Zuzana Zimmermannová

Či už slovenskú vedkyňu Patríciu Chrzanovú Pečnerovú vysadíte na odľahlom ostrove na Sibíri, alebo ju zavriete na celý deň do laboratória, kde bude niekoľko hodín prelievať chemikálie z jednej skúmavky do druhej a lámať si hlavu nad nezmyselnými výsledkami, šťastná bude tak či onak. „Najviac ma baví to, keď vidím priestor na zlepšenie. Teraz je to analýza dát, ale už mi chýba aj kontakt so svetom vonku, a tak plánujem ísť na mesiac pracovať s ochranárskou organizáciou do Kene,“ hovorí 31-ročná vedkyňa, ktorá skúma evolučné procesy pri vyhynutých aj ohrozených druhoch.
Za svoju kariéru už získavala DNA z&nbsp;tkaniva veveričiek a&nbsp;netopierov, z&nbsp;trusu goríl či kostí vrán. Spolu s&nbsp;medzinárodným tímom výskumníkov z&nbsp;Centra pre paleogenetiku v&nbsp;Štokholme pracovala aj na doteraz najstaršej získanej DNA z&nbsp;mamuta, ktorý žil pred 1,2 milióna rokov. Patrícia je presvedčená, že aj pomocou analýzy prastarej DNA môžeme ochrániť zvieratá, ktoré žijú na našej planéte v&nbsp;súčasnosti. „V&nbsp;prvom rade musíme riešiť problémy, ako je strata životného prostredia, pytliactvo a&nbsp;nadmerný lov, ale popritom sa musíme snažiť pochopiť, ako sa druhy vyrovnávajú s&nbsp;takýmito situáciami. Starobylá DNA nám pomáha vysvetliť, prečo niektoré druhy reagujú tak, ako reagujú, čo sa udialo v&nbsp;ich evolučnej histórii a&nbsp;ako dobre môžu byť pripravené na to, čo ich čaká,“ vysvetľuje vedkyňa.

<h3>Nekonečne veľa ciest</h3>
Patrícia o&nbsp;sebe hovorí ako o&nbsp;mestskom, sídliskovom dieťati, ktoré síce lozilo po stromoch a&nbsp;chovalo lienky v&nbsp;jogurtovom tégliku, no dlho nejavilo žiaden nadpriemerný záujem o&nbsp;biológiu. „Myslím si, že byť vedcom nie je niečo, na čo sa človek narodí predurčený alebo čo sa nutne prejaví už odmala. Neplatí ani to, že iba jednotkári majú predpoklady stať sa vedcami. Ak deťom vštepujeme svoje predsudky a&nbsp;očakávania, strácame potenciál. Preto by som chcela, aby sa viac hovorilo o&nbsp;tom, že ciest, ako sa stať vedcom, je nekonečne veľa,“ vysvetľuje Patrícia, ktorá začala hltať prírodopisné seriály až na strednej škole. Fascinovali ju najmä tie o&nbsp;evolúcii. Sen o&nbsp;tom, že raz bude pri jej mene svietiť povolanie „evolučná biologička“, si splnila o&nbsp;pár rokov neskôr.
K&nbsp;výskumu mamutov sa po štúdiu biológie v&nbsp;Brne dostala celkom náhodou. „Keď som si dávala prihlášky na doktorandské štúdium, skúšala som šťastie v&nbsp;kadečom, od výskumu DNA neandertálcov až po skúmanie octomiliek pri kolonizácii novej oblasti. Nikde ma nevzali, až mi zrazu odpísali zo Štokholmu, že ma komisia vybrala ako najlepšiu kandidátku na projekt o&nbsp;poslednej populácii mamutov. Skúmať DNA jedného z&nbsp;najikonickejších druhov ľadovej doby je niečo, čo by som si ani v&nbsp;najdivokejších snoch nevysnívala,“ teší sa vedkyňa.

