Peter Ličák

Rodáčka z&nbsp;Levoče patrila po celý život do neveľkej skupiny výtvarníkov, ktorí tvorili v&nbsp;ústraní, ba až v&nbsp;anonymite a&nbsp;do výstavných siení galérií sa dostali len výnimočne. Grafický propagačný dizajn bol u&nbsp;nás v&nbsp;normalizačných rokoch na vedľajšej koľaji, dokonca aj mnohí maliari sa na svojich kolegov z&nbsp;brandže, ktorých živil dizajn etikiet, obalov na múku, cukor, prešovskú soľ, pozerali tak trochu zvysoka, cez prsty.

Lebo čo je to za umenie, namaľovať na etiketu klobásu, spišské párky, nebodaj hrášok, keď slovenská krajina sa tak revolučne mení pod rukami budovateľov Oravskej priehrady, Východslovenských železiarní, celulózky v&nbsp;Ružomberku? Toto treba maľovať, zvečniť na veľké plátna, toto raz bude mať cenu pre budúce generácie.

To je socialistické umenie, nie kapusta na etikete konzervy. Veď keby tí grafickí dizajnéri boli aspoň trocha uznávanými umelcami, tak by boli pod tými svojimi obrázkami podpísaní. Ale či už niekto videl obrázok konzervovaného hrášku s&nbsp;podpisom jeho autora? Aj tak akosi sa vravievalo medzi „veľkými“ umelcami o&nbsp;ich kolegoch – dizajnéroch.

Osemdesiate roky sa blížili k&nbsp;svojmu koncu, keď bola v&nbsp;prešovskej galérii vernisáž výstavy obrazov akademického maliara, rodáka z&nbsp;rusínskej dedinky na severovýchode. Do občianskeho preukazu si dal zapísať ukrajinskú národnosť, lebo tá mu v&nbsp;normalizačných rokoch otvárala dvere do všetkých galérií i&nbsp;do straníckych sekretariátov, tie často navštevoval, aby si u&nbsp;vedúcich súdruhov toho či onoho okresu vybavil kšeft.

Teda kúpu jeho obrazov zamorených dymiacimi komínmi chemickej fabriky v&nbsp;Strážskom alebo kdesi inde, pre práve dostavanú školu, kultúrny dom, miestny národný výbor. Po vernisáži sa tento súdruh z&nbsp;umeleckými sklonmi nevyberane, až arogantne pustil pri popíjaní lacného vína do mladého výtvarníka, ktorý pre konzervárne a&nbsp;mraziarne na východnom Slovensku robil návrhy etikiet na mrazené jahody, hrášok, zeleninu, slivkové či čerešňové kompóty.

„A&nbsp;ty mladý, azda by si vedel namaľovať taký rušný deň, povedzme, na stavbe novej prešovskej fabriky na výrobu elektromerov? Počuj, a&nbsp;ten hrášok pre mraziarne maľuješ podľa predlohy alebo len tak z&nbsp;hlavy?“ rypol si do mladého grafického dizajnéra.

Aj takéto reči patrili ku koloritu doby, ktorá aj vo svete umenia priala predovšetkým vyvoleným. Trápne ticho, ktoré zavládlo okolo stola, preťali slová dnes už nebohého sochára Dušana Pončáka: „No, chvalabohu, že ten hrášok pre mraziarne maľuje túto náš mladý kolega, lebo keby si ho nedajbože maľoval ty, tak by ho nikto nekúpil. Lebo hrášok by si namaľoval červenou farbou, na krabici by svietila červená hviezda, kosák s&nbsp;kladivom a&nbsp;Leninov portrét...“

Pani Elena je Spišiačkou telom i&nbsp;dušou, narodila sa v&nbsp;Levoči, ale celý život prežila o&nbsp;pár kilometrov západnejšie, v&nbsp;podhorí Vysokých Tatier. Mama pochádzala z&nbsp;Batizoviec, vojnu prežili v&nbsp;Štôle, po jej skončení sa udomácnili vo Svite. Tam na základnej škole zistila, že jej celkom dobre ide kreslenie, boli to hodiny, na ktoré sa najviac tešila.

