Aleš Tvrdý

Bola to neplánovaná cesta v&nbsp;čase pandémie. Najskôr som to mal z&nbsp;Juhoafrickej republiky (JAR) namierené do susednej Botswany, no všetky autobusy kvôli novému vírusu omicron zrušili. Dalo by sa aj letecky, no údajne by som musel absolvovať 14-dňovú karanténu a&nbsp;po tom som vôbec netúžil. Pýtam sa teda v&nbsp;hosteli v&nbsp;Durbane, ako je to s&nbsp;cestovaním a&nbsp;dostávam tip na malé horské kráľovstvo. Tam by to vraj mohlo fungovať o&nbsp;niečo ľahšie. Pozerám teda pri rannej káve informácie o&nbsp;vstupe do tejto malej africkej monarchie. Všade sa píše, že sa sem neodporúča cestovať, prípadne, že to nie je vôbec možné. Zhasla aj posledná nádej a&nbsp;premýšľam, ako si naplánujem svoje cesty na nasledujúce dni. Nakoniec si však hovorím, že sa nemôžem tak jednoducho vzdať a&nbsp;vyskúšam všetky možnosti. Rýchlo si kupujem cez telefón lístok na autobus do pohraničného mesta Ficksburg a&nbsp;hneď aj objednávam taxi na autobusovú stanicu. Odchod je o&nbsp;desiatej doobeda, takže časovo všetko zvládnem.

Krajina s&nbsp;celým názvom Lesothské kráľovstvo je malý vnútrozemský štát v&nbsp;Južnej Afrike. Jeho jediným susedom je Juhoafrická republika. Ide o&nbsp;jedinú krajinu na svete, ktorej celé územie leží vo výške nad 1 000 m n. m. Najnižší bod má nadmorskú výšku 1 400 metrov, najvyšší vrch Thabana Ntletyana meria 3 482 metrov. V&nbsp;krajine s&nbsp;rozlohou 30 355 km² žije asi 2,2 milióna obyvateľov, hlavné mesto Maseru obýva 330-tisíc ľudí. Na území Lesotha nájdete mnoho jazier, ktoré slúžia ako zásobáreň vody. Kvôli hornatému povrchu s&nbsp;riečnymi údoliami sa mu niekedy hovorí africké Švajčiarsko, ale podobnosť sa skutočne týka len geografie. Ekonomicky totiž ide o&nbsp;jednu z&nbsp;najchudobnejších krajín sveta, hoci v&nbsp;jej zemi sa nachádzajú ložiska uhlia, zlata, drahých kameňov a&nbsp;nevyužívané ložiská uránovej rudy. Diamanty sa hľadajú vo vodách rieky Orange. Viac než polovica ľudí sa živí poľnohospodárstvom. Úradným jazykom je sesothština a&nbsp;angličtina, menou lesothský loti a&nbsp;juhoafrický rand.

Lesotho

Na stanicu prichádzam presne načas a&nbsp;už sedím vo veľkom autobuse. Pred tým, ako vyrazíme, však prichádza prísna inšpekcia. Kontroluje sa funkčnosť bŕzd na vozidle. Mám čas a&nbsp;nikam sa už nemusím ponáhľať. Ako sa ukazuje, na moje šťastie, keďže náš autobus neprešiel testom. Znamenalo to asi toľko, že som na stanici trčal o&nbsp;tri hodiny dlhšie, kým nám vymenili pokazený stroj. Konečne sme sa pohli, do pohraničného mesta Ficksburg prichádzam po tme. Našťastie mi písala majiteľka hotela, že ma príde vyzdvihnúť na benzínovú pumpu, kde ma vysadil šofér. Ráno som mal plán vybrať sa na hranice medzi JAR a&nbsp;Lesothom pešo a&nbsp;zistiť, čo je možné a&nbsp;čo nie. Majiteľka hotela ma informuje, že zrejme budem musieť absolvovať AG test na Covid-19. Ukazuje mi, kde je doktor, ktorý ho môže vykonať. Pripadám si ako výnimočný hosť, keďže namiesto rezervovanej izby dostávam celý dom v&nbsp;mierne historickom predvedení.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z TURISTICKY NEZNÁMEJ AFRICKEJ KRAJINY NÁJDETE V GALÉRII