<h3>Na Arktídu aj ľadoborcom do Grónska</h3>
Patrícia sa ocitla na zaujímavých expedíciách ďaleko od civilizácie. A&nbsp;hoci prírodu miluje, priznáva, že isté adrenalínové zážitky sú mimo jej komfortnej zóny. „Pred expedíciou si vždy búcham hlavou o&nbsp;stenu, na čo som sa to zasa dala, ale vždy to stojí za to. Koniec koncov, práve toto ma k&nbsp;vede priviedlo – túžba po dobrodružstve a&nbsp;šanca spoznať našu krásnu planétu spôsobom, akým sa to mnohým nepodarí. Kvôli svojej práci som už absolvovala strelecký tréning, kde sme sa učili, kam trafiť ľadového medveďa, kŕmila som polárne líšky slaninou a&nbsp;šľahačkou, aby sme ich mohli odchytiť, na ľadoborci som navštívila najsevernejšiu časť Grónska a&nbsp;v&nbsp;Rusku som skoro havarovala v&nbsp;helikoptére,“ chrlí zo seba vedkyňa.
Počas doktorandského štúdia sa vybrala do arktickej časti Švédska, kde sa venovala ochrane polárnych líšok. V&nbsp;častom daždi a&nbsp;pri premnožených komároch tri týždne kráčali s&nbsp;plnou, vyše 20-kilogramovou výbavou na chrbte po celej oblasti, aby skontrolovali líščie nory. „V&nbsp;istých smeroch to bola najťažšia terénna práca, akú som kedy robila. Ale tá príroda je úžasná a&nbsp;odmenou bolo pozorovanie mláďat polárnych líšok.“
Neskôr sa dostala na expedície do Grónska a&nbsp;na Sibír, kde zaznamenávala miestnu biodiverzitu. Patrícia sa plavila švédskym ľadoborcom k&nbsp;najsevernejšej pevnine na svete, čo opísala ako veľkolepý zážitok. „Väčšina z&nbsp;osemdesiatich vedcov na palube sa venovala výskumu morského dna, morskej vody či topenia ľadovcov. My sme boli terénny tím, ktorý čakal na vylodenie. Helikoptéra nás potom nechala v&nbsp;pustatine, ktorá vyzerala, akoby sme pristáli na Mesiaci. Keby som bola režisérom Hviezdnych vojen, išla by som nakrúcať na sever Grónska,“ smeje sa evolučná biologička.
Nasledujúcich desať dní neustále chodili a&nbsp;zbierali vzorky, v&nbsp;noci sa navyše museli striedať na hliadkach pre prípad, že by sa objavil ľadový medveď, a&nbsp;pritom so sebou stále nosiť zbrane, aj keď si odišli len umyť zuby. „Našťastie sme ich nemuseli použiť. V&nbsp;týchto extrémnych podmienkach toho veľa neprežije. Asi jediné živé, čo sa nám podarilo vidieť, bolo stádo pižmoňov a&nbsp;veľké skupiny polárnych zajacov. Napriek tomu, že to tam vyzeralo vo všeobecnosti pusto, našli sme veľa vzoriek, keďže v&nbsp;tých podmienkach sa nič veľmi rýchlo nerozkladá.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Nová línia mamutov</h3>
Vedkyňa sa dostala aj na neobývaný Wrangelov ostrov v&nbsp;Severnom ľadovom oceáne, kde sa v&nbsp;lete teplota vyšplhá len mierne nad bod mrazu. „Po severnom Grónsku mi Wrangelov ostrov pripadal nádherný a&nbsp;pestrý. Zelené kopce a&nbsp;údolia, farebné kvety, stáda pižmoňov, ľadové medvede, polárne líšky, vtáky. V&nbsp;Severnom ľadovom oceáne som sa aj vykúpala,“ spomína Patrícia, ktorá aj tam dostala podrobnú inštruktáž, ako sa chrániť pred ľadovými medveďmi – tentoraz kovovými tyčami a&nbsp;svetlicami, keďže Rusi im nedovolili chodiť po ostrove s&nbsp;puškami. „Hoci sme stretli množstvo ľadových medveďov, vždy iba keď sme boli v&nbsp;dopravnom prostriedku, ktorých sa báli, takže túto metódu som nemusela nikdy otestovať.“
Na ostrov sa dostala z&nbsp;mesta Pevek na Čukotke, ktorý pripomína mesto duchov. A&nbsp;keďže jeho obyvatelia sú pri väčšine potravín závislí od príchodu zásobovacej lode, obchody boli plné tovaru aj viac ako dva roky po dátume spotreby. „Voda z&nbsp;vodovodu nebola pitná ani po prevarení, tak sme si kupovali džúsy pár mesiacov po spotrebe. Ľudia, ktorí tu zostali aj po rozpade Sovietskeho zväzu, pracujú v&nbsp;baniach na zlato, v&nbsp;prístave a&nbsp;uhoľnej elektrárni, ktorá je priamo v&nbsp;strede mesta. Za rok vraj vyťažia 23 metrických ton zlata. Miestne múzeum má expozíciu, ktorá pripomína, že tu bol kedysi gulag,“ opisuje Slovenka postrehy z&nbsp;čakania na transfer.
Práve na Wrangelovom ostrove Patrícia objavila svoju prvú mamutiu vzorku. „Mamuty síce takmer všade na svete vyhynuli s&nbsp;koncom ľadovej doby zhruba pred desaťtisíc rokmi, ale nejaké prežili aj na izolovaných ostrovoch tisícky rokov dlhšie. Tie úplne posledné žili na Wrangelovom ostrove na severovýchodnej Sibíri a&nbsp;vyhynuli iba pred štyritisíc rokmi. To znamená, že mamuty žili na ostrove šesťtisíc rokov po tom, ako inde zrazu vymizli. Z&nbsp;genetického hľadiska je to veľmi zaujímavé. Populácia nemusí iba uviaznuť na ostrove, aby zostala izolovaná a&nbsp;veľmi malá. To isté sa deje mnohým druhom v&nbsp;súčasnosti, ktoré najmä ľudskou aktivitou zostávajú odrezané a&nbsp;zdecimované. Použitím starobylej DNA z&nbsp;týchto mamutov skúmame, ako presne prebiehal ich proces vyhynutia. Je to také okno do minulosti, ktoré nám azda pomôže lepšie plánovať do budúcnosti,“ vysvetľuje vedkyňa.

<h3>Prečo vyhynuli?</h3>
Slovenka skúmala rôzne aspekty ostrovnej populácie mamutov vrátane imunitných génov MHC, ktoré naznačili, že posledné mamuty neboli geneticky celkom „zdravé“, keďže nemali vysokú ochranu proti patogénom. Z&nbsp;mitochondriálnej DNA zasa zistili, že posledná populácia mamutov na Wrangelovom ostrove pozostávala pravdepodobne len z&nbsp;jedného stáda. Dostať sa k&nbsp;všetkým výsledkom výskumu je však beh na dlhú trať. „Zistili sme rôzne veci, no na otázku, ako mamuty vyhynuli, napriek všetkej pozornosti a&nbsp;výskumu nemáme jednoznačnú odpoveď.“
Patrícia vysvetľuje, že hoci nejednoznačné odpovede na verejnosť často pôsobia tak, ako keby vedci vôbec nič nevedeli, nie je to pravda. Veda ponúka najlepšiu možnú odpoveď s&nbsp;dátami, ktoré sú aktuálne k&nbsp;dispozícii. Niekedy je ťažké nazbierať samotné dáta, inokedy zasa dlho trvá nazbieranie takých dát, ktoré by viedli k&nbsp;rovnakej odpovedi. Podobne ako sa stále menia titulky článkov o&nbsp;tom, či káva alebo pohár vína škodia alebo prospievajú. „Mať na niečo konečnú, univerzálnu odpoveď je možné, len keď sa nazbieralo obrovské množstvo dát, ktoré si vzájomne neprotirečia. Tak je to napríklad v&nbsp;otázke klimatickej zmeny, kde je 98 percent publikovaných vedeckých prác zajedno, že ju spôsobuje ľudská aktivita. Čo sa týka mamutov, veľká časť vedeckej komunity sa ako-tak zhoduje na hypotéze, že väčšina vyhynula na konci ľadovej doby v&nbsp;dôsledku klimatických zmien a&nbsp;meniaceho sa prostredia, ale posledné populácie, ktoré by možno prežili v&nbsp;čriepkoch vyhovujúceho prostredia, vyhladili ľudia. Čo sa však dialo na Wrangelovom ostrove, kde zjavne mamuty dokázali žiť a&nbsp;ľudia tam prišli až po ich vyhynutí, je úplne iná otázka, ktorú sa snažíme zodpovedať pomocou DNA.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Permafrost ako mraznička</h3>
Patrícia nepochybuje, že vedci jedného dňa objavia ešte staršiu DNA, než je tá ich, keďže permafrost (trvale zamrznutá pôda) je ako mraznička, ktorá uchováva DNA v&nbsp;lepšom stave. Nedávno takto vedci v&nbsp;sibírskom permafroste objavili mikroskopický viacbunkový organizmus, ktorý sa prebral k&nbsp;životu po 24-tisíc rokoch. Podľa vedkyne by staršia DNA mohla pochádzať aj z&nbsp;koňa, bizóna, pižmoňa či ešte staršieho mamuta.
Hrozba, že sa z&nbsp;pozostatkov zvieraťa do sveta dostane neznámy praveký vírus, by nám vrásky na čele robiť nemala. „O&nbsp;tie by sa mala starať skôr klimatická kríza. Alebo sa porozprávajme o&nbsp;tom, aké vírusy nám hrozia preto, že ľudia stále ukrajujú životné prostredie a&nbsp;obchodujú s&nbsp;voľne žijúcimi tvormi,“ hovorí Patrícia. Na zemi totiž hrozí vyhynutie takmer tretine druhov aj preto, že ľudí stále pribúda. Na zvrátenie tohto procesu podľa genetičky stačia jednoduché veci: produkovať menej odpadu, voliť si kvalitu pred kvantitou, kupovať lokálne potraviny, uprednostňovať pomalú módu alebo finančne podporiť neziskové organizácie, ktoré sa starajú o&nbsp;ochranu ohrozených druhov a&nbsp;ich životného prostredia. „Ja napríklad už roky adoptujem malé slonie siroty, ktoré by samy bez stáda neprežili, ale v&nbsp;sirotinci sa ich naučili udržať pri živote a&nbsp;neskôr začleniť do voľnej prírody. V&nbsp;súčasnosti sa každý jeden slon počíta.“

