Mia Mivičová

Ani sám herec nebol ambiciózny, netúžil byť hviezdou divadelnej hry či inscenácie, byť medzi prvými. A to napriek nadmernej dávke talentu, ktorý dostal do vienka a vďaka ktorému vytvoril plejádu nezabudnuteľných postáv.

Stačí spomenúť rolu cholerického, žiarlivého kombajnistu Turka vo filme Vesničko má středisková. Stal sa postrachom pre dedinského prostáčika Otíka Rákosníka. Stačilo pred ním vysloviť vetu, ktorá zľudovela: „Po žních půjdeš k Turkovi.“ A Otík mal skazený celý deň, tak sa ho bál.

Aj Petr Čepek sa svojím hereckým majstrovstvom v tejto snímke pričinil v roku 1987 o nomináciu filmu na Oscara. Zaujal aj v postave skrachovaného dôstojníka zasiahnutého posledným štádiom syfilisu vo filme Petrolejové lampy.

Je to sugestívna filmová dráma, v ktorej najmä v druhej polovici strhol na seba všetku divácku pozornosť. Veľmi podrobne si naštudoval správanie ľudí postihnutých touto pohlavnou chorobou a verne ho preniesol na filmové plátno. Aj v tomto filme bolo jeho herectvo neuveriteľné – klobúk dole!

Ukázal ho aj v hlavnej postave Ondřeja v oceňovanom filme Údolí včel. Režisér František Vláčil bol spočiatku s výzorom Petra Čepka nespokojný. Neustále pri nakrúcaní kričal, že namiesto typického Slovana hrá hlavnú postavu škaredý Avar s uhrančivými očami.

Postupne, ako filmové zábery napredovali, sa do herectva Petra Čepka doslova zamiloval. Tie jeho oči, často nazývané i démonické či diabolské, vraj tak sugestívne zapôsobili na jedno dievčatko pri pozeraní filmovej verzie Babičky, že dostalo horúčku. Tam hral čierneho vojaka, pre ktorého nespútané dedinské dievča Viktorka prišlo o rozum. Aj ju uhranuli jeho výrazné oči.

Na tieto filmy nakrútené v 60. a 70. rokoch 20. storočia spomínal Petr Čepek veľmi rád. Patria k nim ešte Traja veteráni, ale aj ďalšie.

Ani divadlo ho nenechalo bez povšimnutia. Na jeho doskách stvárnil komediálne i dramatické postavy, pre ktoré ho diváci milovali. Či už to bola rola v pražskom Činohernom klube v hre Harolda Pintera Narodeniny, kde vytvoril dvojicu s Josefom Somrom, alebo v komédii Mandragora s Jiřím Hrzánom. So spolužiakom Josefom Abrhámom účinkoval v rodinnej dráme Cesta dlouhého dne do noci.

Po vysokej škole ako mladý herec začínal v Ostrave v Divadle Petra Bezruča. Ostrava bola dôležitá nielen pre jeho umeleckú činnosť, ale spájala sa i s jeho súkromím. Na čas sa z neho stal Ostravčan, hoci bol rodený Pražan. To osud mu takto zamiešal karty.

Narodil sa 16. septembra 1940. Otec Karel a matka Miloslava v tom čase už bývali v Prahe v malom domčeku na Smíchove. Obaja však pochádzali z Ostravy-Hrabůvky. Pokiaľ ide o umelecké gény, dajú sa pripísať matke, ktorá mala hudobné vzdelanie, a čiastočne i otcovi. Ten bol nadšený divák profesionálnych i amatérskych divadelných súborov.

Keď mal Petr dva roky, prišiel na svet jeho brat Karel, v dospelosti rovnako herec. Ako trojročnému mu zomrel otec počas operácie na pľúcnu embóliu. K jeho prvým spomienkam patrí deň, keď mama oblečená v čiernom a so slzami v očiach vošla do ich domčeka. Práve prišla z nemocnice, kde sa dozvedela o manželovej smrti.

Boli vojnové roky a žiť v Prahe s dvomi malými chlapcami pre osamelú ženu nebolo ľahké. Preto v roku 1945 odišla k príbuzným ho Hrabůvky. Tam našla rodina zázemie, tam malí Čepkovci prežili detstvo. Keď starí rodičia zomreli, matka so synmi sa presťahovala do Ostravy-Poruby. Stala sa riaditeľkou hudobnej školy a so slušným platom dokázala rodinu uživiť aj sama.

Petr veľmi na učenie nebol – nebavilo ho. Chcel však študovať na gymnáziu, lenže známky na to nemal. Preto odišiel bývať k tete, ktorá sa podujala, že ho pripraví na skúšky na strednú školu. Ako zanietená ochotníčka ho svojím nadšením pritiahla k divadlu a prvú úlohu dostal ako 13-ročný v amatérsky spracovanej rozprávke Zlatovláska.

