Marcela Fuknová

Keď sa Veronika hrá so svojím desaťmesačným Oliverkom, vyzerá ako ktorákoľvek iná mladá mama. Keby nemala namiesto dlhých tmavých vlasov kratučký účes, nič by nenasvedčovalo tomu, že posledný rok v&nbsp;jej živote bol úplným peklom. „Aj v&nbsp;pekle sa však môže stať zázrak. Pre mňa je Oliverko takým zázrakom. Keby mi rakovinu boli zistili skôr, zrejme by som ho vôbec nemala, choroba pre tehotenstvo rýchlejšie napredovala a&nbsp;aj pre liečbu by som ho zrejme nemohla donosiť. A&nbsp;práve on ma teraz drží pri živote. Chcela by som ho aspoň vidieť vyrastať,“ hovorí Veronika a&nbsp;s&nbsp;láskou hladká pokojného chlapčeka po vlasoch.

„Pamätám si, ako prišiel za mnou v&nbsp;Banskej Bystrici pán primár Michal Urda, aby mi vysvetlil liečebný postup. Ťažko sa to počúvalo. Rakovina pľúc, posledné, štvrté štádium. Zomierala som. No zároveň mi dal nádej. Po piatich blokoch ožarovania mozgu ma prepustili s&nbsp;bábätkom a&nbsp;so škatuľou tabletiek. Otcovi som ju ukázala a&nbsp;povedala – toto je môj život. Povedal mi, nech si ju teda dám pod vianočný stromček,“ usmieva sa Veronika.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Kopala som do steny</h3>
V&nbsp;šiestom mesiaci tehotenstva Veronika začala mať problémy s&nbsp;kašľom. „Bol to hrozný kašeľ, ako brechot psa. Vykašliavala som aj trochu krvi, ale nepripisovala som tomu význam. Zavolala som lekárke a&nbsp;zmienila som sa aj o&nbsp;krvi, ale keďže bol kovid, povedala mi, že ani nemám chodiť, a&nbsp;predpísala mi antibiotiká,“ spomína Veronika. Lieky jej však nezabrali. „Pre tehotenstvo som si nemohla dať ani sirup proti kašľu a&nbsp;kašeľ bol čoraz horší. Cez telefón som dostala aj druhé antibiotiká, ani tie mi však nepomohli. Nezaberalo mi skrátka nič,“ konštatuje Veronika.

Okrem kašľa začala trpieť silnými bolesťami hlavy. „Boli to ukrutné bolesti. Doma som doslova kopala do steny, bolesť mi vystreľovala z&nbsp;krku priamo do mozgu. V&nbsp;našej miestnej nemocnici mi povedali, že je to z&nbsp;krčnej chrbtice. V&nbsp;tom čase mi už prestávalo chutiť jesť a&nbsp;chradla som,“ spomína Veronika. „Nakrátko ma hospitalizovali, no podrobnejšie vyšetrenia mi nerobili a&nbsp;stále tvrdili, že je to chrbtica. A&nbsp;ani mne to celé nedochádzalo. Ešte pred začiatkom tých problémov s&nbsp;kašľom som chodila na plaváreň, preplávala som 40&nbsp;dĺžok a&nbsp;zvládla som dýchať bez problémov. Vždy som žila zdravo, nefajčila som, jedla som vitamíny. Nepripustila som si, že by som mohla byť vážne chorá.“
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Vraj som anorektička</h3>
Jej neurologické problémy však boli čoraz horšie. „Vzala som zo stola pohár, ale už som ho nedokázala položiť naspäť. Netrafila som a&nbsp;padol na zem. Mama mi podávala tanier s&nbsp;polievkou a&nbsp;vypadol mi z&nbsp;rúk,“ hovorí o&nbsp;znepokojivých príznakoch. Potom začala prudko vracať. „Nebolo to preto, že by mi bolo ťažko od žalúdka. Bolo to náhle vracanie prúdom, vždy prišlo náhle a&nbsp;úplne bez varovania. Nestihla som sa ani nakloniť z&nbsp;postele. Mamin manžel bol raz vtedy pri mne a&nbsp;povedal, že dosť. Zavolal mi záchranku, no sanitku mi odmietli poslať, pretože mali veľa kovidových pacientov,“ hovorí Veronika. Odviezol ju teda na pohotovosť sám.

