Väčšina záujemcov o exotické krajiny považuje za typických Malgašov ľudí čokoládovej pleti žijúcich na severovýchode Madagaskaru v bujnej tropickej zeleni, prípadne o čosi tmavších obyvateľov na vyprahnutom juhu tohto ostrova. Popri nich sa trochu zabúda na domorodcov, ktorí už pred stáročiami osídlili jeho centrálne horské oblasti. Vo vnútrozemí žijú príslušníci etník, ktoré sem prišli z juhovýchodnej Ázie ako prvé. Keďže ostrov bol vtedy prakticky neobývaný, pomerne rýchlo opustili horúce pobrežie zamorené tropickými chorobami a zamierili do vyšších polôh s príjemnejšou a zdravšou klímou. Musím sa priznať, že aj nám Stredoeurópanom privyknutým na vysokohorskú turistiku v Tatrách a „Fatrách“ madagaskarské hory okamžite prirástli k srdcu. A to nielen kvôli úžasným scenériám a príjemnej teplote (jej priemerná hodnota je počas roka 21 stupňov), ale aj pre dobrý dojem, ktorý v nás zanechali tunajší priateľskí ľudia.

Madagaskar

Krajina s dlhým názvom Madagaskarská republika je ostrovný štát ležiaci pri východnom pobreží Afriky. Ide o najväčší ostrov čierneho kontinentu a zároveň štvrtý najväčší ostrov na svete. Rozkladá sa na ploche 587 041 km², žije tu 27,69 milióna obyvateľov (údaj z roku 2020). Pokiaľ ide o vnútrozemie ostrova, v jeho strede vystupuje pohorie Ankaratra, ktoré má najvyšší vrchol Tsiafajavena (2 643 m n. m.). Na juhovýchode leží masív Andringitra (Pic Boby) s výškou 2 658 m n. m., na juhozápade masív Isalo s národným parkom.

Usilovní roľníci

Okúzľujúca bola už vidiecka krajina na náhorných planinách v podhorí Andringitry v provincii Fianarantsoa, ktorú tvorila mozaika ryžových políčok s kde-‑tu vystupujúcimi obrovskými balvanmi, orámovaná v pozadí podstatne vyššími skalnými žulovými masívmi. Keďže sme sa ocitli na južnej pologuli, v apríli sa tu práve po skončení najintenzívnejších dažďov (január – marec) začínala jesenná žatva. Je takmer pravidlom, že miestni farmári dokážu zobrať ročne dve úrody ryže – jesennú i jarnú. Osvedčené postupy a zručnosti pri pestovaní tejto hlavnej plodiny si doniesli tunajší roľníci zo svojej pôvodnej ázijskej domoviny. A hoci ich pracovné nástroje patria skôr do stredoveku ako do 21. storočia, vďaka usilovnosti dokážu dopestovať dostatok ryže nielen pre domácu spotrebu, ale časť produkcie ide v úrodnejších rokoch aj na export. Medzi ryžovými poľami sme len ojedinele zaznamenali niektoré iné plodiny, hlavne kukuricu, proso a maniok. Ovocné stromy, mangovníky či hurmikaki sú bežné pri obydliach, kde-tu rástli i banánovníky.

Ružová skalná kulisa

Na rozdiel od domácich, ktorí sa pohybujú takmer výlučne pešo, sme sa presúvali z metropoly Antananarivo k cieľu našej cesty, mestečku Ambalavao, veľmi rýchlo mikrobusom po hlavnej severojužnej ceste RN7 cez mestá Antsirabe, Ambositra a Fianarantsoa. Pre väčšinu turistov predstavuje Ambalavao východiskový bod pri návšteve Národného parku Andringitra. Keďže v období dažďov je národný park pre verejnosť zatvorený, patrili sme k prvým turistom, ktorí v tomto roku zamierili k jednému z dvoch vstupov do tohto chráneného územia. Až po západe slnka sme zložili utrmácané kosti po 50-kilometrovej štreke džípom v turistickom centre pri horskej dedinke Antanifotsy.

Keďže som ranné vtáča, mohol som na druhý deň za úsvitu sledovať miznutie chuchvalcov hmly i okolitú skalnú kulisu sfarbenú do ružova prvými slnečnými lúčmi, ale aj prebúdzanie sa neďalekej horskej dedinky tvorenej viacerými roztrúsenými zhlukmi obydlí. Pre obyvateľov týchto hôr, patriacich hlavne k etniku Betsileo, sa začínal bežný pracovný deň. Vzhľadom na začiatok žatevných prác sa mnohí vybrali na ryžové polia, miestny pastier vyháňal na pastvu hrbatý dobytok zebu, ďalší sa museli postarať o nakŕmenie hydiny a menších čiernych štetinatých prasiatok, iní sa zas pobrali do okolitých hôr narúbať palivové drevo. Školskú dochádzku tu asi neberú príliš vážne, pretože som nevidel žiadne dieťa, ktoré by pripomínalo žiaka či študenta. Napadlo mi, či tu medzi miestne špecifiká nepatria aj žatevné prázdniny.

Článok pokračuje na ďalšej strane.