Peter Ličák

Zmizol zo sveta bez najmenšej stopy. Dodnes nevedno kde, ako, prečo. Bol sólovým hráčom v silnej generácii avantgardy šesťdsiatych rokov minulého storočia, vravievalo sa o ňom, že je to slovenský Picasso. Charakterizovala ho zvláštna tvorba, zvláštny životný príbeh aj zvláštny koniec, ktorý si neraz v rozhovore s kamarátmi priam veštecky, až nostradamovsky predpovedal.

<h3>Prerušená pieseň</h3>
Na celom záhadnom príbehu je isté len to, že presne rok po zmiznutí vyhlásil Mestský súd v&nbsp;Košiciach Jozefa Kornucika za úradne mŕtveho. Názory jeho výtvarných súpútnikov z&nbsp;košických a&nbsp;prešovských ateliérov na jeho záhadný odchod sa rôznia. Najväčší optimisti aj 45 rokov po jeho zmiznutí veria, že jedného dňa sa tak nečakane, ako zmizol, aj objaví v&nbsp;niektorej košickej galérii alebo v&nbsp;kaviarni. „Možno sa raz objaví alebo sa o&nbsp;ňom niečo dopočujeme,“ vyjadril sa pred časom jeho priateľ sochár Juraj Bartusz (77) z&nbsp;metropoly východného Slovenska.

„Odišiel bez vysvetlenia, uvoľnené miesto v&nbsp;pomyselnom umeleckom orchestri mladých výtvarníkov už nikto neobsadil. Tvorba Jozefa Kornucika pripomína prerušenú pieseň maliara, ktorý je stále stálicou na slovenskom umeleckom nebi,“ konštatuje Anna Ondrušeková, riaditeľka Tatranskej galérie v&nbsp;Poprade.
Rodák zo Sniny patril k&nbsp;tým, ktorí v&nbsp;päťdesiatych rokoch študovali na Strednej umelecko-priemyslovej škole v&nbsp;Bratislave, jeho spolužiakmi boli Milan Sládek, Juraj Jakubisko, Elo Haveta, Vlado Popovič. Rozhodujúci vplyv na jeho umelecký vývoj malo štúdium v&nbsp;ateliéri profesora Petra Matejku na Vysokej škole výtvarných umení v&nbsp;Bratislave. „Po inšpirácii týmto pedagógom, ale aj tvorbou Picassa sa stali dominantnými témami Kornucikovej tvorby jánošíkovské motívy, ľudové tradície, ale aj Slovenské národné povstanie. Vo svojich kompozíciách bol veľkorysý, už vo svojich študentských rokoch vyčnieval nad priemer, a&nbsp;to mu ostalo na celý život,“ hovorí známa galeristka z&nbsp;Popradu.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Výnimočný kresliar</h3>
„Spolu sme vystavovali, spolu sme objavovali prvé zákony toho, čomu sa hovorí maľba. Mali sme dokonca akýsi rebrík postavený z&nbsp;mien, o&nbsp;ktorých sme sa domnievali, že sme ich dosiahli alebo preskočili. Môžem hovoriť azda za všetkých, že to bol kresliar prvej kategórie, o&nbsp;akom predtým v&nbsp;slovenskom maliarstve nemohlo byť ani reči,“ zaspomínal si na Kornucika jeho spolužiak výtvarník Vlado Popovič, takisto rodák z&nbsp;východného Slovenska, z&nbsp;Vysokej nad Uhom. V&nbsp;bratislavskom Divadle obrazov na Suchom mýte zdramatizoval Malého princa od Exupéryho, výtvarné riešenie scény mu navrhol Kornucik.

Do tajov jeho tvorivého myslenia pootvoril svojou spomienkou dvere azda jeho najbližší kamarát Juraj Bartusz: „Svoje gobelíny si dával Kornucik zhotovovať do Jindřichovho Hradca. Raz pripravil výtvarný návrh s&nbsp;rozmermi 9 x 3 metre, lenže veľký kartón sa do auta nevošiel, tak ho poskladal na malý balík. Keď ho vedúci gobelínových dielní rozbalil, na kartóne boli veľké zlomy, farba v&nbsp;zlomových miestach bola bledá, popraskaná, vzniklo akési mriežkovanie. Vedúci sa opýtal, čo s&nbsp;tým majú robiť. Kornucik bez váhania rozhodol, nech to utkajú tak, aké to je. A&nbsp;vznikol jedinečný gobelín...“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Veštecká predpoveď</h3>
Nezabudnuteľné chvíle zažil s&nbsp;Kornucikom aj známy karikaturista z&nbsp;Prešova Fedor Vico (77). „My sme z&nbsp;jednej vody, vravieval, Rusíni ako hrom. On sa narodil v&nbsp;Snine, ja vo Vyšných Čabinách. Páčilo sa mi jeho gesto, ako si pri filozofovaní poťahoval fúzy, pripomínal mi takého rozšafného vicišpána. Bol známy tým, že robil veľké veci, a&nbsp;taký monumentálny bol aj v&nbsp;gestách, v&nbsp;prejave. Mal rád aj veľké výstavy, napríklad s&nbsp;gobelínom Dedinská matka reprezentoval slovenské výtvarné umenie na Bienále výtvarného umenia v&nbsp;Benátkach. Zaujímavé bolo, že sa vyhýbal priamemu dotyku ruky s&nbsp;plátnom, často nanášal farby striekacou pištoľou.“ Peter Markovič, kurátor jednej Kornucikovej výstavy, hovorí, že zrod takého výnimočného talentu v&nbsp;prostredí, kde okrem zádumčivej krásy Karpát a&nbsp;podmanivého rusínskeho folklóru nebolo v&nbsp;časoch Kornucikovej mladosti iného dostupného umenia, je takmer nepochopiteľný.

Pre niektorých Kornucikových kamarátov nebolo jeho zmiznutie až takým veľkým prekvapením, lebo si pamätali jeho záhadnú predpoveď: „Raz zmiznem a&nbsp;nikdy ma nenájdu!“ A&nbsp;manželka Mária na jednej vernisáži výstavy Kornucikových obrazov to ani nemohla povedať krajšie: „Myslím si, že bolo šťastie žiť s&nbsp;ním toľké roky a&nbsp;ešte mať aj pokračovanie. Mám s&nbsp;ním syna Pavla, ktorý je grafickým dizajnérom, vlastne neodišiel, je tu. Možno sa tu na vernisáži medzi nami pohyboval, stále mám taký pocit, že sa niekde v&nbsp;kútiku smeje, krúti si svoje dlhé fúzy a&nbsp;všetkým sa nám posmieva...“

Zmizol bez stopy: Nazývali ho SLOVENSKÝ PICASSO, záhadne sa stratil pred 45 rokmi

Výber pre vás

Zmizol bez stopy: Nazývali ho SLOVENSKÝ PICASSO, záhadne sa stratil pred 45 rokmi

Súvisiace články

Omša s rodákmi: Juraja Jakubiska previezli do cerkvi v Kojšove na parádnej bričke

Tatranská záhada: Históriu stavby pripomínajúcej Stonehenge po rokoch objasnili

Armstrong spod Braniska: Namiesto vystúpenia v New Yorku skončil v bostonskej väznici

Výber pre vás