Keď v&nbsp;ôsmom ročníku nadišiel čas podať si prihlášku na strednú školu, učiteľ spevu Peter Korvín jej poradil, že v&nbsp;Bratislave je škola, v&nbsp;ktorej by sa cítila ako ryba vo vode. „Mal na mysli školu umeleckého priemyslu, tak som dala na jeho radu. Počas prijímacích pohovorov bolo priestranstvo pred školou plné známych tvárí, na talentové skúšky prišli najmä deti známych hercov, maliarov, sochárov.

Komisia sa ma na konci pohovoru opýtala, aký odbor výtvarného umenia by som chcela študovať, keby ma prijali. Nemala som tušenie, o čom vlastne hovoria, iba som bezradne pokrčila ramenami s odpoveďou, že chcem kresliť. Tak ma prijali na grafiku, o tento odbor nebol veľký záujem, lebo bol najťažší...“ spomína na nultý kilometer svojej kariéry pani Elena.

Vraví, že hoci grafika bol naozaj ťažký odbor, mala šťastie, že sa dostala do ateliérov skvelých profesorov grafiky, kreslenia, modelovania. Boli to výnimoční pedagógovia, ktorí by boli dali svojim talentovaným študentom aj to posledné. „Keď som sa po maturite vrátila domov do Svitu, nájsť podnik, kde by potrebovali grafika, bolo čosi nemožné.

Ale spolužiačka pracovala v odevnom obchode, dohodila mi prácu v aranžérskej dielni v Košiciach. Vydržala som tam len rok, ťahalo ma to domov, chýbali mi každodenné pohľady na tatranské končiare. Manžel pracoval ako redaktor v stavebnom podniku v Poprade, našiel mi robotu na propagačnom oddelení.

Ale tam to s umením nemalo absolútne nič spoločné, kreslila som celé dni propagačné bleskovky o plnení plánu a nábore pracovníkov. Domov som chodievala ako omámená od výparov z liehovej rozmnožovačky, hlava sa mi krútila, ako keby som vypila pol litra pálenky...“

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Koncom tohto mesiaca to bude už neuveriteľných 60 rokov, čo pani Suchá-Sojáková prešla prvýkrát bránou národného podniku Chemosvit, kde jej ponúkli miesto samostatnej návrhárky. Netušila, že na kádrovom a&nbsp;personálnom oddelení podniku podpísala pracovnú zmluvu na celý život, z&nbsp;ateliéru oddelenia prípravy tlače a&nbsp;farieb na šiestom poschodí odišla do dôchodku po 33 rokoch.

Začala pri výrobe zinkových štočkov, z&nbsp;ktorých sa vtedy tlačili predlohy výtvarníkov na celofánové obaly. Bola to vtedy v&nbsp;tlačiarenskej technológii novinka, tlačiarov obalov prišli do Svitu zaučiť do ich výroby tlačiari z&nbsp;Liptovského Mikuláša a&nbsp;Bratislavy.

„Za tie roky som bola pri zavádzaní celého radu prevratných technológií, boli to najmä viskózové, celulózové a&nbsp;hliníkové fólie, aj termoplastické polyméry, zákazníkov sme mali z&nbsp;celého Československa.

Robila som predovšetkým výtvarné návrhy na obaly potravín, najväčšími zákazníkmi Chemosvitu bol Potravinársky kombinát v&nbsp;Trebišove, Stredoslovenské konzervárne a&nbsp;liehovary Liptovský Mikuláš, Novofruct Nové Zámky, Frucona Košice, popradské konzervárne Tatracom, ale výtvarné návrhy som robievala aj na obaly výrobkov Jihomoravských pekární v&nbsp;Brne.

