Peter Ličák

"Vďaka tomu sú často mojimi spoločníkmi v ateliéri svätí,“ dodáva o svojej reštaurátorskej tvorbe akademický sochár Štefan Kovaľ (70) z kúpeľnej obce Vyšné Ružbachy.

Tak ako v&nbsp;celej Európe, aj na Spiši osadzovali kresťania na slávu Panny Márie a&nbsp;cirkvi aj ako poďakovanie za ochranu pred epidémiami či vojnami barokové kamenné pamätníky známe ako mariánske a&nbsp;trojičné stĺpy, ktoré sú často označované aj ako immaculaty či morové stĺpy.

Manifestácia viery sa ich prostredníctvom šírila v&nbsp;katolíckych krajinách najmä v&nbsp;17. a&nbsp;18.&nbsp;storočí. Kým mariánske stĺpy stavali kresťania na oslavu Panny Márie alebo na znak vďaky za ukončenie pandémie moru, motívom stavania stĺpov Najsvätejšej Trojice bola oslava cirkvi a&nbsp;viery. Prvé stĺpy so sochou Panny Márie sa objavili na námestiach či v&nbsp;susedstve kostolov alebo kláštorov už v&nbsp;10. storočí vo Francúzsku, no ich kult sa začal kresťanskou Európou vo veľkom šíriť až v&nbsp;rokoch protireformácie po Tridentskom koncile, ktorý sa konal v&nbsp;rokoch 1545 až 1563. Napríklad mariánsky stĺp postavili Pražania na Staromestskom námestí po skončení tridsaťročnej vojny ako poďakovanie Panne Márii nepoškvrnenej za pomoc v&nbsp;boji so Švédmi. Na Slovensku patrí medzi najväčšie trojičné barokový morový stĺp v&nbsp;Banskej Štiavnici. Sedmi svätci, ktorí obklopujú podstavec stĺpa, mali chrániť pred morom miestnych baníkov.

„Tú históriu som mal pred očami pri reštaurovaní každého mariánskeho či trojičného stĺpa. Silný pocit zodpovednosti môže byť niekedy aj na škodu, môže zväzovať ruky, zneistiť remeselnú zručnosť. Pri menšej sústredenosti, chvíľke nepozornosti sa ľahko môže pritrafiť chyba, ktorá sa potom dá len ťažko opraviť. Pri voľnej sochárskej tvorbe som nikdy takú ťarchu zodpovednosti nepocítil,“ hovorí o&nbsp;nástrahách pri reštaurovaní historických pamiatok Štefan Kovaľ.

A&nbsp;na konte ich má neúrekom. Vo svojom ateliéri predĺžil život mariánskym stĺpom z&nbsp;Ľubice, Levoče, Vrbova, zo Spišskej Soboty, Spišskej Novej Vsi, z&nbsp;Popradu-Veľkej, z&nbsp;Matejoviec. Ratoval pred skazou trojičný stĺp z&nbsp;Hniezdneho, v&nbsp;opatere mal stĺpy so sochou svätého Jána Nepomuckého zo Spišskej Kapituly, z&nbsp;Lipian i&nbsp;z&nbsp;pútnickej Mariánskej hory nad Levočou, v&nbsp;Lipanoch reštauroval sochu svätého Júdu Tadeáša, z&nbsp;priečelia historického cintorína v&nbsp;Spišskej Novej Vsi zrekonštruoval sochy evanjelistov Jána, Lukáša, Mareka, Matúša.

„Neviem, či by som sa bol dal na neľahkú prácu s&nbsp;kameňom, keby som sa nebol narodil vo Vyšných Ružbachoch, ale v&nbsp;iných končinách. Od detských rokov som bol fascinovaný drsnokrásnou kulisou travertínového lomu na začiatku dediny. Jeho správcom bol pán Štefan Petrík. Keď som chodil do siedmej triedy, každý boží deň som mu chodil po vyučovaní píliť uši, aby mi dal nejaký travertínový balvan a&nbsp;zbíjačku, aby som si mohol vysekať sochu. Keď som bol o&nbsp;čosi starší, cez prázdniny ma zamestnal v&nbsp;lome, chodil som s&nbsp;chlapmi z&nbsp;dediny do roboty ráno na šiestu, odhrňoval som hore na lúke ornicu, aby strelmajstri mohli odstreliť ďalšie kusy travertínu. Keď som mal jedenásť rokov, strávil som v&nbsp;lome celé prázdniny, kamaráti sa chodili kúpať na kúpalisko v&nbsp;kúpeľoch povyše dediny, ja som sa obšmietal okolo sochárov zvučných mien, ktorí sa zišli v&nbsp;lome v&nbsp;roku 1964 na nultom ročníku Medzinárodného sochárskeho sympózia. Karl Prantl, Miroslav Chlupáč, Andrej Rudavský tu vysekávali prvé sochy sympózia, ktoré trvalo nepretržite v&nbsp;letných mesiacoch ďalších 27&nbsp;rokov. Vtedy som netušil, že sa stane osudovou súčasťou môjho života,“ zaspomínal si na prvé kontakty so sochárstvom Štefan Kovaľ.