Ten pocit ma prešiel vo chvíli, keď sa vedúcej nechcelo robiť raňajky, na ktoré som sa toľko tešil. Prichádza však s&nbsp;alternatívnym riešením. Dáva mi do ruky hotovosť a&nbsp;hovorí, aby som si išiel niečo kúpiť sám do obchodu. Mám to cestou na hranice, tak prečo nie? Po dvadsaťminútovej prechádzke prichádzam na miesto, ktoré je na mnohých miestach planéty rovnaké. Štátne hranice. Hľadám nejakého úradníka, ktorému chcem objasniť svoje zámery. Tí ma posielajú od jedného k&nbsp;druhému a&nbsp;so skrivenými grimasami sa na mňa divne pozerajú. Som však odhodlaný dotiahnuť svoj výlet do úspešného konca, veď kvôli čomu som sa sem trmácal sedem hodín autobusom?

Po necelej hodine konečne viem, na čom som. Ak prinesiem negatívny výsledok testu na Covid, pustia ma do susednej krajiny. Výsledok nesmie byť starší ako 14 dní, čo platí aj pri návrate z&nbsp;Lesotha do JAR. Pozerám test, na ktorý som letel z&nbsp;Európy, a&nbsp;s&nbsp;radosťou zisťujem, že som ešte v&nbsp;danej lehote. Cítim obrovskú radosť a&nbsp;zadosťučinenie. Oplatilo sa to a&nbsp;ja sa predsa dostanem do ďalšej krajiny napriek nepriazni osudu, ktorá ma spočiatku postihla. Rýchlym krokom sa vraciam do hotela a&nbsp;balím sa. Ani nie o&nbsp;hodinu neskôr som späť na hraniciach plný očakávania z&nbsp;nepoznaného dobrodružstva.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Rieka Mohokare, ktorá oddeľuje JAR od Lesotha, je aj fyzickou hranicou medzi týmito krajinami. Spokojne kráčam po moste ponad ňu a&nbsp;teším sa, že zasa uvidím niečo nové. Prvý kontakt s&nbsp;Lesothom zažívam na druhej strane brehu, mestečko Maputsoe však nenavštívim. Chcem sa presunúť do hlavného mesta Maseru a&nbsp;odtiaľ na vodopád, ktorý je pre celú krajinu veľmi významný. Že som opustil JAR, je viac než evidentné, Lesotho za svojím susedom zaostáva v&nbsp;každom smere. Neskutočné množstvo neporiadku a&nbsp;odpadu je všade, kam oko dovidí. Niežeby bolo v&nbsp;JAR čisto, ale tu je to hotová katastrofa. Milá pani z&nbsp;imigračného mi dáva inštrukcie, ako sa dostať k&nbsp;dodávke smerujúcej do môjho cieľa. Ide so mnou až k&nbsp;nej, aby som sa nestratil. Prechádzame pomedzi polorozpadnuté plechové a&nbsp;igelitové stánky, ktoré podľa mňa spadnú, hneď ako fúkne silnejší vietor. Ľudia v&nbsp;nich predávajú všetko možné aj nemožné.

Sedím v&nbsp;malej dodávke a&nbsp;čakám, kým sa pohneme. Cez okienko mi rôzne tváre ponúkajú na predaj jedlo, elektroniku, kozmetiku. Všetci sú prekvapení, keď vidia moju bielu tvár. Kým čakám na odchod nášho „dostavníka“, absolvujem rýchly kurz z&nbsp;environmentalistiky. Hocičo, čo sa už nebude používať – pričom je jedno, či sú to plastové vrecúška, plechovky alebo papiere, sa hádže na zem. Hneď mi je jasné, prečo to tu vyzerá, ako vyzerá, takto to tu robí predsa každý. Cestovný poriadok stelesňuje šofér sám o&nbsp;sebe. Odíde, až keď bude dodávka natrieskaná na 120 percent. Cesta podľa mapy predstavuje asi 80-kilometrovú vzdialenosť, ale časový úsek potrebný na jej zdolanie sa rovná viac než štyrom hodinám. V&nbsp;preplnenej dodávke sa spokojne pohupkávame po ceste naprieč krajinou a&nbsp;až zvýšená hustota ľudí a&nbsp;dopravy dáva tušiť, že sme vošli do hlavného mesta Maseru. Ak som mal čo i&nbsp;len na okamih pocit, že si tu trochu oddýchnem po náročnej ceste, mohol som na to veľmi rýchlo zabudnúť.

