Mia Mivičová

Anna bola druhá dcéra Otta Franka a jeho manželky Edithy. Jej celé meno bolo Annelies Marie, ale blízki ju volali skrátene Anna a otec často zdrobneninou Annelein – Anička. Narodila sa 12. júna 1929 vo Frankfurte nad Mohanom. V tomto nemeckom meste žilo niekoľko generácií jej predkov a ona tam prežila šťastné obdobie aj so svojou sestrou Margot staršou o tri roky.

Matkina rodina vlastnila banku a jej otec tam pracoval ako úradník. Bol to vzdelaný, osvietený muž, vyznamenaný dôstojník z 1. svetovej vojny, ktorý veľmi pozorne sledoval politickú situáciu začiatkom 30. rokov minulého storočia.

Keď sa Hitler stal v roku 1933 ríšskym kancelárom, pochopil, že pre Židov nastanú ťažké časy. Tento diktátor ich po nástupe k moci obviňoval zo všetkých sociálnych a ekonomických problémov v krajine. To, že vznikli pre celosvetovú hospodársku krízu, akosi nebral do úvahy.

Čoraz častejšie sa tiež v uliciach organizovali rôzne antisemitské demonštrácie a Frankovci sa obávali o svoj osud, ak by zostali v Nemecku. Preto sa ešte v tom istom roku rozhodli, že odídu do Holandska, kde mali mnoho priateľov. Anna mala necelé štyri roky.

Manželka Editha s dcérami šla najprv k matke do Aachenu, zatiaľ čo Otto Frank v Amsterdame založil potravinársku firmu Opekta a zariaďoval bývanie. Našiel príjemný dom na predmestí, do ktorého sa celá rodina nasťahovala v roku 1934. Obe dievčatá začali navštevovať montessoriovské školy. Margot lýceum a malá Anna škôlku.

Margot vynikala v matematike a jej mladšia sestra, ako sa neskôr ukázalo, mala nadanie na písanie. Zdalo sa, že rodinu čaká lepšie obdobie. Otto Frank v roku 1938 založil druhú spoločnosť Pectacon. Jeho spoločníkom sa stal Hermann van Pels, mäsiar, ktorý do Holandska ušiel s manželkou a so synom z dolnosaského Osnabrücku. Za Frankovcami prišla aj Edithina matka a zostala s nimi až do svojej smrti v roku 1942.

Ich relatívne pokojný život sa zmenil v roku 1940. Do neutrálneho Holandska vtrhla nemecká armáda. Krajina kapitulovala a represálie a diskriminácia židovského obyvateľstva sa začali stupňovať.

Anna neskôr vo svojom denníku približuje toto obdobie takto: „V máji 1940 sa skončili dobré časy a pre nás Židov sa začala bieda. Židia musia nosiť žltú hviezdu, musia odovzdať bicykle, nesmú cestovať električkou, nastúpiť do auta, ani do vlastného, môžu nakupovať len od 15.00 do 17.00 h, majú dovolené ísť iba k židovskému holičovi, od 20.00 do 6.00 hod. nesmú vyjsť na ulicu, nesmú navštevovať kúpaliská, tenisové kurty, klziská a iné športoviská, nemôžu verejne športovať, večer po ôsmej hodine sedieť u seba ani u priateľov v záhrade, nesmú navštevovať doma kresťanov, musia chodiť do židovských škôl a podobne.“

Anna a jej sestra pod tlakom udalostí v roku 1941 opustili montessoriovské školy a začali chodiť do školy určenej len pre Židov.

Zlom v živote Frankovcov nastal, keď staršia dcéra Margot dostala začiatkom júla 1942 predvolanie, ktoré jej prikazovalo prihlásiť sa do pracovného tábora. To bol pre hlavu rodiny signál, aby ušli.