V&nbsp;ružbašskom travertínovom lome sa v&nbsp;jeho duši zrodila veľká túžba stať sa jedným z&nbsp;tých veselých chlapíkov, ktorí od rána do večera zápasia v&nbsp;lome s&nbsp;nepoddajnosťou travertínových balvanov, aby bezduchú hmotu premenili na umelecké dielo. A&nbsp;tento zápas zakaždým vyhrajú. Nemý balvan dostane dušu, novú podobu, jedným sa páči, iní ju zatracujú, ale tak to chodí v&nbsp;každom druhu umenia. Poznajú to spisovatelia, herci, filmári, maliari. Sochári nie sú výnimkou.

„Prvú sochu som vytesal z&nbsp;pieskovca, bol to môj prvý sochársky pokus, také kamene boli v&nbsp;lokalite Úboč. Keď ma mama volala na obed, hrdo som jej odpovedal, že na jedlo nemám čas, lebo robím umenie. Tak som cez prázdniny premenil pieskovcový kameň od správcu lomu na partizána a&nbsp;hrdo som ho postavil do predzáhradky rodičovského domu. A&nbsp;už som bol na vlne umenia až po uši. Vykročiť po inej profesijnej ceste neprichádzalo do úvahy.“ Sen o&nbsp;sochárskom remesle si začal napĺňať najprv v&nbsp;stredoškolskom kameňosochárskom ateliéri Strednej školy umeleckého priemyslu v&nbsp;Bratislave. Nebolo prázdnin, aby v&nbsp;ružbašskom travertínovom lome, ktorý sa v&nbsp;lete menil na ateliér sochárskeho sympózia, nepomáhal niektorému slovenskému či zahraničnému umelcovi.

„Najradšej si spomínam na prázdniny v&nbsp;lome, keď som pomáhal vysekávať sochu slovenskej sochárke českého pôvodu Márii Bartuszovej, ktorá žila s&nbsp;manželom Jurajom, takisto sochárom, v&nbsp;Košiciach. Bola to výnimočná žena a&nbsp;sochárka, žiaľ, jej diela sa až po jej smrti stali súčasťou minuloročnej prehliadky bienále umenia v&nbsp;Benátkach, pred rokom jej sochy predstavili na samostatnej výstave v&nbsp;Londýne. V&nbsp;minulom režime bola zaznávaná, čas ukázal, že hoci bola odstavená na vedľajšiu koľaj, vytvorila hodnotnejšie dielo než vtedajší ‚majstri sveta‘, ktorí sa predbiehali v&nbsp;tom, kto vytvorí vyššiu sochu Lenina. Čas ukázal, že Mária Bartuszová išla vo svojej tvorbe správnou cestou. Tie prázdniny strávené na sympóziu po jej boku patria k&nbsp;najhodnotnejšie zužitkovanému času,“ spomína akademický sochár na svoje stredoškolské roky.

Na prestížnu Akademiu sztuk pięknych vo Varšave sa dostal vďaka tomu, že mu akademický sochár Ludwik Korkoš, Goral telom i&nbsp;dušou z&nbsp;poľskej Czarnej Góry, pošepol, že pre študentov zo Slovenska sú na akadémii rezervované tri miesta. Prvé prijímacie skúšky absolvoval na Vysokej škole výtvarných umení v&nbsp;Bratislave, druhé kolo priamo na akadémii vo Varšave. „Bola to skvelá škola, Poliaci v&nbsp;umení neholdovali socialistickému realizmu, išli cestou moderny, hoci u&nbsp;nich bola v&nbsp;časoch môjho štúdia hospodárska kríza, v&nbsp;kultúre, vo filme, vo výtvarnom umení sa drali dopredu. V&nbsp;plagátovej tvorbe boli dokonca svetovou špičkou,“ hovorí o&nbsp;štúdiu sochárstva, reštaurovania kamennej plastiky a&nbsp;architektonických článkov sochár, ktorý sa ako jeden z&nbsp;mála mladých umelcov vrátil po skončení štúdií do rodného kraja pod južnými svahmi Magury.