Dodávka zastavila uprostred najväčšieho mestského trhoviska, kde sa pomedzi tlačiacich sa ľudí vo všetkých smeroch nedalo poriadne zmestiť, nie to sa ešte normálne pohybovať. Napriek všemožným pocitom som tam nechcel zostať stáť ako kôl v&nbsp;plote a&nbsp;dať príliš najavo, že som celkom dezorientovaný. Vybral som sa teda rovno za nosom a&nbsp;dúfal, že uvidím nejakú tabuľu s&nbsp;nápisom hotel, kam vojdem, pripojím sa na wi-fi a&nbsp;okrem lacného ubytovania si objednám odvoz.

Žiadnu takú tabuľu som však nikde nevidel. Nevadí, pokračujem ďalej pomedzi dav ľudí, ktorému nerozumiem ani slovo. Cítim na sebe mnoho pohľadov, no pokračujem v&nbsp;ceste do neznáma. Niekto sa mi prihovára, snažím sa ho ignorovať. To už veľakrát zabralo. A&nbsp;zasa: „Hey, sir, where are you going?“ Stroho odpovedám, že len tu, kúsok do ubytovne. Dotyčný mi na to ani omylom neskočil a&nbsp;niečo hovorí v&nbsp;cudzej reči. Už sú traja a&nbsp;všetci idú za mnou...

Do čerta, toto nie je dobre. Musím to nejako vyriešiť a&nbsp;rýchlo. Nikde žiaden hotel alebo hocičo podobné, kam by som mohol pokojne zaliezť. V&nbsp;diaľke vidím kostol a&nbsp;napadá mi, že pôjdem tam. Hneď to však zavrhujem, lebo tam asi nikto nebude a&nbsp;sám s&nbsp;tými „týpkami“ nechcem zostať. Mám pocit, že trhovisko je v&nbsp;tvare štvorca, tak sa snažím pohybovať okolo neho tak, aby som získal čas. Konečne niečo! Lekáreň. Tam budú vedieť aj po anglicky. Pomedzi igelitové stánky sa prešmyknem dnu a&nbsp;hneď sa prihováram mladej slečne. Tí traja za mnou nevošli a&nbsp;stratili sa niekde v&nbsp;dave. Skvelé! Hovorím, že nemám lokálnu SIM kartu a&nbsp;teda ani internet. Pýtam sa, či vedia, kde je nejaké ubytovanie, kde by som mohol zostať. Prihovára sa mi chlapík, ktorý nakupoval. „Neďaleko je hotel, ale pešo tam nechoď, je to pre teba nebezpečné,“ varuje ma.

