S jej tvorbou sa ľudia stretávali v druhej polovici minulého storočia každý deň. Zakaždým, keď v samoobsluhe chytili do rúk konzervu, čokoládu, slivkový kompót. A predsa meno Eleny Suchej-Sojákovej (81) takmer nikto nepoznal.

Rodáčka z Levoče patrila po celý život do neveľkej skupiny výtvarníkov, ktorí tvorili v ústraní, ba až v anonymite a do výstavných siení galérií sa dostali len výnimočne. Grafický propagačný dizajn bol u nás v normalizačných rokoch na vedľajšej koľaji, dokonca aj mnohí maliari sa na svojich kolegov z brandže, ktorých živil dizajn etikiet, obalov na múku, cukor, prešovskú soľ, pozerali tak trochu zvysoka, cez prsty.

Lebo čo je to za umenie, namaľovať na etiketu klobásu, spišské párky, nebodaj hrášok, keď slovenská krajina sa tak revolučne mení pod rukami budovateľov Oravskej priehrady, Východslovenských železiarní, celulózky v Ružomberku? Toto treba maľovať, zvečniť na veľké plátna, toto raz bude mať cenu pre budúce generácie.

To je socialistické umenie, nie kapusta na etikete konzervy. Veď keby tí grafickí dizajnéri boli aspoň trocha uznávanými umelcami, tak by boli pod tými svojimi obrázkami podpísaní. Ale či už niekto videl obrázok konzervovaného hrášku s podpisom jeho autora? Aj tak akosi sa vravievalo medzi „veľkými“ umelcami o ich kolegoch – dizajnéroch.

To je aké umenie?

Osemdesiate roky sa blížili k svojmu koncu, keď bola v prešovskej galérii vernisáž výstavy obrazov akademického maliara, rodáka z rusínskej dedinky na severovýchode. Do občianskeho preukazu si dal zapísať ukrajinskú národnosť, lebo tá mu v normalizačných rokoch otvárala dvere do všetkých galérií i do straníckych sekretariátov, tie často navštevoval, aby si u vedúcich súdruhov toho či onoho okresu vybavil kšeft.

Teda kúpu jeho obrazov zamorených dymiacimi komínmi chemickej fabriky v Strážskom alebo kdesi inde, pre práve dostavanú školu, kultúrny dom, miestny národný výbor. Po vernisáži sa tento súdruh z umeleckými sklonmi nevyberane, až arogantne pustil pri popíjaní lacného vína do mladého výtvarníka, ktorý pre konzervárne a mraziarne na východnom Slovensku robil návrhy etikiet na mrazené jahody, hrášok, zeleninu, slivkové či čerešňové kompóty.

„A ty mladý, azda by si vedel namaľovať taký rušný deň, povedzme, na stavbe novej prešovskej fabriky na výrobu elektromerov? Počuj, a ten hrášok pre mraziarne maľuješ podľa predlohy alebo len tak z hlavy?“ rypol si do mladého grafického dizajnéra.

Aj takéto reči patrili ku koloritu doby, ktorá aj vo svete umenia priala predovšetkým vyvoleným. Trápne ticho, ktoré zavládlo okolo stola, preťali slová dnes už nebohého sochára Dušana Pončáka: „No, chvalabohu, že ten hrášok pre mraziarne maľuje túto náš mladý kolega, lebo keby si ho nedajbože maľoval ty, tak by ho nikto nekúpil. Lebo hrášok by si namaľoval červenou farbou, na krabici by svietila červená hviezda, kosák s kladivom a Leninov portrét...“

Pani Elena rada robila návrhy s vianočnými motívmi.
Pani Elena rada robila návrhy s vianočnými motívmi.
Zdroj: Peter Ličák

Začínala s bleskovkami

Pani Elena je Spišiačkou telom i dušou, narodila sa v Levoči, ale celý život prežila o pár kilometrov západnejšie, v podhorí Vysokých Tatier. Mama pochádzala z Batizoviec, vojnu prežili v Štôle, po jej skončení sa udomácnili vo Svite. Tam na základnej škole zistila, že jej celkom dobre ide kreslenie, boli to hodiny, na ktoré sa najviac tešila.

Keď v ôsmom ročníku nadišiel čas podať si prihlášku na strednú školu, učiteľ spevu Peter Korvín jej poradil, že v Bratislave je škola, v ktorej by sa cítila ako ryba vo vode. „Mal na mysli školu umeleckého priemyslu, tak som dala na jeho radu. Počas prijímacích pohovorov bolo priestranstvo pred školou plné známych tvárí, na talentové skúšky prišli najmä deti známych hercov, maliarov, sochárov.

Komisia sa ma na konci pohovoru opýtala, aký odbor výtvarného umenia by som chcela študovať, keby ma prijali. Nemala som tušenie, o čom vlastne hovoria, iba som bezradne pokrčila ramenami s odpoveďou, že chcem kresliť. Tak ma prijali na grafiku, o tento odbor nebol veľký záujem, lebo bol najťažší...“ spomína na nultý kilometer svojej kariéry pani Elena.

Vraví, že hoci grafika bol naozaj ťažký odbor, mala šťastie, že sa dostala do ateliérov skvelých profesorov grafiky, kreslenia, modelovania. Boli to výnimoční pedagógovia, ktorí by boli dali svojim talentovaným študentom aj to posledné. „Keď som sa po maturite vrátila domov do Svitu, nájsť podnik, kde by potrebovali grafika, bolo čosi nemožné.

Ale spolužiačka pracovala v odevnom obchode, dohodila mi prácu v aranžérskej dielni v Košiciach. Vydržala som tam len rok, ťahalo ma to domov, chýbali mi každodenné pohľady na tatranské končiare. Manžel pracoval ako redaktor v stavebnom podniku v Poprade, našiel mi robotu na propagačnom oddelení.

Ale tam to s umením nemalo absolútne nič spoločné, kreslila som celé dni propagačné bleskovky o plnení plánu a nábore pracovníkov. Domov som chodievala ako omámená od výparov z liehovej rozmnožovačky, hlava sa mi krútila, ako keby som vypila pol litra pálenky...“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Len ochutnať!

Nafukovacie nohavice či miniatúry jedla... Spestrite si deň poriadnou dávkou bizarností

Populárne články
Kňažná Charlene

Monacká KŇAŽNÁ CHARLENE v objatí s manželom: Toto by ste od nej nečakali

Dorota Nvotová

Finančné suchoty kvôli koronavírusu: Umelkyňa DOROTA NVOTOVÁ najprv predala auto, potom klavír

Timo Tolkki

Dominika Gottová to nebude mať ľahké: Jej ex mieri do Prahy

Už teraz v septembri začína herečka postupne pracovať.

Podnikanie na Jadrane: Herečka KRISTÍNA PALONDER GREPPELOVÁ otvorene o biznise s realitami

Mnoho detí, ktoré potrebujú muzikoterapiu, má zriedkavé diagnózy.

Liečivá hudba: MUZIKOTERAPIA nie je šamanizmus. Viete, ako terapia hudbou funguje?

Zatvorené fľaše kradnú priestor. Je to pravda?

Zatvorené fľaše kradnú priestor. Je to pravda?

Zobraziť viac
Diskusia