Trinásťročné židovské dievča Anna Franková napísalo najznámejší a najsmutnejší denník na svete. Zachytáva v ňom vyše dvojročné skrývanie pred nacistami počas druhej svetovej vojny.

Anna bola druhá dcéra Otta Franka a jeho manželky Edithy. Jej celé meno bolo Annelies Marie, ale blízki ju volali skrátene Anna a otec často zdrobneninou Annelein – Anička. Narodila sa 12. júna 1929 vo Frankfurte nad Mohanom. V tomto nemeckom meste žilo niekoľko generácií jej predkov a ona tam prežila šťastné obdobie aj so svojou sestrou Margot staršou o tri roky.

Matkina rodina vlastnila banku a jej otec tam pracoval ako úradník. Bol to vzdelaný, osvietený muž, vyznamenaný dôstojník z 1. svetovej vojny, ktorý veľmi pozorne sledoval politickú situáciu začiatkom 30. rokov minulého storočia.

Keď sa Hitler stal v roku 1933 ríšskym kancelárom, pochopil, že pre Židov nastanú ťažké časy. Tento diktátor ich po nástupe k moci obviňoval zo všetkých sociálnych a ekonomických problémov v krajine. To, že vznikli pre celosvetovú hospodársku krízu, akosi nebral do úvahy.

Annin portrét v Múzeu holokaustu vo Washingtone.
Annin portrét v Múzeu holokaustu vo Washingtone.
Zdroj: Shutterstock

Čoraz častejšie sa tiež v uliciach organizovali rôzne antisemitské demonštrácie a Frankovci sa obávali o svoj osud, ak by zostali v Nemecku. Preto sa ešte v tom istom roku rozhodli, že odídu do Holandska, kde mali mnoho priateľov. Anna mala necelé štyri roky.

Manželka Editha s dcérami šla najprv k matke do Aachenu, zatiaľ čo Otto Frank v Amsterdame založil potravinársku firmu Opekta a zariaďoval bývanie. Našiel príjemný dom na predmestí, do ktorého sa celá rodina nasťahovala v roku 1934. Obe dievčatá začali navštevovať montessoriovské školy. Margot lýceum a malá Anna škôlku.

Margot vynikala v matematike a jej mladšia sestra, ako sa neskôr ukázalo, mala nadanie na písanie. Zdalo sa, že rodinu čaká lepšie obdobie. Otto Frank v roku 1938 založil druhú spoločnosť Pectacon. Jeho spoločníkom sa stal Hermann van Pels, mäsiar, ktorý do Holandska ušiel s manželkou a so synom z dolnosaského Osnabrücku. Za Frankovcami prišla aj Edithina matka a zostala s nimi až do svojej smrti v roku 1942.

Ich relatívne pokojný život sa zmenil v roku 1940. Do neutrálneho Holandska vtrhla nemecká armáda. Krajina kapitulovala a represálie a diskriminácia židovského obyvateľstva sa začali stupňovať.

Anna neskôr vo svojom denníku približuje toto obdobie takto: „V máji 1940 sa skončili dobré časy a pre nás Židov sa začala bieda. Židia musia nosiť žltú hviezdu, musia odovzdať bicykle, nesmú cestovať električkou, nastúpiť do auta, ani do vlastného, môžu nakupovať len od 15.00 do 17.00 h, majú dovolené ísť iba k židovskému holičovi, od 20.00 do 6.00 hod. nesmú vyjsť na ulicu, nesmú navštevovať kúpaliská, tenisové kurty, klziská a iné športoviská, nemôžu verejne športovať, večer po ôsmej hodine sedieť u seba ani u priateľov v záhrade, nesmú navštevovať doma kresťanov, musia chodiť do židovských škôl a podobne.“

Anna a jej sestra pod tlakom udalostí v roku 1941 opustili montessoriovské školy a začali chodiť do školy určenej len pre Židov.

Dom v Amsterdame, v ktorom Frankovci žili pred útekom do skrýše.
Dom v Amsterdame, v ktorom Frankovci žili pred útekom do skrýše.
Zdroj: Shutterstock

Strach z predvolania

Zlom v živote Frankovcov nastal, keď staršia dcéra Margot dostala začiatkom júla 1942 predvolanie, ktoré jej prikazovalo prihlásiť sa do pracovného tábora. To bol pre hlavu rodiny signál, aby ušli.

Otto Frank už predtým, pod vplyvom protižidovských nariadení, pripravoval pre rodinu úkryt. V zadnej časti svojej firmy, v nepoužívaných priestoroch skladu, boli na 2. poschodí viaceré miestnosti, v jednej z nich dokonca sporák i drez, ďalej kúpeľňa, záchod, nad nimi povala. Viedol sem jediný vchod cez dvere dômyselne ukryté za otáčavou knižnicou. Celá rodina sa mala schovať v tomto trakte.

