„Keď kovidová pandémia zo dňa na deň obrátila život hore nohami tisícom hercov, spevákov, hudobníkov, väčšina sa bez obecenstva cítila, ako keby im odťali ruky aj nohy. Samozrejme, že aj mne veľmi chýbal kontakt s publikom, ale vďaka robote v rodinnej firme som neupadol do depresie,“ hovorí čerstvý päťdesiatnik Peter Ondria, doma i vo svete známy ako slovenský Armstrong.

Najvýraznejšiu postavu nielen americkej, ale aj svetovej džezovej histórie imituje už štvrť storočia, na začiatku svojej kariéry sa pokúšal imitovať severoírskeho gitaristu a speváka Garyho Moora, Toma Jonesa či jednu z najväčších hudobných hviezd Franka Sinatru, ale keď skúsil napodobniť hlas černošského trubkára a speváka s neodmysliteľnou bielou vreckovkou v ruke Louisa Armstronga, vedel, že je na tej správnej koľaji. Opustiť ju by bol veľký životný omyl. Lebo život také výnimočné šance neponúka každý deň.

Vybubnované rifle

„Na jednom z mojich prvých vystúpení ma po zaspievaní Armstrongovho hitu Satchmo začali diváci podozrievať, že spievam iba tak naoko, teda z playbacku, a z reproduktorov im znie Armstrongov hlas. Na jednej strane ma takáto nedôvera nepríjemne zaskočila, ale potom som sa aj potešil, lebo to vlastne znamenalo, že imitujem rodáka z New Orleans celkom dobre. A o to sa snažím už 25 rokov,“ spomína na svoje začiatky Peter Ondria, najmenší šoumen, trubkár a spevák slovenského šoubiznisu.

To, že hudba nemusí byť len potešením duše, ale aj živiteľkou, zistil už ako osemročný na dedinskej tancovačke v rodnom Víťaze, dedine pod východnými svahmi horského masívu Branisko, ktorý oddeľuje zelenou hradbou Šariš od Spiša. Toho večera, ktorý sa skončil až za svitania, si v sále kultúrneho domu vybubnoval plný klobúk peňazí. O pár dní mu mama kúpila v tuzexe za jeho prvý zárobok rifle, stáli 40 tuzexových bonov, ktoré mali hodnotu 240 korún. „Bol som na svoj prvý zárobok v kapele staršieho brata Jozefa nesmierne pyšný, aj na tie rifle, lebo moji kamaráti vtedy chodili v menčestrákoch. Ale pre môj ďalší život bolo rozhodujúce zistenie, že peniaze sa dajú zarobiť nielen rukami, ale aj talentom. Chcel som ich zarobiť hlavne preto, aby som pomohol rodičom, ktorým Boh požehnal päť detí, mám troch bratov a jednu sestru. Mal som ešte jednu sestru Jarmilku, ale tá sa rok pred mojím narodením utopila aj so sesternicou Kristínkou,“ hovorí otec troch detí, konzervatoristky Sofie, Pavly a Peťka.

Začal za bubnami, dnes zahrá na piatich nástrojoch, čo je pre hudobníka a speváka celkom slušná výbava. „Tak ako na svoj prvý zárobok, rád si spomínam – až so zimomriavkami na tele – aj na prvý koncert svojej štvrťstoročnej kariéry. Bol jún 1996 a ja som v kultúrnom dome v bratislavskom Ružinove zažil obrovskú trému pred prvým publikom. Lenže kolená sa mi triasli aj zo spoluúčinkujúcich, ktorých som dovtedy poznal len z televíznej obrazovky. Ani sa mi nechcelo veriť, že ja, chlapec z malej dediny na Šariši, vystupujem na tom istom pódiu ako Paľo Hammel či skupina Vidiek so spevákom Jankom Kuricom. Hoci som bol v šoubiznise absolútnym nováčikom, všetci sa ku mne správali ako k seberovnému, k starému kamarátovi a tá ich veľkorysosť mi veľmi pomohla,“ vracia sa v spomienkach do čias pred 25 rokmi Armstrongov imitátor.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia