Prvé bojové akcie, ktoré boli predzvesťou bojov na Dukle, podnikla Červená armáda už pri poľskom Sanoku 50 kilometrov od našej hranice 7. septembra 1944.

Odva dni neskôr poslal maršal Ivan Konev do boja 1. gardový jazdecký zbor, 1. česko-slovenský armádny zbor v Sovietskom zväze a 25. tankový zbor. Ich postup bol pomalý. Nemci sa stačili brániť. Do bojov presunuli ďalšie dve tankové a pešie divízie. Výsledok: 611 mŕtvych, nezvestných a ranených v česko-slovenských jednotkách. Bol to pre ne najtragickejší deň za celú vojnu, a to ešte ani nevstúpili na územie predvojnového Československa. Smrteľné kolízie pokračovali. Sovietski a česko-slovenskí vojaci sa k Dukle dostali až 20. septembra. Útočiace sovietske jednotky mali veľa nezvestných. Väčšinu zajatcov Nemci zastrelili alebo nechali zomrieť. V pekelnej situácii nemali kapacity ani možnosti postarať sa o nich.

Ticho pred búrkou

Vojenské operácie na život a na smrť brániaci sa Nemci väčšinou úspešne odrážali. Aby ledva postupujúce armády urýchlili vstup na česko-slovenské územie, sovietske velenie rozhodlo o presune 1. česko-slovenského armádneho zboru čo najbližšie k hraniciam. Až 4. októbra 1944 sa česko-slovenský armádny zbor dostal do Duklianskeho priesmyku a ešte v ten istý deň po boji naši vojaci oslobodili Vyšný Komárnik, ale tam sa opäť zasekli. Nemci úspešne odrážali ďalšie útoky. Sovietske a česko-slovenské jednotky postupovali údolím s ťažkými stratami. Obe strany prišli takmer o všetku obrnenú techniku, čo znamenalo zastavenie bojov. Nastalo ticho pred búrkou.

Obe strany v krvavých bojoch vedených za nepriaznivého jesenného počasia utrpeli ťažké straty. Dolina Kapišovky čoskoro získala pomenovanie Údolie smrti. Sovietskym jednotkám sa v týchto bojoch nepodarilo výraznejšie postúpiť a dosiahnuť Svidník. Postup hornatým terénom Slovenska trval česko-slovenským, rumunským a najmä sovietskym vojskám až do apríla 1945. Oslobodzovacie boje ukončila východokarpatská operácia.

Ťažké straty

Karpatsko-duklianska operácia bola neúspešná. Početné obete boli zbytočné. Historici hodnotia, že to bolo skôr politické gesto priateľstva Sovietskeho zväzu a Česko-Slovenska. Ale predsa len po hlbšej analýze mala táto snaha význam: viazala veľký počet vojsk, ktoré mohli Nemci nasadiť proti povstalcom v Slovenskom národnom povstaní, a tak bola asi najväčšou vojenskou pomocou, ktorú Povstaniu Spojenci poskytli – tam nasadení nemeckí vojaci chýbali na iných frontoch.

Medzi obcami Kapišová, Kružlová a Nižná Pisaná sú rozmiestnené tanky znázorňujúce tankovú rotu v útoku. Symbolizuje ju osem stredných tankov T-34. Pripomínajú boje, ktoré sa tam odohrali v priebehu karpatsko-duklianskej operácie od 25. do 27. októbra 1944. Boli to dni najťažších bojov v Údolí smrti. Všetky exponáty stoja neďaleko cesty a sú voľne prístupné. Vstup do Údolia smrti smerom od Svidníka otvára známy pamätník Taran. Sovietsky stredný tank T-34 mieri hlavňou na nižšie postavený nemecký stredný tank Panzerkampfwagen IV.

FOTKY K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

Po bojoch narátali na nemeckej strane 52-tisíc mŕtvych, ranených a nezvestných, prišli o 800 diel a mínometov, do 185 tankov a samohybných diel. Aj straty sovietskej armády a česko-slovenského armádneho zboru boli ťažké, padlo asi 19-tisíc sovietskych vojakov a 1 800 príslušníkov 1. česko-slovenského armádneho zboru.

Diskusia