Otto Frank už predtým, pod vplyvom protižidovských nariadení, pripravoval pre rodinu úkryt. V zadnej časti svojej firmy, v nepoužívaných priestoroch skladu, boli na 2. poschodí viaceré miestnosti, v jednej z nich dokonca sporák i drez, ďalej kúpeľňa, záchod, nad nimi povala. Viedol sem jediný vchod cez dvere dômyselne ukryté za otáčavou knižnicou. Celá rodina sa mala schovať v tomto trakte.

Sklad bol nevýrazná stará budova, ktorá nepriťahovala pozornosť okoloidúcich ani polície. O úkryte vedeli len štyria dôveryhodní Frankovi zamestnanci – Johannes Kleiman, Viktor Kugler a dve sekretárky Miep Giesová a Bep Voskuijlová. Na dlhých 761 dní boli títo ľudia ich jediným spojivom so svetom.

Dňom, keď opustili svoj byt, bol 6. júl 1942. Toto pondelňajšie ráno sa naraňajkovali, zvyšky jedla nechali na stole, riady nepoumývali, postele nezastlali, aby to vyzeralo, že odišli v zhone. Zanechali po sebe list, v ktorom naznačovali, že odchádzajú do Švajčiarska.

Z domu odišli veľmi zavčasu. Mali na sebe niekoľko vrstiev oblečenia, pretože sa báli zobrať si so sebou batožinu. Ako Židia nesmeli nastúpiť na mestskú dopravu, preto šli do svojho nového bydliska niekoľko kilometrov peši. Každý mal v ruke nejakú tašku, školskú, nákupnú či aktovku, napchatú rôznymi vecami.

„Je mi nesmierne smutno z toho, že nesmiem vyjsť von, a veľmi sa bojím, že nás nájdu a postrieľajú.“

Robotníci, ktorí ich stretali, sa na nich s ľútosťou dívali, no ani jeden nenabral odvahu, aby ich aspoň časť cesty zviezol. Odrádzala ich krikľavá žltá hviezda na ich šatách. Vybavenie ako nábytok, periny, kuchynský riad a potraviny Otto Frank po dohode s manželkou prenášal do skladu postupne. Robil to tak nenápadne, že dcéry si nič nevšimli.

O tom, čo ich čaká, sa dozvedeli len krátko pred opustením domu. Anne to povedal otec na prechádzke. Vysvetlil jej, že nechce, aby sa ich majetok dostal do rúk Nemcov, no ešte menej, aby sa im do rúk dostali oni. O pár dní sa k nim nasťahoval aj Frankov obchodný spoločník Pels s manželkou a so 17-ročným synom Petrom. Ako ôsmy k nim v novembri pribudol posledný člen domácnosti zubár Fritz Pfeffer.

Počas dňa sa takmer nezhovárali, ak, tak iba šeptom, aby ich nepočuli ostatní zamestnanci, v miestnostiach sa pohybovali veľmi opatrne, úzkostlivo dbali, aby pri varení nerobili hrmot. Okná mali neustále zatemnené, von nesmeli vôbec vychádzať. Večer, keď bola firma prázdna, zišli do Frankovej pracovne a počúvali vysielanie BBC.

Anna, Margot i Peter sa počas dňa učili. Zaoberali sa predmetmi ako v škole – francúzštinou, holandčinou, matematikou, zemepisom, opakovali si nemčinu a, tak ako dospelí, aj oni prečítali veľa kníh, ktorými ich z knižnice zásoboval Miep či Bep.

Anna si v septembri do denníka zapísala: „Je mi nesmierne smutno z toho, že nesmiem vyjsť von, a veľmi sa bojím, že nás nájdu a postrieľajú.“

Pokiaľ ide o denník, ten si začala písať 12. júna 1942 až do 1. augusta 1944. Na jar 1944 zachytila v Oranžskom rádiu príhovor ministra vzdelávania Gerrita Bolkensteina, v ktorom vyhlásil, že po vojne bude treba pozbierať všetky dokumenty a svedectvá o utrpení holandského národa pod nemeckou nadvládou. Medzi zdrojmi uviedol aj denníky. Toho sa chytila aj Anna a rozhodla sa, že po oslobodení na základe svojich zápiskov v denníku napíše knihu.