Sklad bol nevýrazná stará budova, ktorá nepriťahovala pozornosť okoloidúcich ani polície. O úkryte vedeli len štyria dôveryhodní Frankovi zamestnanci – Johannes Kleiman, Viktor Kugler a dve sekretárky Miep Giesová a Bep Voskuijlová. Na dlhých 761 dní boli títo ľudia ich jediným spojivom so svetom.

Dňom, keď opustili svoj byt, bol 6. júl 1942. Toto pondelňajšie ráno sa naraňajkovali, zvyšky jedla nechali na stole, riady nepoumývali, postele nezastlali, aby to vyzeralo, že odišli v zhone. Zanechali po sebe list, v ktorom naznačovali, že odchádzajú do Švajčiarska.

Z domu odišli veľmi zavčasu. Mali na sebe niekoľko vrstiev oblečenia, pretože sa báli zobrať si so sebou batožinu. Ako Židia nesmeli nastúpiť na mestskú dopravu, preto šli do svojho nového bydliska niekoľko kilometrov peši. Každý mal v ruke nejakú tašku, školskú, nákupnú či aktovku, napchatú rôznymi vecami.

„Je mi nesmierne smutno z toho, že nesmiem vyjsť von, a veľmi sa bojím, že nás nájdu a postrieľajú.“
Anna Franková

Robotníci, ktorí ich stretali, sa na nich s ľútosťou dívali, no ani jeden nenabral odvahu, aby ich aspoň časť cesty zviezol. Odrádzala ich krikľavá žltá hviezda na ich šatách. Vybavenie ako nábytok, periny, kuchynský riad a potraviny Otto Frank po dohode s manželkou prenášal do skladu postupne. Robil to tak nenápadne, že dcéry si nič nevšimli.

O tom, čo ich čaká, sa dozvedeli len krátko pred opustením domu. Anne to povedal otec na prechádzke. Vysvetlil jej, že nechce, aby sa ich majetok dostal do rúk Nemcov, no ešte menej, aby sa im do rúk dostali oni. O pár dní sa k nim nasťahoval aj Frankov obchodný spoločník Pels s manželkou a so 17-ročným synom Petrom. Ako ôsmy k nim v novembri pribudol posledný člen domácnosti zubár Fritz Pfeffer.

Počas dňa sa takmer nezhovárali, ak, tak iba šeptom, aby ich nepočuli ostatní zamestnanci, v miestnostiach sa pohybovali veľmi opatrne, úzkostlivo dbali, aby pri varení nerobili hrmot. Okná mali neustále zatemnené, von nesmeli vôbec vychádzať. Večer, keď bola firma prázdna, zišli do Frankovej pracovne a počúvali vysielanie BBC.

Anna, Margot i Peter sa počas dňa učili. Zaoberali sa predmetmi ako v škole – francúzštinou, holandčinou, matematikou, zemepisom, opakovali si nemčinu a, tak ako dospelí, aj oni prečítali veľa kníh, ktorými ich z knižnice zásoboval Miep či Bep.

Trinásťročné dievča plné života a plánov zahynulo v koncentračnom tábore Bergen-Belsen krátko pred oslobodením.
Trinásťročné dievča plné života a plánov zahynulo v koncentračnom tábore Bergen-Belsen krátko pred oslobodením.
Zdroj: Getty Images

Anna si v septembri do denníka zapísala: „Je mi nesmierne smutno z toho, že nesmiem vyjsť von, a veľmi sa bojím, že nás nájdu a postrieľajú.“

Pokiaľ ide o denník, ten si začala písať 12. júna 1942 až do 1. augusta 1944. Na jar 1944 zachytila v Oranžskom rádiu príhovor ministra vzdelávania Gerrita Bolkensteina, v ktorom vyhlásil, že po vojne bude treba pozbierať všetky dokumenty a svedectvá o utrpení holandského národa pod nemeckou nadvládou. Medzi zdrojmi uviedol aj denníky. Toho sa chytila aj Anna a rozhodla sa, že po oslobodení na základe svojich zápiskov v denníku napíše knihu.

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Populárne články
Kráľovná nešetrí len na personále.

Legendy o skúpej Alžbete II.: Hladným sa do paláca chodiť nevypláca, takto hostia návštevy!

S víťazom Tour de France 2019 Eganom Bernalom.

Netradičná záľuba šoféra z Nitry: Juraj si dopisuje s cyklistickými tímami z celého sveta

Čipsy sa prvýkrát  v obchodoch začali predávať v roku 1895 v Clevelande.

Vznikla z nehody a náhody: Na pochúťku čakali v radoch boháči aj senátori!

Lenka Beňová priznala, že po Robovej smrti sa borila nielen so stratou milovaného muža, ale aj so zdravotnými problémami, ktoré sa objavili po strese.

Spoveď partnerky moderátora a politika Beňa: Čo je na živote bez Roba najťažšie?

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Vedeli ste

Vedia aj slony skákať?

Zobraziť viac
Diskusia