Mnohí sa mu čudovali, odhovárali, varovali ho, že mimo Bratislavy sa vážne umenie robiť nedá, niektorí dokonca tvrdili, že ak bude mať ateliér v&nbsp;Ružbachoch, nezarobí si ani tú povestnú slanú vodu. „Pedagóg, sklársky výtvarník, sochár a&nbsp;reštaurátor Juraj Gavula mi dokonca ponúkol miesto pedagóga v&nbsp;Škole umeleckého priemyslu v&nbsp;Bratislave. Keď som neprikývol, začudoval sa, vraj také ponuky sa neodmietajú. Keď ma teraz navštívi, uznáva, že som urobil dobre, keď som ostal doma. A&nbsp;ja som naozaj nikdy ani na minútu neoľutoval, že som pred Bratislavou dal prednosť Vyšným Ružbachom.“

Aj keď sa s&nbsp;veľkým nasadením a&nbsp;odhodlaním venuje od roku 1990 záchrane kameňosochárskych sakrálnych pamiatok na Spiši, s&nbsp;rovnakým zanietením sa venuje rozmerným plastikám pre architektúru, portrétnej i&nbsp;heraldickej tvorbe, drobnej plastike. K&nbsp;jeho novotvorbe neodmysliteľne patrí plastika Rozlet zo spišského travertínu v&nbsp;metropole východného Slovenska, plastika pre nábytkáreň vo Vranove nad Topľou, monumentálna mramorová fontána pri budove východoslovenských elektrární v&nbsp;Prešove, fontána z&nbsp;vračianskeho vápenca na námestí v&nbsp;Starej Ľubovni či drevený monumentálny reliéf na Elektrárni Vojany.

„Pri reštaurovaní sakrálnych diel mi najviac dal zabrať mariánsky stĺp v&nbsp;Ľubici. Je to medzi immaculatami kolos, stĺp je vysoký 12,5&nbsp;metra, socha na jeho vrchole meria 2,5&nbsp;metra. Obec financovala reštaurovanie priebežne, práce na záchrane tejto sakrálnej pamiatky trvali sedem rokov. Pôvodné, originálne časti sochárskej výzdoby tohto mariánskeho stĺpa sú uložené v&nbsp;lapidáriu v&nbsp;blízkosti kostola, vernú kópiu pôvodného súsošia som vysekal v&nbsp;ateliéri z&nbsp;najkvalitnejšieho králického pieskovca z&nbsp;lomu nad Tajovom.“

Kým sa v&nbsp;ateliéri pustí do reštaurovania, musí dobre zvážiť, aké postupy a&nbsp;materiály použije. Podcenenie prípravy sa môže vypomstiť poškodením alebo dokonca nezvratnými zmenami reštaurovaného diela. Záchrana starej pamiatky laikovi tak trocha pripomína magickú, tajomstvami opradenú alchýmiu. „Kameň je potrebné odsoliť, spevniť chemickými preparátmi, ošetriť technickými prostriedkami, ktoré odpudzujú vodu a&nbsp;vlahu z&nbsp;ovzdušia. Mimoriadne náročnou etapou reštaurovania je domodelovanie poškodeného diela ľahko odstrániteľnou hmotou, ktorú treba v&nbsp;záverečnej fáze zakonzervovať, aby ho nepoškodili mrazy, dažde, sneh,“ vysvetľuje zložité reštaurátorské postupy. Po tejto etape vytvorí presne podľa zachráneného originálu z&nbsp;kvalitného pieskovca vernú repliku zachráneného originálu, ktorá zaujme miesto na vrchole mariánskeho či trojičného stĺpa.

Z&nbsp;voľnej tvorby, ktorá nemá také neprekročiteľné mantinely ako reštaurovanie sakrálnych pamiatok, mu najviac prirástol k&nbsp;srdcu pamätník pred spišskonovoveskou radnicou venovaný zakladateľovi slávnej zvonolejárskej dielne Majstrovi Konrádovi. „Táto dielňa pôsobila v&nbsp;Spišskej Novej Vsi okolo roku 1600, bola najvýznamnejšou na celom území dnešného Slovenska, bronzové zvony Majstra Konráda, krstiteľnice, epitafy sa dodnes nachádzajú nielen u&nbsp;nás, ale aj v&nbsp;okolitých krajinách,“ hovorí o&nbsp;bronzovo-žulovom pamätníku s&nbsp;poetickým názvom Miesto prianí jeho autor. Jeho súčasťou je polozvon, ktorý v&nbsp;mene slávneho zvonolejára pozýva návštevníkov do svojich útrob, aby potichu vyslovili svoje priania a&nbsp;symbolickým zazvonením na menší zvonček ich vyslali priamo do nebeských výšin.

Ateliér plný svätcov: Reštaurovanie sakrálneho dedičstva sprevádza silný pocit zodpovednosti

Výber pre vás

Ateliér plný svätcov: Reštaurovanie sakrálneho dedičstva sprevádza silný pocit zodpovednosti

Súvisiace články

Nepodarená operácia: Jednotky postupovali údolím s ťažkými stratami

S naškrobenými sukňami: Vymódené dievčatá v krojoch si nemôžu ani sadnúť

Kapitán Noemovej archy: Moderné zoologické záhrady nie sú ťažké väznice pre zvieratá

Výber pre vás