V&nbsp;poriadku, pôjdem taxíkom. Chlapík pridáva radu, že si nemám brať auto z&nbsp;ulice, lebo to je tiež nebezpečné. Polovica vodičov je vraj spolčená s&nbsp;miestnou mafiou, ktorá okráda všetkých naokolo. Mám si zavolať, lenže bez lokálnej SIM karty nemám ako. Chlapík premýšľa a&nbsp;po chvíli dodáva, že stanovisko je hneď kúsok za rohom, no aj tak si nie je istý, či to je pre mňa bezpečné. Pýtam sa ho, či môže zavolať on a&nbsp;ja mu to zaplatím, ale odpovedá, že nemá kredit. Chvíľu tam ticho postávame a&nbsp;premýšľame, čo ďalej. Všetkým bolo jasné, že som v&nbsp;úzkych. O chvíľu sa chlapík rozbehne von z&nbsp;lekárne. Stojím tam a&nbsp;so zvláštnym výrazom v&nbsp;tvári pozerám na lekárničku. Ani nie o&nbsp;minútu sa ten dobrý muž vracia a&nbsp;spokojne hlási, že si bol kúpiť kredit. Vytáča nejaké čísla a&nbsp;niečo hovorí do telefónu. Nahnevane zloží a&nbsp;celé to opakuje ešte raz. Keď skončí druhýkrát, usmeje sa na mňa a&nbsp;oznamuje, že o&nbsp;chvíľu príde po mňa auto, ktoré ma zavezie do hotela. Som mu vďačný a&nbsp;pýtam sa, koľko mu za to dlžím peňazí. Odpovedá, že to je v&nbsp;poriadku, veď mi chcel predsa pomôcť a&nbsp;za pomoc sa neplatí.

Rozlúčim sa a&nbsp;nasadám do taxíka. Chlapík sa ešte uisťuje, koľko bude stáť jazda a&nbsp;hovorí mi presnú sumu. Pohneme sa a&nbsp;ani nie o&nbsp;dvadsať metrov nás zastavuje policajtka. Nakukne do auta a&nbsp;keď sa nám stretnú pohľady, tak na ňu skúšam priateľsky zamávať. Niečo sa dohadujú a&nbsp;o&nbsp;chvíľu nato šofér odovzdáva policajtke nejakú kartu. Ešte sa niečo rozprávajú a&nbsp;odchádzame bez toho, aby mu tú kartu vrátila. Pýtam sa šoféra, čo sa stalo. Odpovedá, že mu predĺžená ruka zákona zobrala vodičský preukaz, lebo by ma nemal viezť. Chcela úplatok za to, že som sa prešmykol taxikárskej mafii. Šofér mi zastavuje na návrší nad mestom, kde sa nachádza azda ten najluxusnejší hotel v&nbsp;celom hlavnom meste. Je mi jasné, že tam na noc nezostanem, no idem si aspoň na recepciu vypýtať heslo na wi-fi, aby som si mohol nájsť iné ubytovanie. Recepčná je veľmi milá a&nbsp;snaží sa ma ubytovať v&nbsp;ich hoteli. Hovorím, že to je mimo môjho rozpočtu a&nbsp;ďakujem za ponuku. Nenechá sa rýchlo odbiť a&nbsp;kontruje tým, že mi dá vianočnú zľavu. Zo zvedavosti sa teda pýtam, koľko to bude stáť. Keď mi hovorí cenu za noc, len sa usmejem a&nbsp;odpovedám, že za toľko mám nocľah na celý týždeň.

Autom z&nbsp;požičovne sa konečne vydávam preskúmať krajinu. Cesty sa stále krútia hore kopcami, keďže takmer 80 percent krajiny leží v&nbsp;nadmorskej výške nad 2 000 metrov. Neviem, kam pozerať skôr, je tu krásne. Panenská príroda, tradičné okrúhle kamenné domy a&nbsp;vysmiati ľudia. Tu sa ešte ako dopravný prostriedok stále využívajú kone. Po zelených lúkach pastieri sprevádzajú kravy, ovce a&nbsp;oslíky. Ľudia sú odetí v&nbsp;tradičnom obleku, ktorým sú dlhé deky až pod kolená. Schádzam z&nbsp;hlavnej cesty, prekonávam blatisté močiare, malé aj väčšie jazerá a&nbsp;korytá riek. Niekde je voda tak vysoko, že ani neotvorím dvere. Párkrát zapadnem do bahna, inokedy zas kľučkujem medzi veľkými kameňmi a&nbsp;hlbokými jamami dole prudkým svahom. Keď však prichádzam k&nbsp;rozbúrenej rieke, ktorá križovala jedinú cestu, váham. Bojím sa, že s&nbsp;tou malou Kiou ma odnesie prúd. S&nbsp;poriadnou dávkou adrenalínu v&nbsp;krvi však úspešne prechádzam na druhú stranu.