Divadelné javisko mu učarovalo. Životná cesta tichého, zakríknutého chlapca bola daná. Aj keď chvíľu visel nad jeho divadelným smerovaním veľký otáznik. Na maturite prepadol z ruštiny. Skúšobná komisia na DAMU v ňom však objavila potenciál, ktorý neskôr rozvil a zúročil v mnohých, dnes už klasických dielach.

Najprv chcel zbierať vedomosti na vysokej škole a po jej absolutóriu stáť na divadelných doskách. Lenže štátnic sa nakoniec nedočkal. Tentoraz zapracovala mladícka bujarosť a eštebácky špiceľ. Vraj z vlastných radov.

V máji 1962 sa študenti DAMU šli zabávať na majáles. Popri rôznych žartíkoch a dobrej nálade Petrov spolužiak Ladislav Mrkvička vyliezol na električku  a odmontoval z nej kladku, bez ktorej sa nemohla pohnúť. Bohužiaľ ho pri tom odfotografoval jeden z prítomných eštebákov.

Z recesie sa stalo policajné vyšetrovanie, skončil vo väzbe a verdikt znel, že ostatní spolužiaci majú Mrkvičkovo správanie odsúdiť a odhlasovať jeho vylúčenie zo školy. Bol v poslednom ročníku pred štátnicami. Strach bol silnejší než svedomie – študenti sa báli a verdikt podpísali. Okrem jedného.

Petrovi Čepkovi vrodený zmysel pre spravodlivosť a morálku nedovolil pridať svoj podpis k ostatným študentom a spraviť zo spolužiaka Mrkvičku nechcený a nezodpovedný živel. Vedel, že v stávke je jeho profesionálna budúcnosť, ale aj tak ortieľ nad spolužiakom nepodpísal.

Ladislav Mrkvička diplom nezískal – a ani Petr Čepek, pretože na protest zo školy odišiel. „Bol taký čestný, až bol neznesiteľný,“ vyjadril sa o ňom po rokoch Ladislav Mrkvička. A stali sa z nich celoživotní priatelia.

Po odchode zo školy prišiel domov na Moravu. Bol nedoštudovaný herec, no aj bez diplomu získal angažmán v ostravskom divadle. Hneď prvá rola v hre Milenci z kiosku mu priniesla úspech.

V Ostrave zostal jednu sezónu a stretol tam hereckú partiu, ktorá pod vedením režiséra Jana Kačera založila v roku 1965 v Prahe známy Činoherní klub. Stal sa jeho členom, pôsobil v ňom 29 rokov, až do svojho skonu.

Keď doň dostal ponuku, od radosti začal na Václavskom námestí narážať do stromov, potkýnal sa a neustále padal – len tak, z čírej eufórie. Tento divadelný stánok preňho znamenal veľmi veľa: našiel v ňom pevnú pôdu pod nohami, pocit porozumenia a múdrosť kamarátstva. Sám sa vyjadril: „Je to miesto, kde sa odohráva môj život.“

Klub bol jeho druhým domovom, divadlu obetoval takmer všetko. Mal takú prirodzenú autoritu, že stačilo, aby zdvihol obočie a uprene sa pozrel na kolegu, ktorý prišiel neskoro. Bez slov, bez kriku.

Na divadelné postavy sa pripravoval veľmi dôkladne a to isté vyžadoval od kolegov. Zahral si mnoho slávnych úloh, no nemožno o ňom povedať, že by bol býval charakterový herec a že by bol hrával len vyhranené typy.

Kolegovia naňho spomínajú ako na človeka, ktorý nepokazil žiadnu zábavu, a sám bol strojcom rôznych kanadských žartíkov. Materiálne veci ho nezaujímali, často sa preto ocitol v groteskných situáciách. Napríklad mu počas jazdy vypadol z auta motor a nevedel pochopiť, ako sa to mohlo stať. Akosi si neuvedomil, že vozidlo má svoj vek a potrebuje aj údržbu.

V divadle sa nikdy nezapájal do rozhovorov o dovolenkách, spoločenských akciách, do ohovárania. Rád sa zhováral o novej inscenácii, o skúškach, predstavení, čo sa komu podarilo, kto komu čo pokazil či nevrátil správnu repliku. Účinkoval v množstve úspešných divadelných hier, ktoré ho doviedli na filmové plátno a televíznu obrazovku.

Prvú hlavnú úlohu si zahral v roku 1966 diele Hotel pro cizince. Potom už nemal núdzu o postavy. Zaskvel sa v snímkach Postřižiny, Trhák, Slavnosti sněženek, Dobří holubi se vracejí, Obecná škola, Díky za každé nové ráno... Ten výpočet by bol veľmi dlhý.

Ako neskôr spomínal, často hrával zvrhlíkov, násilníkov a opilcov. <span style="font-size: 14px;">„Veď sa pozrite na moju tvár, bol som na takéto indivíduá predurčený.“ </span>

<span style="font-size: 14px;">V normalizačných rokoch odmietol postavu v seriáli o majorovi Zemanovi. Odveta prišla zakrátko: dostal „tvorivú prestávku“. Inak povedané – stop pre nakrúcanie na Barrandove. Slovenská televízia sa v tejto situácii nezľakla a ponúkla mu roly vo viacerých seriáloch.</span>

Vzťahy so ženami bral veľmi vážne. Nehľadal žiadne príležitostné dobrodružstvá, jeho známosti boli trvácejšie, po krátkom čase sa prišiel predstaviť rodine dievčaťa.

S&nbsp;prvou manželkou, baletkou Janou, sa zoznámil v&nbsp;ostravskom divadle. Hoci tvorili ideálny pár, tento vzťah sa rozpadol. Nemohli mať deti, po ktorých Petr tak túžil. Druhú ženu, Helenu, stretol pri nakrúcaní filmu Morgiana v&nbsp;roku 1972. Zväzok im vydržal štyri roky a&nbsp;na svet prišla dcéra Petra.

„Bol dobrý otec, každý víkend som trávila s&nbsp;ním. Často sme chodievali na Vyšehrad. Poznal tam každý kamienok, mal to tam rád. Dokonca som mu schválila i&nbsp;tretiu manželku.“

Tou bola letuška Ivana, s&nbsp;ňou našiel vytúžené rodinné šťastie. Mali dcéru Kristýnu. Keď zomrel, mala sedem rokov. Vyštudovala dramaturgiu na DAMU.

V&nbsp;roku 1989 Petr podpísal dokument Několik vět, v&nbsp;revolučných novembrových dňoch bol pri založení Občanského fóra, so študentmi DAMU chodil po menších mestách informovať o&nbsp;situácii v&nbsp;Prahe, s&nbsp;Václavom Havlom bol v&nbsp;delegácii, ktorá rokovala s&nbsp;vtedajším predsedom vlády o&nbsp;odstúpení kabinetu.

Nad tým, ako by vnímal súčasnú politickú scénu, dcéra Kristýna dlho nerozmýšľala: „Asi ťažko. Zrejme by dostal infarkt vždy, keď by otvoril noviny.“

V&nbsp;roku 1990 skončil s&nbsp;politikou a&nbsp;opäť sa naplno venoval divadlu a&nbsp;učil na pražskej divadelnej fakulte. Predtým ešte dostal diplom, ktorý mu 30&nbsp;rokov odopierali. A&nbsp;zasa hral i&nbsp;učil naplno, tak ako bol zvyknutý. Dcéra Kristýna to vyjadrila stručne: „Otec robil všetko poctivo, napríklad aj keď natieral plot.“

Študenti svojho pedagóga milovali, viacerí z&nbsp;nich ho prišli navštíviť na chalupu krátko pred smrťou, hoci nevedeli, či ich prijme.

Prvé bolesti sa u&nbsp;Petra Čepka objavili v&nbsp;roku 1993. V&nbsp;októbri v&nbsp;tom istom roku odohral poslednú rolu v&nbsp;Činohernom klube. Následne sa podrobil operácii, pri ktorej mu zistili rakovinu pankreasu. Pred prázdninami v&nbsp;roku 1994 ešte dokrútil poslednú filmovú úlohu Fausta vo filme Lekce Faust.

Toto filmovanie ho veľmi vyčerpávalo, dokončil ho v&nbsp;bolestiach, postsynchróny nahovoril s&nbsp;veľkým vypätím. Potom s&nbsp;manželkou i&nbsp;dcérou odišli z&nbsp;pražského bytu na Malej Strane na chalupu v&nbsp;okrese Trutnov, aby tam dožil. Mal metastázy, trpel veľkými bolesťami. Vedel, že jeho dni sa krátia: „Keď mi lekári dovolili fajčiť, tak je to jasné.“

Koniec svojho bytia strávil v&nbsp;nemocnici vo Vrchlabí. Manželka Ivana bola denne pri ňom. Smrti však chcel čeliť sám, počkal, kým odišla na chvíľu do mesta, a&nbsp;potom opustil tento svet. Zomrel na rakovinu pľúc 20. septembra 1994. Za svoj herecký výkon vo filme Lekce Faust získal Českého leva in memoriam. Za postavu Fausta, o&nbsp;ktorej sa traduje, že je prekliata a&nbsp;kto si ju zahrá, krátko nato zomrie. Náhoda či osud?

Zaplatil za čestnosť: Slávny český herec trpel zato, že odmietol zradiť kolegu

Výber pre vás

Zaplatil za čestnosť: Slávny český herec trpel zato, že odmietol zradiť kolegu

Súvisiace články

Osem storočí splavovali slovenské rieky: Pltníkov ohrozovali zbojníci aj ľadová voda

Pravda, s ktorou sa zavraždený František Ferdinand d'Este nikdy nevyrovnal: Neveru odhalil zabudnutý medailón

Vždy dosiahla, čo chcela. Medzi zástupmi jej milencov boli Dumas, Liszt i kráľ Ľudovít I.

Najsmutnejší denník sveta: Desivé zážitky Anny Frankovej zo skrývania sa pred nacistami

Nielen spisovateľ, ale aj obchodník: Čo Shakespeara dohnalo až pred súd?

Výber pre vás