Od vyhlásenia ministra sa však treba vrátiť v chronológii udalostí ešte nazad, do roku 1942. Spolužitie ôsmich ľudí v stiesnených priestoroch nebolo vždy ideálne. To všetko sa dá vyčítať v Anniných zápiskoch. Svoj denník oslovuje ako imaginárnu priateľku Kitty a zveruje sa jej s napätím, ktoré panovalo vnútri tohto malého spoločenstva.

O zubárovi, s ktorým sa delila o malú izbu, píše, že je neznesiteľný, Petrovu matku pokladala za pochabú, o svojej sa vyjadrila, že k nej nič necíti a majú veľmi málo spoločného. Otec jej bol citovo najbližší, medzi ňou a sestrou Margot, aj keď sa sem-tam pohádali, vzniklo veľmi silné puto.

Nemotorného a plachého Petra spočiatku ignorovala, no neskôr v ňom našla spriaznenú dušu. Vo vyhrotených chvíľach sa k nemu utiekala a niektoré jej slová naznačujú i začínajúcu sa lásku. Keď sa emotívne chvíle upokojili, jej pohľad na ľudí okolo seba bol omnoho láskavejší.

Ku koncu ich spolužitia si sama uvedomovala, že aj ona prešla premenou, duševne vyspela, stala sa predčasne dospelou a už nesúdila tak jednoznačne. Zatiaľ čo na začiatku písala viac o svojich rozmaroch, neskôr to už boli filozofické úvahy.

Obdiv a vďaku vyjadrila aj štyrom odvážlivcom, ktorí sa starali o ich potreby, bezpečnosť a zásobovali ich jedlom: „Ani raz sme od nich nepočuli, že by sme im boli na ťarchu, že s nami majú starosti, hoci majú. Každý deň k nám zájdu, s chlapmi sa zhovárajú o obchodoch a politike, so ženami o jedle a vojnových útrapách, s deťmi o knižkách. Na narodeniny nám nosia kvety a darčeky, vždy sú nám ochotní vyjsť v ústrety.“

Všetci si uvedomovali, že ak by ich chytili, za skrývanie Židov im hrozil trest smrti. Tieto nevyslovené myšlienky akoby predpovedali udalosti, ktoré nastali 4. augusta 1944. Po dvoch rokoch izolácie na ich úkryt upozornil anonymný telefonát.

Anna si v tomto čase už čosi takéto nepripúšťala, o čom svedčia aj popísané strany denníka z mája 1944. Bola plná optimizmu, pretože sa dozvedela o invázii Spojencov. Dospelí i deti dúfali, že sa blíži víťazstvo a porážka Hitlera. Opäť sa videla v školských laviciach, slobodne v uliciach, na stretnutí s priateľmi.

Stalo sa však niečo iné – v to augustové ráno do skladu vtrhlo gestapo. Viedol ho veliteľ SS Karl Silberbauer s tromi pomocníkmi holandskej polície. Ich úkryt dôkladne prehľadali, sliedili po peniazoch a šperkoch. Zatkli všetkých ôsmich skrývajúcich sa a odviezli ich na výsluch. Uväznili aj dvoch z odvážnych pomocníkov – Viktora Kuglera a Johannesa Kleimana, sekretárky nie. Tie sa neskôr do zadného traktu vrátili a na zemi našli odhodený Annin denník. Vzali ho a po vojne vrátili Ottovi Frankovi.

Kuglera a Kleimana bez procesu odtransportovali do policajného prechodného tábora. Kleimana po týždni pre zlý zdravotný stav prepustili, zomrel v Amsterdame v roku 1959. Kuglerovi sa predtým, než ho mali nasadiť na práce do Nemecka, podarilo v roku 1945 ujsť a o desať rokov neskôr emigroval do Kanady, žil v Toronte až do svojej smrti v roku 1989.