Po tejto nezabudnuteľnej jazde večer spokojne líham do postele. Budem spať tak, ako spávajú už po dekády aj Lesothčania – v&nbsp;malom kamennom okrúhlom dome. Som tam sám. Vedľa kozuba je plechová vaňa plná dreva. Neváham ani sekundu a&nbsp;už sa drevo mení na popol. Ráno vyrážam ešte pred východom slnka. Kráčam prázdnou krajinou viac než hodinu, keď si uvedomím, že som sa stratil. Blúdim v&nbsp;močariskách a&nbsp;hoci je tam pekne, potrebujem sa dostať k&nbsp;vytúženému vodopádu.

Skúšam zapnúť satelitnú mapu a&nbsp;hoci ma vedie iným smerom, poslúchnem ju. Kráčam ďalšie desiatky minút a&nbsp;prichádzam k&nbsp;rieke, o&nbsp;ktorej na mape nie je ani zmienka. Zrejme to bude tým, že posledné dni výrazne pršalo a&nbsp;vytvorili sa dočasné rieky. Cez tento silný prúd sa neodvážim prejsť. Až po viac než hodine konečne prekračujem rieku len vďaka tomu, že mi pomohli miestni obyvatelia. Kým som všetko okolo vodopádu pofotil a&nbsp;natočil, ubehlo dosť času. Potom som už vedel, že sa môžem spokojne vrátiť do hlavného mesta.

Na prechod cez hranice z&nbsp;Lesotha do JAR som potreboval papierovú kópiu výsledku PCR testu. Stačila 14-dňová, takže som mohol použiť aj tú, na ktorú som odlietal z&nbsp;Európy. Nemal som však už žiadnu vytlačenú a&nbsp;to bola úloha na ráno. Nič zložité, triviálna záležitosť. To by som však nemohol byť ja, aby sa nediali čudné veci. Presne vtedy, keď som to najmenej potreboval, bol výpadok gmailu, pokazila sa tlačiareň a&nbsp;aj USB kľúč, kde som mal potvrdenie. A&nbsp;aby toho nebolo málo, vypadlo aj lokálne internetové pripojenie. Z&nbsp;banality sa tak stala „kovbojka“ na niekoľko hodín, ale nakoniec sa všetko podarilo.

Konečne prichádzam na hranice, kde ide všetko hladko. Až na to, že tam nie je nič vyznačené a&nbsp;blúdim od okienka k&nbsp;okienku. Samozrejme, že najskôr si vyberám tie nesprávne a&nbsp;čakám tam zbytočne. Z&nbsp;tejto situácie ma vyslobodzuje až jedna policajtka, ktorá sa ma pýta, či je všetko v&nbsp;poriadku, lebo vyzerám dosť znepokojene. Odpovedám, že mám od rána samé problémy a&nbsp;akosi to na mňa asi doľahlo. Usmeje sa na mňa a&nbsp;ukazuje, kam presne mám ísť. Po chvíli dostávam do pasu ďalšiu pečiatku. Som spokojný. Na území JAR už len treba lapiť nejakú dodávku, ktorá ma zoberie do prvého mesta. Skôr ako sa tak stane, si od starej panej kupujem hranolčeky vyprážané na puklici z&nbsp;kamióna. Sú to tie najlepšie hranolčeky, aké som kedy jedol. 

Cesta za vodopádom: Horské kráľovstvo Lesotho ponúka viac dobrodružstva, ako by si človek želal

Výber pre vás

Cesta za vodopádom: Horské kráľovstvo Lesotho ponúka viac dobrodružstva, ako by si človek želal

Súvisiace články

Africkí horali: V kopcovitom stredozemí Madagaskaru zažijete neuveriteľné paradoxy

Matka miest: Káhira ponúka lesk starých čias, ale aj neuveriteľnú chudobu

Najpríťažlivejšie v Afrike: Kenské mesto Mombasa rozbúcha dobrodružné srdce

Výber pre vás