Jozef Májsky

Väčšina záujemcov o&nbsp;exotické krajiny považuje za typických Malgašov ľudí čokoládovej pleti žijúcich na severovýchode Madagaskaru v&nbsp;bujnej tropickej zeleni, prípadne o&nbsp;čosi tmavších obyvateľov na vyprahnutom juhu tohto ostrova. Popri nich sa trochu zabúda na domorodcov, ktorí už pred stáročiami osídlili jeho centrálne horské oblasti. Vo vnútrozemí žijú príslušníci etník, ktoré sem prišli z&nbsp;juhovýchodnej Ázie ako prvé. Keďže ostrov bol vtedy prakticky neobývaný, pomerne rýchlo opustili horúce pobrežie zamorené tropickými chorobami a&nbsp;zamierili do vyšších polôh s&nbsp;príjemnejšou a&nbsp;zdravšou klímou. Musím sa priznať, že aj nám Stredoeurópanom privyknutým na vysokohorskú turistiku v&nbsp;Tatrách a&nbsp;„Fatrách“ madagaskarské hory okamžite prirástli k&nbsp;srdcu. A&nbsp;to nielen kvôli úžasným scenériám a&nbsp;príjemnej teplote (jej priemerná hodnota je počas roka 21 stupňov), ale aj pre dobrý dojem, ktorý v&nbsp;nás zanechali tunajší priateľskí ľudia.

Krajina s&nbsp;dlhým názvom Madagaskarská republika je ostrovný štát ležiaci pri východnom pobreží Afriky. Ide o&nbsp;najväčší ostrov čierneho kontinentu a&nbsp;zároveň štvrtý najväčší ostrov na svete. Rozkladá sa na ploche 587 041 km², žije tu 27,69 milióna obyvateľov (údaj z&nbsp;roku 2020). Pokiaľ ide o&nbsp;vnútrozemie ostrova, v&nbsp;jeho strede vystupuje pohorie Ankaratra, ktoré má najvyšší vrchol Tsiafajavena (2 643 m n. m.). Na juhovýchode leží masív Andringitra (Pic Boby) s&nbsp;výškou 2 658 m n. m., na juhozápade masív Isalo s&nbsp;národným parkom.

Madagaskar

Okúzľujúca bola už vidiecka krajina na náhorných planinách v&nbsp;podhorí Andringitry v&nbsp;provincii Fianarantsoa, ktorú tvorila mozaika ryžových políčok s&nbsp;kde-‑tu vystupujúcimi obrovskými balvanmi, orámovaná v&nbsp;pozadí podstatne vyššími skalnými žulovými masívmi. Keďže sme sa ocitli na južnej pologuli, v&nbsp;apríli sa tu práve po skončení najintenzívnejších dažďov (január – marec) začínala jesenná žatva. Je takmer pravidlom, že miestni farmári dokážu zobrať ročne dve úrody ryže – jesennú i&nbsp;jarnú. Osvedčené postupy a&nbsp;zručnosti pri pestovaní tejto hlavnej plodiny si doniesli tunajší roľníci zo svojej pôvodnej ázijskej domoviny. A&nbsp;hoci ich pracovné nástroje patria skôr do stredoveku ako do 21. storočia, vďaka usilovnosti dokážu dopestovať dostatok ryže nielen pre domácu spotrebu, ale časť produkcie ide v&nbsp;úrodnejších rokoch aj na export. Medzi ryžovými poľami sme len ojedinele zaznamenali niektoré iné plodiny, hlavne kukuricu, proso a&nbsp;maniok. Ovocné stromy, mangovníky či hurmikaki sú bežné pri obydliach, kde-tu rástli i&nbsp;banánovníky.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MÁLO ZNÁMEJ ČASTI AFRICKÉHO OSTROVA NÁJDETE V GALÉRII

Na rozdiel od domácich, ktorí sa pohybujú takmer výlučne pešo, sme sa presúvali z&nbsp;metropoly Antananarivo k&nbsp;cieľu našej cesty, mestečku Ambalavao, veľmi rýchlo mikrobusom po hlavnej severojužnej ceste RN7 cez mestá Antsirabe, Ambositra a&nbsp;Fianarantsoa. Pre väčšinu turistov predstavuje Ambalavao východiskový bod pri návšteve Národného parku Andringitra. Keďže v&nbsp;období dažďov je národný park pre verejnosť zatvorený, patrili sme k&nbsp;prvým turistom, ktorí v&nbsp;tomto roku zamierili k&nbsp;jednému z&nbsp;dvoch vstupov do tohto chráneného územia. Až po západe slnka sme zložili utrmácané kosti po 50-kilometrovej štreke džípom v&nbsp;turistickom centre pri horskej dedinke Antanifotsy. 