Sekretárka Bep Voskuijlová ostala v Amsterdame a svet opustila v roku 1984. Jej kolegyňa Miep Giesová žila s manželom rovnako v metropole Holandska, na večnosť odišla pred deviatimi rokmi. Po vojne spravodlivosť čiastočne zvíťazila vďaka lovcovi nacistov Simonovi Wiesethalovi, s ktorého pomocou veliteľa zatýkajúceho komanda Silberbauera zadržali.

Celú rodinu Frankovcov, ale aj Pelsovcov a zubára Pfeffera previezli do prechodného tábora pre Židov vo Westerborku a 3. septembra 1944 ich deportovali posledným transportom do koncentračného tábora v Osvienčime. Tam dorazili po trojdňovej strastiplnej ceste v nákladných vagónoch.

Ženy a mužov od seba oddelili. Anna sa s ostatnými musela vyzliecť donaha, podrobiť dezinsekcii, oholili jej hlavu a na ruku vytetovali identifikačné číslo. Koncom októbra 1944 Annu a Margot presunuli do tábora Bergen-Belsen.

Na prelome rokov 1944/1945 tam vypukla epidémia týfusu, na ktorú zrejme vo februári zahynula aj Margot. Po vyčerpávajúcich záchvatoch bola taká slabá, že sa zabila pádom z postele. Niekoľko dní po nej umrela aj Anna, ktorá sa o ňu do poslednej chvíle starala.

Mama oboch dievčat zostala v Osvienčime, kde začiatkom januára 1945 zomrela od hladu a vyčerpania. Otto Frank ako jediný prežil. V tábore Osvienčim-Brzezinka ho s ostatnými koncom januára 1945 oslobodili sovietski vojaci.

Začiatkom júna sa vrátil do Amsterdamu, v roku 1953 sa presťahoval do Bazileja a tam sa druhýkrát oženil. Jeho manželka podobne ako on prežila Osvienčim, ale v Mauthausene prišla o manžela a syna.

Hermann van Pels hneď po príchode do tábora Osvienčim-Brzezinka skončil v plynovej komore, syn Peter bol tiež v tomto tábore, krátko pred jeho oslobodením Nemci väzňov evakuovali, kto dokázal chodiť, musel ísť. Medzi nimi bol aj Peter, ktorý počas tohto pochodu smrti zomrel 5. mája 1945 na totálne vyčerpanie.

Jeho matka Augusta nevydržala prevoz do Terezína. Dátum jej úmrtia nie je známy. Zubár Fritz Pfeffer zahynul v decembri 1944 v koncentračnom tábore Neuengamme na vyčerpanosť a nedostatok jedla.

Otto Frank sa zaslúžil o knižné vydanie Anniho denníka. Bol preložený do vyše 60 jazykov a na jeho motívy vznikla v roku 1955 divadelná hra Zadný trakt. Niekoľkokrát bol i sfilmovaný.

Najsmutnejší denník sveta: Desivé zážitky Anny Frankovej zo skrývania sa pred nacistami

Mia Mivičová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Najsmutnejší denník sveta: Desivé zážitky Anny Frankovej zo skrývania sa pred nacistami

Mia Mivičová

Súvisiace články

Osem storočí splavovali slovenské rieky: Pltníkov ohrozovali zbojníci aj ľadová voda

Pravda, s ktorou sa zavraždený František Ferdinand d'Este nikdy nevyrovnal: Neveru odhalil zabudnutý medailón

Pred kamerami láska, za nimi nenávisť: Čo ste nevedeli o jednom z najväčších filmových príbehov lásky!?

Nielen spisovateľ, ale aj obchodník: Čo Shakespeara dohnalo až pred súd?

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás