsku. „Keby sme nežili na hraniciach a&nbsp;nemali za mostom cez Dunaj Ostrihom, bola by tu väčšia bieda. Na druhom brehu sú väčšie a&nbsp;menšie podniky, do ktorých zvážajú ľudí mikrobusmi. Tí, ktorí robiť chcú a&nbsp;môžu, idú. Papierne v&nbsp;Štúrove sú už minulosťou. Študovaná mládež hľadá prácu v&nbsp;Budapešti.“

Pre starostku Pintérovú je prioritou to, aby obec pôsobila malebne a&nbsp;dotvárala tiché čisté a&nbsp;príjemné prostredie. „Raz ročne ocením ako starostka najkrajšie príbytky krásnou keramickou tabuľou Szép porta – Pekná porta. Máme nádherný kaštieľ a&nbsp;je našou morálnou povinnosťou mať pozitívny prístup k&nbsp;spolupráci s&nbsp;jeho majiteľmi a&nbsp;vedením. V&nbsp;spolupráci s&nbsp;hotelom Château Belá rokujeme o&nbsp;členstve v&nbsp;oblastnej organizácii cestovného ruchu. Od spolupráce s&nbsp;Ostrihomom nás delí iba dĺžka Mosta Márie Valérie. Prebehlo aj prvé pracovné stretnutie s&nbsp;primátorom mesta Ostrihom a&nbsp;so zástupcami cestovného ruchu. Veľkou chybou bývalého vedenia obce bolo, že z&nbsp;doteraz získaných príjmov z&nbsp;turistického ruchu nevenovalo ani euro na rozvoj turizmu v&nbsp;čase pred hospodárskou krízou.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Prvú ženu obce trápi, že Belá nemá ľudový dom, ktorý by žil ľudovými tradíciami a&nbsp;poskytoval pridanú hodnotu turizmu. Jeden a&nbsp;pol volebného obdobia súčasnej starostky poznačili aj povodne. „Máme problém s&nbsp;prívalovými dažďami, ktoré dôsledkom zlého obhospodarovania polí splavujú ornicu a&nbsp;sťažujú život obyvateľom dva kilometre vzdialenej časti Mária Dvor. Ak podľa osevného plánu nesadia hustosiatu obilninu a&nbsp;prídu výdatné zrážky, dopadne to katastrofálne. Voda s&nbsp;jemnou ornicou nám tečie odvšadiaľ.“ Veľa domov má poškodenú statiku. „Opravovať musíme aj chodníky a&nbsp;jarky. V&nbsp;roku 2020 sme mali tri razy vyhlásenú mimoriadnu situáciu a&nbsp;o&nbsp;dva roky nato znova.“

Na druhý raz už podľa starostky neboli škody až také vysoké len preto, že boli spriechodnené rigoly a&nbsp;regulované toky zvýšením zajačej hrádzky za záhradami. „Odstraňovali sme aj dva domy schátrané povodňami. Dnes už viem, čo môžem čakať okolo Medarda. Situáciu počas dažďa sledujeme hlavne dronmi a&nbsp;ja priamo z&nbsp;auta. Hrádze staviame podľa potreby, podľa dronových záberov sledujeme toky v&nbsp;extraviláne,“ vysvetľuje. S&nbsp;odborníkmi hľadajú riešenie, ako na vodozádržné opatrenia. „Záchranné práce nám štát preplatil, ale povodňové škody nie. To, že nemáme prostriedky, sa prejavuje na našich možnostiach robiť funkčné opatrenia.“

Samozrejme, každá obec má svoje problémy, ale aj dôvody na radosť. „Tak je to aj v&nbsp;Belej. Teší nás, že našu obec vyhľadávajú mladí ľudia naozaj z&nbsp;rôznych kútov sveta, aby svoju lásku spečatili práve v&nbsp;najromantickejšom hoteli Európy.“

Predsedníčka občianskeho združenia Pro Belá Katarína Huličková hovorí, že ho založili pred deviatimi rokmi, aby sa život v&nbsp;obci pohol. „Chceli sme priniesť trochu viac kultúry. Činnosť sme začali verejnou zbierkou na zvon v&nbsp;kostole. Popritom sme riešili jeho elektrifikáciu a&nbsp;s&nbsp;ním sa zviezli hodiny, ktoré desiatky rokov stáli. Pôvodne boli v&nbsp;kostole tri zvony. Najväčší tak ako väčšinu zvonov počas druhej svetovej vojny odviezli a&nbsp;roztavili na zbrane. Zostali dva. Jeden bol prasknutý, tak sme ho dali na Morave znova odliať. To bola naša prvá aktivita.“

Prioritným poslaním združenia bolo a&nbsp;je organizovanie koncertov. „Pravidelne pripravujeme adventné a&nbsp;organové koncerty v&nbsp;kostole alebo v&nbsp;kaštieli. Mám veľa priateľov vo filharmónii, ktorí ochotne prijmú pozvanie.“ Katarínina rodina je jedna z&nbsp;najstarších v&nbsp;Belej, ale sama býva v&nbsp;Bratislave. „Vyštudovala som germanistiku v&nbsp;Nemecku. Moja rodina je úzko spätá s&nbsp;kaštieľom a&nbsp;kostolom. Ako lokálpatriotka cítim potrebu zviditeľniť obec svojich predkov,“ vysvetľuje.

Kostol povýšenia svätého kríža tvorí architektonickú súčasť kaštieľa. Celý objekt je národná kultúrna pamiatka. V&nbsp;súčasnosti patrí farskému úradu Mužla. Je to filiálny kostol pre potreby dediny a&nbsp;hostí v&nbsp;hoteli Château Belá, najčastejšie sa využíva na sobáše. Pod kostolom bola dodatočne vyhĺbená rodinná krypta Baldacciovcov. Stala sa miestom posledného odpočinku niektorých členov rodiny. „Anton Baldacci sa rozviedol s&nbsp;manželkou, zomrel mu syn, tak z&nbsp;Belej odišiel. Nemal dôvod zostávať. Majetok predal. Na začiatku minulého storočia ho získal Adolf Ullmann, vtedajší generálny riaditeľ maďarskej úverovej banky v&nbsp;Budapešti. Vy­užíval ho ako letné sídlo a&nbsp;poľovnícky zámoček. Kaštieľ vlastnil až do konca vojny v&nbsp;roku 1945. Jeho potomkovia sa sem vrátili.“

V&nbsp;Belej vraj chýba akurát život. „Kaštieľ funguje po svojom. Má svoje zamerania a&nbsp;vďaka nemu je obec v&nbsp;národnom a&nbsp;medzinárodnom povedomí. Obec s&nbsp;tristo obyvateľmi so seniorským vekovým priemerom nedáva veľa šancí na veľké akcie. Ja som tu od jari do jesene. Je tu síce krásne, ale za všetkým musím cestovať. Jeden obchod s&nbsp;rozličným tovarom je málo.“

Veľkú slávu obci a&nbsp;kaštieľu robia aj miestne vína. Miroslav Petrech je vážený slovenský enológ. Nie je síce z&nbsp;Belej, ale vo vinohradoch strávil kus života napriek tomu, že prišiel z&nbsp;kraja pálenky. „Som rodák z&nbsp;Bošáce. Doma nás bolo osem detí. Študoval som v&nbsp;Modre ovocinárstvo a&nbsp;vinohradníctvo, ale škola bola viac zameraná na vinohradníctvo. Sestra učila v&nbsp;škole v&nbsp;Štúrove. O&nbsp;poschodie vyššie bývala jedna čiernovlasá modrooká dievčina Mária… Tak som tu zostal. Nastúpil som do práce na družstve v&nbsp;Mužli s&nbsp;tým, že sa budem starať o&nbsp;vinohradníctvo, ovocinárstvo a&nbsp;zeleninárstvo. Po Nežnej revolúcii som si založil firmu, prenajal vinice a&nbsp;robil som na nich štvrť storočia, kým som ich vrátil družstvu,“ spomína.

Je obdivuhodné, aký je vo veku 79 rokov neúnavný. „Žena mi nadáva, že ešte robím. Po roku 2000 ma oslovila rodina Krockowcov, aby som pre ňu pracoval. Pred pätnástimi rokmi som si tu kúpil dom a&nbsp;vinohradníctvu sa venujem naplno. So šľachtou spolupracujem rád. Nemáme veľkú produkciu. Z&nbsp;80-tisíc fliaš je sedemdesiat percent bieleho a&nbsp;tridsať červeného. Máme s&nbsp;vínami fantastické úspechy nielen doma, ale aj v&nbsp;zahraničí. Rizling vlašský a&nbsp;červené vína vyvážame do Ázie, Singapuru, Hongkongu, do Japonska, Indie, Mexika, Brazílie a&nbsp;Kanady. Samozrejmosťou je západná Európa a&nbsp;pribudli severské štáty.“

Miroslav Petrech upozorňuje: „Nie som majstrom vína, tým je na 98&nbsp;percent príroda. Ja pridávam svoje dve percentá tak, že do toho pchám nos,“ hovorí s&nbsp;vážnou tvárou. „Nepoznám vinohradníka, ktorý by urobil zo zlého hrozna dobré víno. Ale poznám kopu vinohradníkov, ktorí dokážu z&nbsp;dobrého hrozna urobiť zlé víno. Keď sa človek snaží, príroda sa mu odmení. Príroda je pán a&nbsp;rozhoduje kvalita. K&nbsp;tomu si treba ustrážiť tie dve percentá vlastného vkladu. Urobiť to je veľmi ľahké, len to treba vedieť,“ smeje sa.

Vraj niekedy stačí správne odhadnúť, kedy úrodu ochrániť, kedy obrať a&nbsp;kedy stočiť. „So spolužiakom Ondrom Korpášom sme sem prišli v&nbsp;roku 1970. Je tu najteplejšia vinohradnícka oblasť, ešte teplejšia ako Tokaj. Len Tokaj má viac slnečných dní. Našou výhodou je južná poloha, alkalické vápenaté pôdy, dobrá odroda a&nbsp;rieka Dunaj, ktorá ovplyvňuje mikroklímu. Vďaka tomu robíme vína s&nbsp;vysokým zvyškovým cukrom a&nbsp;vysokými kyselinami. To je všetko.“

Prírodné podmienky sa menia, otepľovanie postupuje. „Pred tridsiatimi rokmi som ešte hovoril, že zmena klímy je hlúposť. Lenže dnes už viem, že je to inak. Pred polstoročím sme začínali oberať v&nbsp;prvej polovici septembra a&nbsp;oberačka trvala do začiatku novembra. Zažil som roky, keď sme oberali už 10.&nbsp;augusta. To bol kritický rok 2000. Oteplenie je citeľné. Za päťdesiat rokov, čo som tu, poctivo sledujem zrážky a&nbsp;teploty. Začínal som na priemernej teplote 10,2 a&nbsp;teraz sme isto 10,4. Aj pár desatín stačí na veľké zmeny. Zrážky bývali 550 milimetrov a&nbsp;teraz len 460.“ Klíma prináša zmeny. Kým pred pár desaťročiami u&nbsp;nás takmer nebolo možné dorobiť dobré červené vína, dnes dosahujú svetovú kvalitu. „Každá modrá odroda potrebuje teplý paplón a&nbsp;teplú posteľ. Ak ju nemá, nepomôžeme si. To je príroda.“

Dedinka Belá ako malé zjavenie: Vrátila sa tam grófska rodina

Výber pre vás

Dedinka Belá ako malé zjavenie: Vrátila sa tam grófska rodina

Súvisiace články

Križovatka Hontu: V rodisku Mariána Labudu nájdete aj maliarske dielo nevídaných rozmerov

Každý tu má slabosť: V Skýcove vedia, ako odprezentovať svoju dedinu

Rozvoj Radatíc zabrzdili plány na výstavbu atómovej elektrárne a priehrady

Výber pre vás