Keďže som ranné vtáča, mohol som na druhý deň za úsvitu sledovať miznutie chuchvalcov hmly i&nbsp;okolitú skalnú kulisu sfarbenú do ružova prvými slnečnými lúčmi, ale aj prebúdzanie sa neďalekej horskej dedinky tvorenej viacerými roztrúsenými zhlukmi obydlí. Pre obyvateľov týchto hôr, patriacich hlavne k&nbsp;etniku Betsileo, sa začínal bežný pracovný deň. Vzhľadom na začiatok žatevných prác sa mnohí vybrali na ryžové polia, miestny pastier vyháňal na pastvu hrbatý dobytok zebu, ďalší sa museli postarať o&nbsp;nakŕmenie hydiny a&nbsp;menších čiernych štetinatých prasiatok, iní sa zas pobrali do okolitých hôr narúbať palivové drevo. Školskú dochádzku tu asi neberú príliš vážne, pretože som nevidel žiadne dieťa, ktoré by pripomínalo žiaka či študenta. Napadlo mi, či tu medzi miestne špecifiká nepatria aj žatevné prázdniny.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Keďže žulový horský masív Andringitra i&nbsp;okolité pohoria sú veľmi členité a&nbsp;dosť ťažko schodné, samozrejme, len po chodníkoch bez vyznačených turistických trás, vybrať sa do hôr bez skúseného domáceho sprievodcu je tu pre cudzinca prakticky nemožné. Bezpečný pohyb v&nbsp;národnom parku, ktorý leží v&nbsp;nadmorskej výške 650 až 2 658 metrov, si vyžaduje dôkladnú znalosť terénu. Okrem toho jedným z&nbsp;cieľov zriadenia sprievodcovskej služby bola aj snaha o&nbsp;zvýšenie zamestnanosti tunajších horalov. Treba zdôrazniť, že miestnym komunitám ide aj časť z&nbsp;poplatkov, ktoré zaplatia turisti za vstup do chránených území. Podobne ako v&nbsp;iných krajinách tretieho sveta je i&nbsp;tu taxa pre cudzincov podstatne vyššia ako pre domácich návštevníkov. Našej jedenásťčlennej skupine s&nbsp;dosť vysokým vekovým priemerom zabezpečila malgašská sprievodkyňa už v&nbsp;hlavnom meste nielen itinerár trojdňového prechodu cez najvyššiu časť pohoria, ale aj kompletnú logistiku tejto turistickej akcie. Jej zdarný priebeh by bol len ťažko možný bez pomoci nosičov, ktorí niesli nielen našu batožinu (trek bol jednosmerný), ale aj erárne stany, tábornícke potreby, pitnú vodu a&nbsp;potraviny.

Mnohí išli celú trasu bosí, šetriac si topánky alebo sandále, pričom s&nbsp;nákladom zhruba štyridsať, päťdesiat kilogramov len zriedkavo odpočívali. Naše batohy a&nbsp;kufre mali najčastejšie zavesené na drevenej tyči vo vreciach od ryže. Okrem toho nám s&nbsp;úsmevom pripravili raňajky, večeru a&nbsp;takmer na profesionálnej úrovni zaspievali a&nbsp;zatancovali pri večernom táboráku. Prvú noc sme strávili v&nbsp;nadmorskej výške 2 000 metrov, druhý tábor bol o&nbsp;päťsto metrov nižšie. Našťastie sa nenaplnili predpoklady o&nbsp;madagaskarskej zime a&nbsp;teplejšie oblečenie sme nepotrebovali ani v&nbsp;noci. Viacerí sme mali dobrý pocit, keď sme ním po prechode pohoria obdarovali nosičov a&nbsp;miestnych dedinčanov.

Keďže vyššej stromovej vegetácie bolo na trase málo a&nbsp;obloha bola takmer bez mrakov, hlavne okolo poludnia sme sa výdatne smažili na horúcom tropickom slnku. Našťastie sa tu dá schladiť v&nbsp;čistých horských potokoch a&nbsp;riečkach, nechýbajú ani úchvatné vodopády. Úžasné sú pohľady napríklad na posvätnú dvojicu Riambavy a&nbsp;Riandahy – kráľovnin a&nbsp;kráľov vodopád. Dobýjať tunajšie vrcholy nebolo naším cieľom, preto sa rozhodla vystúpiť na Pic Boby, druhú najvyššiu horu ostrova vysokú 2 658 metrov, len fyzicky najzdatnejšia dvojica z&nbsp;našej výpravy. Domorodci jej dali poetickejšie meno Imarivolanitra, čo znamená „blízko nebies“.

To, že si miestni horali príliš neuvedomujú, resp. možno ani netušia, kde je hranica národného parku, sme zistili hneď v&nbsp;prvý deň pobytu. Prejavuje sa to pri každodenných činnostiach, napríklad pri pasení dobytka, ale aj pri výrube stromov. Drevo používajú zväčša priamo na kúrenie, prípadne z&nbsp;neho vyrábajú drevené uhlie. Pod ich sekerkami končia zväčša tenšie dreviny, veľmi často sú to austrálske eukalypty. Okrem týchto zámerne vysádzaných rýchlo rastúcich stromov som tu po celej turistickej trase nachádzal veľa ďalších zavlečených drevín i&nbsp;bylín, ktoré znižujú kvalitu chráneného územia.

Asi ešte väčším nešvárom než výrub vegetácie je jej vypaľovanie, ktoré je rozšírené prakticky po celom ostrove. Ide o&nbsp;zlozvyk, ktorý nemá zväčša žiadne rozumné vysvetlenie. Opodstatnené by mohlo byť azda len na savanách slúžiacich pre pastvu domácich zvierat. Popol totiž obohatí pôdu o&nbsp;živiny a&nbsp;na spálenisku po dažďoch vyrastie rýchlejšie mladá tráva. Tu v&nbsp;pohorí Andringitra sme však nachádzali veľké vypálené plochy vresovcového „buša“ i&nbsp;porastov s&nbsp;endemickými palmami a&nbsp;aloami. Našťastie tak palmy, ako aj mnohé iné druhy flóry sa pyromanským praktikám Malgašov pomerne dobre prispôsobili.

Oheň, samozrejme, poškodí aj prirodzené prostredie veľkého počtu živočíchov, resp. ich priamo zahubí. Stačí si predstaviť, ako pomaly sa pohybujú trebárs ikonické madagaskarské plazy – chameleóny, ktoré sme nachádzali aj v&nbsp;tomto národnom parku. Vzhľadom na veľkú nadmorskú výšku sa tu príliš nedarí lemurom, bežnejšie sa tu vyskytuje len najrozšírenejší druh – lemur kata. Fakt, že tunajšie ženy perú prakticky len v&nbsp;horských potokoch a&nbsp;používajú mydlo či saponáty, určite kvalite vody neprospieva, no zatiaľ asi poškodenie vodných spoločenstiev nebude nejako dramatické. Zdá sa, že výstavba malých vodných elektrární na Madagaskare zatiaľ nehrozí, hoci elektrifikácia týchto odľahlých oblastí ostrova by miestnym komunitám prospela.

Inak aj tu vysoko v&nbsp;horách sme boli prekvapení výskytom moderných technologických výdobytkov. Na niekoľkých miestach sme vedľa sušiacej sa ryže nachádzali menšie solárne panely, ktoré vyrábali elektrickú energiu pre osvetlenie domácností alebo rádio, hlavne však slúžia na nabíjanie mobilov. Je priam neuveriteľné, že aj časť týchto končín pokrýva signál domáceho mobilného operátora. Napriek tomu, že celý svet žije v&nbsp;„plastovej dobe“, v&nbsp;tunajších horách sme nezaznamenali prakticky žiadny plastový odpad. Plastové fľaše sú tu stále vzácne a&nbsp;domáci ich dokážu využiť v&nbsp;domácnosti i&nbsp;na poli. Mám obavy, že sa táto situácia čoskoro zmení, čomu nasvedčujú naše skúsenosti z&nbsp;pobrežia a&nbsp;väčších miest.

