Osem storočí slovenskí pltníci splavovali naše rieky a drevo i ďalší tovar dovážali nielen do ostatných regiónov Uhorska, ale aj na sever k Baltiku či na juh po Čierne more.

Dnes je to už zabudnuté povolanie, ale pri čítaní o ňom občas naskakujú zimomriavky. Nielen dobrodružstvo, ale aj odvaha a sila charakterizovali pltníctvo.

Osemsto rokov prinášalo obživu ľuďom z horských oblastí. Určiť presný letopočet, keď sa s pltníctvom na Slovensku začalo, nie je možné.

Prvé zmienky o ňom sú zo začiatku 11. storočia, najväčší rozmach však zaznamenalo od 18. do 19. storočia. Krátku etapu zažilo aj v období rokov 1915 až 1935. Potom už nad vodnými cestami zvíťazila železničná doprava a slovenské pltníctvo čakal zánik.

Strach z Margity a Besnej

Kolískou pltníctva bola rieka Váh. Dala sa splavovať celoročne, podobne ako Hron alebo Dunaj. Rieky v severných regiónoch – Orava, Kysuca, Turiec, Poprad, Dunajec, Hornád – sa využívali na prepravu dreva najmä na jar, keď sa topil sneh, a na jeseň s prichádzajúcimi dažďami.

Pltníci, to bola partia ľudí, ktorí si na chlieb zarábali splavovaním stoviek kilometrov vodných ciest na neraz vratkých plavidlách. Poháňal ich iba riečny prúd. A ten bol veľakrát nevyspytateľný.

Počas plavby po Hrone sa posádky najviac obávali meandra pri Hronskom Beňadiku. Nazývali ho Zákruta a mali pred ním veľký rešpekt.

Pre vážskych pltníkov sa ťažké chvíle začínali v Malej Fatre v strečnianskej úžine. Rieka tu tiekla veľmi strmo nadol a prekonávala množstvo ostrých zákrut.

Povestné bralá Margita a Besná, ktoré pltníkom naháňali strach.
Povestné bralá Margita a Besná, ktoré pltníkom naháňali strach.
Zdroj: Internet

Strach ešte viac znásobovali dve dominantné bralá – z pravej strany to bol skalný masív Besná, pri ktorom bola hlboká krútňava, a na ľavom brehu ohrozovala pltníkov skala Margita.

Pripravili o život mnohých pltníkov a zničili nejednu plť. Po náraze do brala voda rozbila plavidlo na kúsky – brvná prelomila ako zápalky a dosky roztrieštila. Pltníci museli vynaložiť obrovskú silu, aby s ťažkosťami prešli cez prielazy medzi nimi.

Ani podľa Jána Botta to neboli len také obyčajné skaly. Opísal ich vo svojej balade podľa povesti, ktorú si rozprávali pltníci. Bohatý vdovec sa vraj oženil s mladou ženou vo veku svojej jedinej dcéry. Zakrátko po svadbe zomrel a zanechal po sebe vdovu a sirotu.

Do osirelej dievčiny sa zahľadel veľmi pekný mládenec a láska bola na svete. Lenže mladík padol do oka aj čerstvej vdovici. Tá na sirotu žiarlila, a aby sa jej zbavila, sotila ju do vĺn Váhu. Telo dievčiny sa zachytilo o skalu, ktorú na jej pamiatku pomenovali Margita.

Lenže zločin, ktorý spáchala osamelá vdova, ju tak trápil, že pod ťarchou výčitiek i ona skočila do Váhu neďaleko nebezpečnej skaly. Tú ľudia nazvali Besná. Vdovina zlosť sršala aj zo skaly a z pomsty rozbíjala plte a topila pltníkov. Priechod podľa povesti bude bezpečný až vtedy, keď sa Besná upokojí. Vtedy sa obe bralá prepadnú a koryto Váhu sa uvoľní.

Aby dochádzalo k zrážkam so skalnými výbežkami čo najmenej, posádky sa ešte pred plavbou dohodli, ako budú nebezpečnými miestami prechádzať. Zvyčajne išlo niekoľko pltí za sebou, aby si pomohli, ak bude treba. A menej skúsený pltník sa mohol riadiť plťou, ktorá šla pred ním.

Ak niekto plavidlo rozbil, musel skočiť do vody, pochytať plávajúce brvná a na prístupnom mieste plť znovu zbiť. Keď bola hotová, rýchlo si nakládol oheň, aby sa usušil, pretože neplánované ponorenie do studenej vody, najmä na jar, privodilo nejednému z chlapov choroby z podchladenia a viacerí na ne doplatili životom.

Pád do vody pri nejakom náraze bol zase o to nebezpečnejší, že väčšina pltníkov nevedela plávať. V minulosti to nepatrilo k zručnostiam jednoduchého človeka, takže nedobrovoľné „kúpanie“ sa veľa ráz skončilo tragicky.

Splavovanie riek sa začínalo skoro na jar.
Splavovanie riek sa začínalo skoro na jar.
Zdroj: Internet

Okrem prírodných prekážok, ako boli plytčiny, mosty, dravé prúdy, sa pltníci museli brániť pred zbojníkmi alebo odolávať ziskuchtivosti mocipánov. Tí vydávali rôzne, často nezmyselné nariadenia, len aby pltníkov čo najviac obrali o peniaze.

Boli to kadejaké mýta alebo „brežnô“, ako to niekde volali, teda poplatky za zakotvenie plte v meste alebo v jeho blízkom okolí.

Svojský „poplatok“ si vymyslel Stibor zo Stiboríc, pán Beckovského hradu. Tesne nad hladinu Váhu dal natiahnuť silné lano, pre ktoré nemohli pltníci pokračovať v ceste, kým nezaplatili mýto. Ak naň nemali, museli osem dní pracovať na stavbe hradu.

Zvyšky pre vodných bohov

Pltníctvo patrilo k sezónnym alebo takzvaným doplnkovým zamestnaniam popri vlastnom poľnohospodárstve. Drobní roľníci si takto dopĺňali malé príjmy z práce na poli.

Výnimkou boli celoročne splavné rieky. Chlapi, ktorí na nich od jari do jesene prepravovali drevo a ďalší tovar, sa aj počas zimných mesiacov venovali ťažbe a príprave dreva v dolinách. Len čo to prírodné podmienky na jar dovolili, z hôr a dolín sa presunuli na „plťovisko“, „pltisko“, „plavisko“ či „pľac“, kde sa začali pltnícke práce.

Tieto lokálne pomenovania patrili rovným brehom alebo miestam pri rieke so štrkovým nánosom, na ktoré furmani zvážali drevo na zbíjanie pltí. V slovníku pltníkov sa plavidlá nikdy nerobili ani nestavali, ale sa zbíjali, viazali alebo skladali. Takisto hovorili – ideme na „pltiarku“ alebo „pltili“ sme tovar.

Plte sa začali pripravovať na jar, často ešte na poslednom snehu. Prví prišli robotníci „váľači“, tí triedili naplavené alebo dovezené drevo.

Ich práca bola mimoriadne namáhavá a nebezpečná. Práve veľa mužov spomedzi nich prišlo o život. Najviac vtedy, keď veľa pršalo alebo keď mrzlo. Vtedy bolo drevo buď mokré, alebo malo na povrchu namrznutú vrstvu, veľmi sa šmýkalo a nedalo sa dobre uchopiť.

Takéto drevo spôsobilo veľké nešťastie v Čiernovážskej doline v roku 1920, keď rozmliaždilo 30 chlapov, čo bola jedna pracovná skupina.

Silu a zručnosť chlapov neraz preverila dravá rieka.
Silu a zručnosť chlapov neraz preverila dravá rieka.
Zdroj: Kamil Vyskočil st.

Najjednoduchším typom plavidla bola „pĺtka“, tvorilo ju šesť až dvanásť pospájaných brvien, riadil ju jeden chlap. Rovnako jednoduchá bola „koza“ z desiatich až pätnástich kmeňov, zväčša ju viedol jeden pltník.

Plť alebo „jedinka“ bola zbitá z dvanástich až šestnástich kusov a obsluhovali ju vždy dvaja pltníci. Náročnejším plavidlom bola „dvojka“, pozostávala z dvoch pltí a kormidlovali ju dvaja, na ťažkých úsekoch traja muži.

Zložitá na stavbu bola aj trojka. Tvorili ju dve plte jedinky, medzi ktoré sa vložila ešte jedna štvorcová alebo obdĺžniková plť. Dlhá bola okolo 30 metrov, riadili ju dvaja až traja pltníci, na náročnom úseku mali i štvrtého.

Najväčšou plťou bol „cúg“, pozostával z dvoch vzájomne spojených dvojok alebo trojok. Prepravil okolo 180 kubických metrov dreva alebo iného nákladu, kormidlovalo ho sedem chlapov a k dispozícii boli ešte dvaja náhradníci.

Na Hrone sa termínom cúg označoval i konvoj pätnástich až štyridsiatich pltí. Na týchto plavidlách sa neprepravovalo len drevo ako stavebný materiál.

Na miesto určenia sa nimi vozili aj rozobraté drevenice, truhlice na šaty, sane pre furmanov, kolesá na vozy, cepy, šindle, hrnčiarsky riad, oštiepky, ovčí syr, súkno, ale aj lesné plodiny – najmä brusnice, čučoriedky, maliny, sušené huby. Dokonca i kamenárske výrobky – žarnovy a mlynské kamene.

Pltníci, ktorí vozili tovar k Baltskému moru, mali pltnícky klobúk a na ňom po každej plavbe pribudla jedna morská mušľa. Nové plte pred spustením na vodu požehnal kňaz, nasledovala hostina, po ktorej sa zvyšky jedál hodili do rieky vodným bohom.

Plte sa využívali i na osobnú dopravu, zväčša úradných osôb. Drevené plavidlá si v roku 1764 so záujmom prezreli v Žarnovici budúci králi Jozef II. a Leopold I.

Z Vrbice do Čachtíc sa na nich v roku 1847 po Váhu doplavili na zhromaždenie spolku Tatrín národovci Janko Matúška, Ctibor Zoch, Janko Francisci, Michal M. Hodža a ďalší. Plavbou na plti nepohrdol ani prezident Tomáš G. Masaryk. Plavil sa dolu Hronom a údajne ho pltníci pod Šášovským hradom pohostili pivom.

Plte neslúžili len na prepravu tovaru, ale aj na osobnú dopravu.
Plte neslúžili len na prepravu tovaru, ale aj na osobnú dopravu.
Zdroj: Archív NMH

Dlhé ruky, krátke nohy

Pltníctvo dosiahlo vrchol v druhej polovici 19. storočia pri výstavbe Pešti. Ročne sa po Hrone plavilo aj sto pltí so stavebným aj palivovým drevom.

Denne prešlo plavidlo priemerne 30 kilometrov, do miesta určenia dorazilo spravidla za štyri-päť dní, rekord bol dva a pol dňa, ale to bola výnimka. Nazad šli pltníci vozom, vlakom, ale i pešo, pretože i plť sa rozobrala na stavebný materiál.

Aj u pltníkov platila profesijná hierarchia. Najvyššie stál „faktor“ – predák. Býval to skúsený a vážený pltník a jeho schopnosti posudzovali chlapi podľa odmeny, ktorú za prepravu dojednal. Organizoval celú prepravu tovaru, uzatváral zmluvy, pltníkom určoval plavby.

Zvyčajne sa plavil na prvej alebo poslednej lodi konvoja a ostrieľaní pltníci sa zdržiavali pri ňom. Väčšinou mal totiž so sebou sud pálenky, a keď boli nútení pristáť alebo po rozbití plavidla stáť v studenej vode a dávať ho dokopy, vždy sa im ušlo dostatočné množstvo dúškov.

Okrem faktora boli na väčších pltiach „predník“ a „zadník“. Títo dvaja mali na starosti riadenie pltí. Predník v prednej časti musel veľmi dobre poznať trasu i všetky jej úskalia a nebezpečenstvá. V zadnej časti stál väčšinou mladý chlapec, začiatočník, a s veslami narábal podľa dohovoru s predníkom.

Predníci nosili na plavbu všetok potrebný technický výstroj – nebožiec na ručné vŕtanie do dreva, ale aj takzvanú praslicu, o ktorú sa pripevňovalo veslo. Povinnou výbavou bola sekera. Zadníci zasa po pristátí strážili cez noc plte, jeden bol na prvom, druhý na poslednom plavidle.

O predníkoch sa klebetilo, že zvyčajne pili v miestnej krčme a potom sa uložili spať. Povinnosťou zadníkov bola aj príprava jedla. Väčšina pltí mala vpredu postavenú akúsi drevenú búdu na spôsob koliby, kde boli uložené potraviny a šaty.

Pred ňou bolo malé ohnisko z hliny obložené kameňmi. Nad ním na trojnožke stál zavesený špeciálny hlinený hrniec omotaný drôtom, aby sa tak ľahko nerozbil. Ak sa pri kolízii hrniec prevrátil a jedlo sa rozlialo, hustejšiu časť pozbierali, doplnili vodou z rieky a varili ďalej.

Hotové jedlo nosili počas plavby zadníci predníkom, pretože tí boli plne sústredení na vedenie plte a nemohli sa vzdialiť.

Strava pltníkov, to boli väčšinou halušky, fazuľová alebo zapražená polievka s mrvenicou, rezance či opekance, zemiaky, občas ryba z rieky. Majetnejší mali so sebou baraninu, slaninu alebo klobásy. Jedli drevenými lyžicami, pretože keď im spadli do rieky, plávali na hladine – na rozdiel od plechových, ktoré sa ponorili.

Plte sa plavili celý deň, a ak svietil mesiac, tak aj v noci. Pred zotmením sa uložili na breh a na ňom prespali, v chladných mesiacoch spávali u krčmárov alebo v maštali.

Dnes sú plte v letných mesiacoch atrakciou pre turistov.
Dnes sú plte v letných mesiacoch atrakciou pre turistov.
Zdroj: Shutterstock

Zadníci a predníci zarobili rovnako, preto to pltníci robili tak, že v zadnej časti plavidla im pomáhali buď synovia, alebo manželky, či dcéry, aby mzda zostala v rodine. Najstarších synov zaúčali otcovia do pltníctva po dovŕšení štrnásteho roku.

Zarobiť mohli od 5 až do 26 zlatých. Výška mzdy závisela nie od množstva prepravovaného tovaru, ale od počtu pltí. Po roku 1919 nastala zmena – platilo sa podľa kubických metrov v rozmedzí od 10 do 48 korún za jeden. Hoci to nebola adekvátna odmena za namáhavú a nebezpečnú prácu, v rámci vtedajších pracovných možností bola odmeňovaná najlepšie.

Aj keď si nejeden pltník povzdychol, že od vesla má ruky dlhšie a od zapierania zase nohy kratšie. Začiatkom 20. storočia slovenské pltníctvo postupne ustupovalo novovybudovaným cestám a železničnej doprave. Jeho úplný zánik priniesla druhá svetová vojna.

Dnes sa pltníctvo súčasným generáciám javí ako niečo neskutočné. A predsa existovalo. O jeho obnovu v rekreačnej podobe sa snažia viaceré slovenské regióny.

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Populárne články
Kráľovná nešetrí len na personále.

Legendy o skúpej Alžbete II.: Hladným sa do paláca chodiť nevypláca, takto hostia návštevy!

S víťazom Tour de France 2019 Eganom Bernalom.

Netradičná záľuba šoféra z Nitry: Juraj si dopisuje s cyklistickými tímami z celého sveta

Čipsy sa prvýkrát  v obchodoch začali predávať v roku 1895 v Clevelande.

Vznikla z nehody a náhody: Na pochúťku čakali v radoch boháči aj senátori!

Lenka Beňová priznala, že po Robovej smrti sa borila nielen so stratou milovaného muža, ale aj so zdravotnými problémami, ktoré sa objavili po strese.

Spoveď partnerky moderátora a politika Beňa: Čo je na živote bez Roba najťažšie?

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Vedeli ste

Vedia aj slony skákať?

Zobraziť viac
Diskusia