Mám na svojom konte naozaj veľmi širokú a&nbsp;pestrú paletu zrealizovaných návrhov obalov na čokolády, cukríky, keksy, džúsy, etikety na konzervy. Zaujímavá bola práca aj na návrhoch veľkej kolekcie produktov Harmaneckých papierní, z&nbsp;času na čas som tvorila aj návrhy na obaly gramofónovych platní s&nbsp;hitmi Karla Duchoňa, Karla Konárika, Dušana Grúňa, Oľgy Szabovej, Evy Kostolányiovej.“

Keď sa pani Elena vráti v&nbsp;spomienkach do chemosvitského návrhárskeho ateliéru, vybaví sa jej ako najnáročnejší zákazník trebišovský potravinársky kombinát. Jeho obchodný námestník, meno jej už vypadlo z&nbsp;pamäti, jej zakaždým detailne vysvetlil svoju predstavu o&nbsp;obale na čokoládu či cukríky. Keď ich začali tlačiť, prišiel si z&nbsp;opačného konca východného Slovenska skontrolovať kvalitu tlače k&nbsp;rotačke.

Najviac si užívala tvorbu obrázkov lepených na chýrne pardubické perníky a&nbsp;medovníky. Tam mohla popustiť uzdu svojej fantázii, nebrzdili ju žiadne obmedzenia. Pardubickí pernikári mali na Elenu Suchú-Sojákovú len jednu požiadavku: namaľujte to tak, aby sa to ľuďom, a&nbsp;najmä deťom, páčilo.

„Najzložitejšie pre mňa bolo pri väčšine návrhov dostať veľa informácií na malý priestor. Lebo okrem obrázku produktu bolo treba na etiketu konzervy dostať aj základné informácie o&nbsp;výrobku. A&nbsp;to bola poriadna fuška, myslím, že s&nbsp;tým zápasia grafici aj dnes. Pri každej zákazke som urobila viac výtvarných návrhov, aby si zákazník mal z&nbsp;čoho vybrať.

Ale čím viac návrhov na obal či etiketu som zákazníkovi predostrela, tým ťažšie sa mu z&nbsp;tej kolekcie vyberalo. No to už nebol môj problém. Po inšpiráciu som často chodievala do predajne Tuzexu, kde sa predával zahraničný luxusný tovar v&nbsp;obaloch so zaujímavým dizajnom.

Ale u&nbsp;nás sme sa tak rozšupnúť nemohli ako návrhári na Západe, naše nápady a&nbsp;tvorba, tak ako napokon u&nbsp;všetkých umelcov, bola ohraničená mantinelmi, ktoré nebolo možne prekročiť. Preto som rada robila vianočné motívy, baliaci papier, tašky, obrusy, tam tie obmedzujúce mantinely neboli až tak úzko postavené.

Viac som si mohla dovoliť vo voľných chvíľach vo voľnej tvorbe. Tie obrazy som vlastne ani nemaľovala ja, ale moja fantázia. Ale nesťažujem sa, namiesto galérií predsa bola moja tvorba ľudom na očiach v&nbsp;každej samoobsluhe,“ srší vrodeným optimizmom výtvarníčka spod Vysokých Tatier.

Výtvarníčka spod Tatier vystavovala namiesto galérií v obchodoch, venovala sa etiketám a obalom

Výber pre vás

Výtvarníčka spod Tatier vystavovala namiesto galérií v obchodoch, venovala sa etiketám a obalom

Súvisiace články

Dáma, ktorá chce meniť svet z vozíka: Motivuje aj zdravých a sníva o bezbariérovom Slovensku

Slovenský McGregor pomenoval reštauráciu po známom boxerovi: Zavíta na východ svetová hviezda?

Austrálsky raj vymenila za slovenskú zdravotnícku realitu. Deťom pomáha aj mimo ambulancie

Výber pre vás