„Milujem túto planétu a jej rozmanitosť. Poznanie, ktoré sa nikdy nekončí, je pre mňa najvzrušujúcejšie,“ hovorí evolučná biologička a genetička Patrícia Chrzanová Pečnerová (31), ktorej sa podarilo prečítať doteraz najstaršiu nájdenú DNA a spoluobjaviť novú líniu mamutov.

Či už slovenskú vedkyňu Patríciu Chrzanovú Pečnerovú vysadíte na odľahlom ostrove na Sibíri, alebo ju zavriete na celý deň do laboratória, kde bude niekoľko hodín prelievať chemikálie z jednej skúmavky do druhej a lámať si hlavu nad nezmyselnými výsledkami, šťastná bude tak či onak. „Najviac ma baví to, keď vidím priestor na zlepšenie. Teraz je to analýza dát, ale už mi chýba aj kontakt so svetom vonku, a tak plánujem ísť na mesiac pracovať s ochranárskou organizáciou do Kene,“ hovorí 31-ročná vedkyňa, ktorá skúma evolučné procesy pri vyhynutých aj ohrozených druhoch.

Za svoju kariéru už získavala DNA z tkaniva veveričiek a netopierov, z trusu goríl či kostí vrán. Spolu s medzinárodným tímom výskumníkov z Centra pre paleogenetiku v Štokholme pracovala aj na doteraz najstaršej získanej DNA z mamuta, ktorý žil pred 1,2 milióna rokov. Patrícia je presvedčená, že aj pomocou analýzy prastarej DNA môžeme ochrániť zvieratá, ktoré žijú na našej planéte v súčasnosti. „V prvom rade musíme riešiť problémy, ako je strata životného prostredia, pytliactvo a nadmerný lov, ale popritom sa musíme snažiť pochopiť, ako sa druhy vyrovnávajú s takýmito situáciami. Starobylá DNA nám pomáha vysvetliť, prečo niektoré druhy reagujú tak, ako reagujú, čo sa udialo v ich evolučnej histórii a ako dobre môžu byť pripravené na to, čo ich čaká,“ vysvetľuje vedkyňa.

FOTOGRAFIE K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

Nekonečne veľa ciest

Patrícia o sebe hovorí ako o mestskom, sídliskovom dieťati, ktoré síce lozilo po stromoch a chovalo lienky v jogurtovom tégliku, no dlho nejavilo žiaden nadpriemerný záujem o biológiu. „Myslím si, že byť vedcom nie je niečo, na čo sa človek narodí predurčený alebo čo sa nutne prejaví už odmala. Neplatí ani to, že iba jednotkári majú predpoklady stať sa vedcami. Ak deťom vštepujeme svoje predsudky a očakávania, strácame potenciál. Preto by som chcela, aby sa viac hovorilo o tom, že ciest, ako sa stať vedcom, je nekonečne veľa,“ vysvetľuje Patrícia, ktorá začala hltať prírodopisné seriály až na strednej škole. Fascinovali ju najmä tie o evolúcii. Sen o tom, že raz bude pri jej mene svietiť povolanie „evolučná biologička“, si splnila o pár rokov neskôr.

K výskumu mamutov sa po štúdiu biológie v Brne dostala celkom náhodou. „Keď som si dávala prihlášky na doktorandské štúdium, skúšala som šťastie v kadečom, od výskumu DNA neandertálcov až po skúmanie octomiliek pri kolonizácii novej oblasti. Nikde ma nevzali, až mi zrazu odpísali zo Štokholmu, že ma komisia vybrala ako najlepšiu kandidátku na projekt o poslednej populácii mamutov. Skúmať DNA jedného z najikonickejších druhov ľadovej doby je niečo, čo by som si ani v najdivokejších snoch nevysnívala,“ teší sa vedkyňa.

Švédsky ľadoborec Oden.
Zdroj: Archív P. Ch. P.

Na Arktídu aj ľadoborcom do Grónska

Patrícia sa ocitla na zaujímavých expedíciách ďaleko od civilizácie. A hoci prírodu miluje, priznáva, že isté adrenalínové zážitky sú mimo jej komfortnej zóny. „Pred expedíciou si vždy búcham hlavou o stenu, na čo som sa to zasa dala, ale vždy to stojí za to. Koniec koncov, práve toto ma k vede priviedlo – túžba po dobrodružstve a šanca spoznať našu krásnu planétu spôsobom, akým sa to mnohým nepodarí. Kvôli svojej práci som už absolvovala strelecký tréning, kde sme sa učili, kam trafiť ľadového medveďa, kŕmila som polárne líšky slaninou a šľahačkou, aby sme ich mohli odchytiť, na ľadoborci som navštívila najsevernejšiu časť Grónska a v Rusku som skoro havarovala v helikoptére,“ chrlí zo seba vedkyňa.

Počas doktorandského štúdia sa vybrala do arktickej časti Švédska, kde sa venovala ochrane polárnych líšok. V častom daždi a pri premnožených komároch tri týždne kráčali s plnou, vyše 20-kilogramovou výbavou na chrbte po celej oblasti, aby skontrolovali líščie nory. „V istých smeroch to bola najťažšia terénna práca, akú som kedy robila. Ale tá príroda je úžasná a odmenou bolo pozorovanie mláďat polárnych líšok.“

Neskôr sa dostala na expedície do Grónska a na Sibír, kde zaznamenávala miestnu biodiverzitu. Patrícia sa plavila švédskym ľadoborcom k najsevernejšej pevnine na svete, čo opísala ako veľkolepý zážitok. „Väčšina z osemdesiatich vedcov na palube sa venovala výskumu morského dna, morskej vody či topenia ľadovcov. My sme boli terénny tím, ktorý čakal na vylodenie. Helikoptéra nás potom nechala v pustatine, ktorá vyzerala, akoby sme pristáli na Mesiaci. Keby som bola režisérom Hviezdnych vojen, išla by som nakrúcať na sever Grónska,“ smeje sa evolučná biologička.

Nasledujúcich desať dní neustále chodili a zbierali vzorky, v noci sa navyše museli striedať na hliadkach pre prípad, že by sa objavil ľadový medveď, a pritom so sebou stále nosiť zbrane, aj keď si odišli len umyť zuby. „Našťastie sme ich nemuseli použiť. V týchto extrémnych podmienkach toho veľa neprežije. Asi jediné živé, čo sa nám podarilo vidieť, bolo stádo pižmoňov a veľké skupiny polárnych zajacov. Napriek tomu, že to tam vyzeralo vo všeobecnosti pusto, našli sme veľa vzoriek, keďže v tých podmienkach sa nič veľmi rýchlo nerozkladá.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia