Mia Mivičová

Na jednej strane stoja odborníci na zdravú výživu, ktorí dvíhajú varovne prst, pokiaľ ide o ich konzumáciu, a vystríhajú pred obezitou. Ale milióny ľudí im nedokážu odolať a množstvo z nich hovorí dokonca o závislosti.

Odkiaľ sa však vzali, kto ich vynašiel? Verzie sú tri, ale takmer všetci sa prikláňajú k Georgeovi Crumovi a považujú ho za ich vynálezcu.

Bol Crum teda skutočne prvý, kto ich v roku 1853 vytvoril? Pretože podľa jedného zdroja sa už v britskej kuchárskej knihe z roku 1822 nachádza recept na zemiakové lupienky. Áno, je tam, ale tieto boli omnoho hrubšie než tie Crumove.

Podľa ďalšieho názoru ich autorkou bola Georgeova sestra Katie. Podobne ako jej brat pracovala v kuchyni jedného hotela a údajne nepozornosť spôsobila, že jej kúsok zemiaka spadol do fritézy. George, ktorý práve prechádzal okolo nej, ju upozornil, že jej prihára zemiak.

Mal však zvláštnu zlatohnedú farbu, tak ho vybral z fritézy, posolil, ak by mal spálením horkastú chuť, a zjedol. Neveril vlastným chuťovým bunkám. Zemiak bol výborný. Chcel vedieť, ako to Katie dokázala. Povedala len, že to bola nehoda a náhoda zároveň.

Ale neskôr, keď opúšťala tento svet, v nekrológu o nej sa spomínal aj jej prínos k vzniku čipsov. Dnes ťažko posúdiť, do akej miery. Minimálne možno v tom, že bratovi Georgeovi pomáhala pri ich výrobe.

Jej samej nezišlo na um začať ich ponúkať vo veľkom. To bol nápad Georgea Cruma a tu je verzia, ktorá sa objavuje v historických dokumentoch v súvislosti s čipsami.

Z nej vyplýva, že minimálne na americkom kontinente bol naozaj prvý, vďaka ktorému svet spoznal tenučké solené zemiakové plátky vypražené v oleji. Všetko sa to začalo v roku 1853.

George pracoval ako kuchár v reštaurácii Moon’s Lake House, na brehu jazera Saratoga v meste Saratoga Springs v štáte New York. Jazero bolo v čase, keď tam George pôsobil, vyhľadávaným miestom na oddych najmä americkou smotánkou.

V jedno letné popoludnie zavítal do podniku boháč Cornelius Vanderbilt. Objednal si špecialitu reštaurácie – vyprážané francúzske zemiaky. Keď mu ich priniesli, ohrnul nad nimi nos, poslal ich späť do kuchyne a žiadal si novú porciu, kde budú zemiaky nakrájané na tenšie plátky a nebudú plávať v oleji.

Darmo mu majiteľ vysvetľoval, že pre francúzsku špecialitu sú typické hrubšie plátky jemne pokvapkané olejom. Nepochodil. O chvíľu mal bohatý hosť pred sebou ďalší tanier zemiakov, tenších než prvýkrát, ale ani tentoraz mu personál podľa jeho slov nevyhovel.

Možno jeho nespokojnosť v ten letný sparný deň spôsobil tesný golier, ktorý podľa etikety páni nosili, možno zbytočne veľa vrstiev oblečenia namiesto ľahkého odevu vhodného na slnečné dni, alebo len chcel dokázať za každú cenu silu peňazí.

Keď prišiel čašník do kuchyne druhýkrát s požiadavkou na ešte tenšie plátky, to už prešla trpezlivosť aj kuchára Georgea. Na kritiku svojich kulinárskych výtvorov bol veľmi citlivý.

Vraj si výborne pochutil, takú lahôdku ešte nejedol.

Vedomý si svojho kuchárskeho umenia rozhodol sa dať snobskému hosťovi poriadnu lekciu. Spod jeho noža vyšli zemiaky tenučké ako papier. Ponoril ich do oleja a vyprážal dovtedy, až sa pri napichnutí na vidličku rozpadli. A aby sa pomstil dokonale, poriadne ich presolil. Takže skôr pripravoval pomstu než skutočné jedlo.

Bol presvedčený, že Vanderbilt ich opäť nedotknuté pošle do kuchyne a znechutený odíde. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď prišiel čašník s požiadavkou od hosťa na ďalšiu porciu tých vynikajúcich tenkých slaných zemiakov. Vraj si výborne pochutil, takú lahôdku ešte nejedol.

Pre zemiakové lupienky sa stal častým návštevníkom reštaurácie. Vanderbilt ani nevedel ako, ale spravil im takú reklamu, že postupne sa stali najžiadanejším pokrmom reštaurácie.

Jej majiteľ Carey Moon hneď vytušil ich potenciál a natrvalo ich zaradil medzi špeciality, hostia ich začali nazývať Saratoga chips.

George Crum sa narodil v roku 1828 v Saratoga Springs ako George Speck. Priezvisko Crum si zvolil až neskôr. Používal ho aj jeho otec džokej počas dostihových pretekov. Vraj sa tak volal jeho obľúbený kôň.