V&nbsp;posledný deň prechodu pohorím Andringitra sme sa spustili do nádherného úrodného údolia Tsaranoro, kde sa medzi ryžovými políčkami červeneli tehlové domy jednotlivých rozptýlených osád. Na rozdiel od horúcich pobrežných oblastí, kde pre bežný život postačia ľahké vzdušné príbytky z&nbsp;rohoží a&nbsp;plechu, chladnejšia klíma na náhorných planinách a&nbsp;v&nbsp;horách prinútila miestnych obyvateľov už pred stáročiami, aby si začali budovať murované domy. Tie sú obyčajne postavené z&nbsp;nepálených tehál, ktoré vyrábajú domorodci z&nbsp;červeného ílu, takže už z&nbsp;diaľky kontrastujú s&nbsp;okolitou zeleňou. A&nbsp;aj v&nbsp;prípade, že sú použité na ich výstavbu bledšie pálené tehly, ako omietka poslúži opäť zvyčajne najdostupnejšia červeno sfarbená lateritová hlina. Prácu zručných tehliarov sme mali možnosť sledovať v&nbsp;dedine Tsaranoro. Tá predstavuje druhý východiskový bod pre návštevníkov národného parku, ktorý sme práve opúšťali.

Okrem toho sa sporadicky stáva aj základňou zahraničných horolezcov, ktorým učarovala skalná kulisa vypínajúca sa nad údolím do nadmorskej výšky 1 910 metrov. Impozantným hladkým stenám pohoria Tsaranoro neodolali ani naši horolezci, ktorí tu zliezli viacero fantastických stien. Domorodé „tamtamy“, skôr mobily, informovali obyvateľov údolia, že sa blíži skupina turistov. Už pri zostupe na nás čakali skupinky detí, ktoré ponúkali na predaj rôzne suveníry z&nbsp;prírodných materiálov, napríklad náramky a&nbsp;náhrdelníky z&nbsp;pestrofarebných semien, ale aj ovocie. Najviac ma zaujali a&nbsp;prekvapili plody „židovskej čerešne“, čiže machovky peruánskej, ktorej pestovanie by som tu nečakal. Hoci nie každý malý obchodník niečo úspešne predal, určite sa mu ušli aspoň sladkosti, pastelky či zošit, ktoré sem doputovali až z&nbsp;ďalekej Európy, tak­že obe strany mali zo stretnutia radosť. Je dosť pravdepodobné, že viacerí malí caparti, ktorých tu bežne nosia starší súrodenci na chrbte, videli Európanov prvýkrát v&nbsp;živote.

Hoci nie som kompetentný dávať perspektívnym cestovateľom rady pred návštevou Madagaskaru, určite by som im odporučil, aby si do programu zaradili návštevu niektorého z&nbsp;tunajších vysokých pohorí. Na rozdiel od turistami preferovaných pobrežných oblastí alebo najvychytenejších atrakcií – lokalít s&nbsp;výskytom baobabov či skalných ihiel (tsingy), možno v&nbsp;tunajších horách pozorovať autentický život obyvateľov, ktorý je len minimálne ovplyvnený turistickým ruchom. Bez toho, aby sme zasahovali do ich súkromia, môžeme vidieť veľa z&nbsp;bežných činností, keďže ich vykonávajú vonku. Nejde len o&nbsp;poľnohospodárske práce, ale aj prípravu jedla – napríklad drvenie ryže v&nbsp;drevených mažiaroch či starostlivosť o&nbsp;deti a&nbsp;skrášľovacie procedúry žien. Zaujímavá je trebárs tvorba účesov z&nbsp;množstva malých vrkôčikov. Bohužiaľ, krojovaných horalov tu nečakajme.

Pre mnohých turistov „samotárov“ bude veľkým bonusom tunajšej vysokohorskej turistiky i&nbsp;to, že madagaskarské hory zatiaľ nie sú preľudnené. My sme za tri dni v&nbsp;pohorí Andringitra nestretli jediného turistu. Zdá sa, že obyvatelia v&nbsp;madagaskarských horách sa nemienia vzdať svojho tradičného spôsobu života, ktorý im poskytuje pomerne dosť veľkú slobodu a&nbsp;nezávislosť. Civilizačné a&nbsp;globalizačné vplyvy sem kvôli značnej odľahlosti prenikajú pomalšie než do prístupnejších častí ostrova, takže ich negatívne dosahy na život, kultúru a&nbsp;tradície by mali byť relatívne pomalšie.