<h3>Slony, gorily aj podnetná Kodaň</h3>
Práve slonom sa venuje aj Patríciin aktuálny výskum na Kodanskej univerzite v&nbsp;Dánsku, v&nbsp;ktorom sa snaží opísať genetickú diverzitu týchto cicavcov v&nbsp;Afrike a&nbsp;zistiť, ktoré populácie sú najohrozenejšie. Zároveň bude skúmať vzorky slonoviny z&nbsp;vraku lode, ktorá sa potopila 2 500 rokov pred naším letopočtom. „Slony majú úžasné vlastnosti. Sú to jedny z&nbsp;mála zvierat, ktoré prešli takzvaným zrkadlovým testom, ktorý má určiť, či si uvedomujú samy seba, teda ako bytosť, ktorá sa odlišuje od iných slonov. Vieme, že žialia za mŕtvymi príbuznými, rozoznávajú až sto známych a&nbsp;dokážu si roky pamätať miesta, kde je aj v&nbsp;kritických podmienkach voda a&nbsp;potrava,“ hovorí Patrícia, pre ktorú je tento projekt splneným snom.
Hoci Škandináviu načas vymenila za Lipsko, kde na Inštitúte Maxa Plancka skúmala DNA voľne žijúcich goríl horských z&nbsp;pohoria Virunga, ktoré ešte v&nbsp;roku 1966 začala skúmať slávna primatologička Dian Fosseyová, životný štýl severanov jej predsa len imponuje viac, a&nbsp;to aj v&nbsp;akademickom prostredí. „V&nbsp;Dánsku nie je žiadna hierarchia, nikto sa tam nehrá na tituly a&nbsp;pokojne by som mohla tykať aj dekanovi fakulty alebo ho osloviť krstným menom. V&nbsp;takom prostredí sa darí diskusiám a&nbsp;spolupráci, ktoré sú vo vede kľúčové, lebo najlepšie výsledky prichádzajú, keď sa dajú dokopy ľudia, ktorí majú rôznorodé schopnosti a&nbsp;znalosti. Zároveň sme dobre prepojení s&nbsp;vedcami v&nbsp;zahraničí,“ pochvaľuje si Patrícia. Jej snom je čoraz viac spolupracovať s&nbsp;ľuďmi v&nbsp;teréne a&nbsp;prepojiť svoje poznatky z&nbsp;genetiky pri praktickej ochrane živočíchov.

Cestovanie v čase: Slovenka skúmala vyhynutie poslednej populácie mamutov na sibírskom ostrove

Výber pre vás

Cestovanie v čase: Slovenka skúmala vyhynutie poslednej populácie mamutov na sibírskom ostrove

Súvisiace články

Kúzla na látkach: Talent slovenského textilného dizajnéra poznajú aj za hranicami

Víno z fontán: V Dolnom Rakúsku si plní svoj sen aj hokejový majster sveta z Göteborgu

Z minima maximum: Slovinská Istria napriek malým rozmerom nemusí stáť v chorvátskom tieni

Výber pre vás