V žilách mu kolovala indiánska krv po matke, ktorá pochádzala z kmeňa Hurónov. Otec bol Afroameričan. George sa neustále odvolával na nemeckých predkov, ktorí sa údajne nachádzali v rodokmeni po otcovej línii.

Nikdy sa nedokázalo, či to bolo naozaj tak, alebo či si George chcel len vydobyť lepšie postavenie medzi bielymi. Vtedajšia spoločnosť mala totiž pre Afroameričanov odlišné pravidlá a zákony.

Vyrastal v malej komunite farebných obyvateľov, v chudobe, s piatimi súrodencami. Či ich bolo len päť, je otázne. Skôr je možné, že bratov i sestier mal viac, len sa o nich nenašli žiadne záznamy. Čítal a písal s námahou, pretože do školy chodil iba krátko.

Mnoho chudobných rodín, takých, ako boli aj Crumovci, sa spoliehalo na zárobok detí. Tie namiesto na vyučovanie chodili pracovať k farmárom. Vzdelávali sa iba obmedzený počet dní v roku alebo do školy nechodili vôbec. Georgeov otec sa do práce veľmi nehrnul.

Neďaleko Saratogy, kde žili, boli známe a vyhľadávané kúpele Ballston Spa. Tam boli pre chudobných miesta čašníkov, vrátnikov, poslíčkov. O tie sa jeho otec nezaujímal, zdôvodňoval to zranením chrbtice v detstve, pre ktoré nemohol vykonávať náročnejšie práce. Pracoval sporadicky.

Najradšej pretekal na koňoch. Na dostihoch však nejazdil pravidelne, a tak ani suma, ktorú domov priniesol, nebola lukratívna. Občas si našiel miesto podomového obchodníka, občas robotníka, no väčšinou nepracoval. Často sa miešal do bitiek a skončil za mrežami. Následne musel platiť pokuty, čo ešte viac obralo o financie úbohý rodinný rozpočet.

Najvážnejší výčin – napadnutie s úmyslom zabiť – mu v roku 1844 vyniesol 10 rokov v štátnej väznici v Ossiningu. Niektoré súdne dokumenty, v ktorých sú zaznamenané výpovede rodinných príslušníkov, naznačujú, že Georgeov otec bol agresívny aj na svojich najbližších.

Zrejme tam niekde nastal v živote chlapca zlom a vždy, keď mohol, z domu odchádzal. Hľadal spôsob, ako uživiť seba, ako pomôcť matke a súrodencom. Veľmi skoro sa ukázalo, že má akýsi prirodzený talent, ako si zarobiť na živobytie.

Začal loviť zver, chytať ryby, niečo predal do hotela v kúpeľoch, zvyšok priniesol domov. Na brehu saratogského jazera v tom čase nastal príliv oddychujúcich boháčov. Očakávali vysokú úroveň služieb, kvalitné jedlá a zábavu. Bowlingové dráhy, člnkovanie, prechádzky na koňoch, to unudenú smotánku neuspokojovalo.

Očakávala niečo nové, atraktívne. A to jej poskytol George. Niekoľko rokov usporadúval pre majetných krátkodobé výlety do Adirondackých hôr v Apalačskom pohorí. Tam pre nich stopoval a lovil zver, z ktorej im na otvorenom ohni pripravoval gastronomické pochúťky. Varil rád, vymýšľal, kombinoval a takmer vždy zožal úspech.

Po týchto skúsenostiach nabral odvahu a v kúpeľoch Ballston Spa, najväčšom a najvyhľadávanejšom hoteli Sans Souci, požiadal šéfkuchára o prácu. Stal sa z neho jeho asistent a postupne zdokonaľoval svoje zručnosti nadobudnuté pri varení v prírode.

Dnes už ťažko zistiť, prečo George, zvyknutý na poľovanie či rybárstvo a na slobodný pohyb v prírode, prijal stabilné miesto v hoteli. Možno to bol naozaj jeho záujem o varenie alebo si potreboval zarobiť viac peňazí.

V hotelovej kuchyni vydržal len zopár mesiacov a opäť sa vrátil k loveniu a chytaniu rýb. Ale tentoraz nedodával ryby a zverinu len kúpeľnému hotelu, ale jeho klientela sa značne rozšírila. Okolo jazera Saratoga nastal stavebný boom, pribúdali reštaurácie, nové hotely a skoro vo všetkých mali záujem o Georgeove úlovky.

Svoje podnikanie opäť rozšíril o organizovanie výletov do okolitých hôr – tentoraz pre športovcov. Oporou mu bol i švagor Peter Francis, ktorý si s pomocou cestovateľa Jamesa Cooka otvoril malú reštauráciu pri saratogskom jazere.

Pripravoval v nej jedlá z rýb a zveriny od Georgea, ktorý, ak bolo treba, pomáhal aj v kuchyni. Najmä ich rybacie delikatesy nemali v okolí konkurenciu.

Do kuchárskeho portfólia mladého Cruma tak pribudli ďalšie vedomosti z gastronómie. Dokonca sa povrávalo, že počas výletov do prírody ho veľa naučil tajomný Francúz, žijúci ako pustovník v okolitých lesoch. To všetko stihol do svojich 18 rokov. A v tomto veku si založil aj rodinu.

Neexistovali žiadne doklady o&nbsp;tom, že by sa s&nbsp;matkou svojich troch synov niekedy oženil. Tí sa narodili tesne po sebe, v&nbsp;rokoch 1846 až 1848.

Elizabeth Bennettová pochádzala z&nbsp;Washingtonu z&nbsp;kmeňa Hurónov, podobne ako Georgeova matka. Jej rodina predávala rôzne čačky a&nbsp;bezcenné predmety.

Najmä počas letnej sezóny v&nbsp;Saratoga Springs lákalo návštevníkov indiánske táborisko, v&nbsp;ktorom domorodí americkí remeselníci vyrábali košíky, tašky z&nbsp;korálikov či iné ozdobné predmety.

Tam sa zatúlali aj Bennettovci a&nbsp;mladá dvojica si padla do oka. Ich spolužitie netrvalo dlho. Príčinou rozpadu ich vzťahu bola Elizabethina sestra Esther.

Najprv k&nbsp;nim prišla na návštevu, ktorá sa neustále predlžovala, až sa rozhodla, že zostane u&nbsp;nich žiť. Nepáčilo sa jej, ako sa jej sestra správa k&nbsp;Georgeovi. Ani on nebol spokojný v&nbsp;tomto vzťahu. Prekážala mu partnerkina hašterivosť, panovačná povaha, pod vplyvom dievčenského túlavého života s&nbsp;rodičmi nedokázala vydržať na jednom mieste.

Nakoniec to vraj bola Esther, ktorá svoju sestru z&nbsp;Georgeovej domácnosti vyhnala. Po jej odchode sa George s&nbsp;Esther oženil a&nbsp;vzťah im vydržal celý život. Žili spolu vyše 50 rokov, no nemali vlastné deti. Vychovávali troch Georgeových synov z&nbsp;predchádzajúceho vzťahu.

Spočiatku ich otec pokračoval v&nbsp;lovení zveri a&nbsp;chytaní rýb, no ako mu roky pribúdali, rozhodol sa usadiť. Pracoval v&nbsp;spomínanej luxusnej reštaurácii Moon’s Lake House, kde vynašiel aj čipsy.

Keďže bol vychýrený šéfkuchár, odrazilo sa to aj na jeho príjmoch. Z&nbsp;chudobného chlapca, ktorý všetko, čo v&nbsp;živote získal, si vybojoval sám, sa stal majetný muž. Otvoril si vlastný podnik Crum’s&nbsp;House, kde servíroval najmä čipsy.

Nepreslávili ho len zemiakové lupienky, ale aj rovnaký prístup k&nbsp;zákazníkom. Bohatých neuprednostňoval, tradovala sa historka, že aj Cornelius Vanderbilt musel čakať vyše hodiny na svoju porciu, pretože prišiel medzi poslednými do preplnenej reštaurácie. Rovnako aj senátori či ďalšie slávne osobnosti.

Crumove čipsy sa stali akýmsi meradlom, podľa nich sa hodnotila kvalita lupienkov ostatných výrobcov. Svoj vynález si nikdy nedal patentovať, nikto však nespochybňuje, že sa stali základom čipsov, ako ich poznáme dnes.

George Crum sa dožil 90 rokov, zomrel v&nbsp;New Yorku v&nbsp;roku 1914, kam po zatvorení svojej reštaurácie v&nbsp;1890 aj s&nbsp;manželkou odišli.

Obľuba čipsov rastie neustále. Inovuje sa ich tvar, príchute i&nbsp;balenie. Okrem slaných sa vyrábajú syrové, cibuľové, paprikové, bylinkové... V Spojenom kráľovstve sú obľúbené octové.

Ako prvý začal čipsy v&nbsp;obchode predávať v&nbsp;roku 1895 William Tappendon z&nbsp;Clevelandu. Pôvodne sa predávali zo sudov alebo sklenených vitrín, neskôr vo voskových vrecúškach, potom prišlo na rad tzv. balenie bag of chips.

V&nbsp;súčasnosti maloobchodný predaj zemiakových lupienkov dosahuje v&nbsp;iba Spojených štátoch  9 miliárd dolárov ročne. Výrobou čipsov sa na začiatku nášho milénia zaoberalo v&nbsp;Amerike  65 000 ľudí.

Vznikla z nehody a náhody: Na pochúťku čakali v radoch boháči aj senátori!

Výber pre vás

Vznikla z nehody a náhody: Na pochúťku čakali v radoch boháči aj senátori!

Súvisiace články

Osem storočí splavovali slovenské rieky: Pltníkov ohrozovali zbojníci aj ľadová voda

Vždy dosiahla, čo chcela. Medzi zástupmi jej milencov boli Dumas, Liszt i kráľ Ľudovít I.

Najsmutnejší denník sveta: Desivé zážitky Anny Frankovej zo skrývania sa pred nacistami

Zaplatil za čestnosť: Slávny český herec trpel zato, že odmietol zradiť kolegu

Výber pre vás