Vypočula som si, že som krkavčia matka a&nbsp;ľutujú to dieťa, čo je vo mne. Že som určite anorektička a&nbsp;nejem preto, lebo sa bojím, že priberiem,

„Zhodou okolností som tam stretla svoju mamu. Mala nejaké ženské ťažkosti a&nbsp;prišla na pohotovosť z&nbsp;nočnej zmeny v&nbsp;práci. Vydesila sa, čo tam robím ja. No bolo dobre, že tam vtedy bola. Pamätám si, že ma poslali na WC kvôli vyšetreniu moču a&nbsp;ja som tam už nedokázala dôjsť. Mama ma ťahala popod pazuchy, nevedela som už klásť nohu pred nohu. Vtedy ma hospitalizovali na gynekológii, no opäť mi neurobili žiadne vyšetrenia hlavy,“ tvrdí Veronika. „Vypočula som si však aj slová, že som krkavčia matka a&nbsp;ľutujú to dieťa, čo je vo mne. Že som určite anorektička a&nbsp;nejem preto, lebo sa bojím, že priberiem,“ spomína mladá žena s&nbsp;trpkosťou.
„Jedla som nasilu, len aby malý mal nejaké živiny. Vôbec mi nechutilo a&nbsp;chradla som. Dávali mi len infúzie proti bolesti a&nbsp;ďalej som vracala.“ Prepustili ju domov, no jej stav sa nelepšil a&nbsp;museli ju opäť hospitalizovať. „V&nbsp;nemocnici ma poslali samu na bežné vyšetrenie oziev plodu na iné poschodie. Podľa toho, čo mi neskôr povedali, vo výťahu som dostala epileptický záchvat. Ja si už nepamätám nič,“ konštatuje Veronika.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Vďačím im za život</h3>
Veronike museli urobiť v&nbsp;27.&nbsp;týždni tehotenstva akútny cisársky rez. „Chvíle po sekcii si vôbec nepamätám, stratila som pamäť,“ hovorí o&nbsp;okamihoch, o&nbsp;ktorých dodnes nevie. Výsledky vyšetrení boli príšerné. Rozsiahly nádor na pľúcach, desať metastáz v&nbsp;mozgu. Najväčšia, v&nbsp;malom mozgu, mala niekoľko centimetrov. „Mame povedali, že do rána zomriem. Malého ku mne ani nechceli priniesť, vraj načo. Napokon ho doniesli a&nbsp;mám aj fotku, kde ho mám v&nbsp;náručí. Ja však o&nbsp;tom neviem,“ rozpráva Veronika.

„Mama mi neskôr hovorila, ako doma s&nbsp;nárekom hovorila svojmu manželovi, čo mi zistili, a&nbsp;strašne plakala, čo budú robiť. Povedal jej, že veď vždy chceli mať aj chlapčeka a&nbsp;nejako už môjho Oliverka spoločne vychovajú. Mám dve sestry, jedna má len sedem rokov. Všetci boli v&nbsp;šoku, muselo to byť príšerné aj pre nich,“ hovorí dojato. Veroniku vďaka pomoci známych previezli do Martina, kde sa napokon prebrala.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Mami, ja mám rakovinu</h3>
Keď Veronika precitla, okamžite telefonovala s&nbsp;mamou. „Nechápala som, čo tam robím, čo mi je. Videla som, že nemám brucho, pýtala som sa, kde mám dieťa. Mama mi opatrne povedala, že mi našli niečo na pľúcach a&nbsp;musia to vyšetriť. Oliverko sa síce narodil s&nbsp;obrovským hematómom na chrbte, ale mal sa dobre. Vtedy mi prvý raz naplno došlo, čo sa deje. Spýtala som sa jej – mami, ja mám rakovinu, však? Mama sa rozplakala a&nbsp;na mňa to všetko spadlo. Cítila som sa, akoby sa mi to snívalo, akoby to bol len zlý film, ktorý sa ma netýka,“ hovorí Veronika o&nbsp;šokujúcej správe.

V&nbsp;Martine niekoľko dní ležala na jiske. „Bola som po sekcii, zastavili mi laktáciu, nemohla som sa ani pohnúť. Bolo to strašné, bola som úplne bezvládna. Postupne prichádzali ďalšie informácie, lepšie i&nbsp;horšie. Najprv mama hovorila, že budem potrebovať chemoterapiu. Potom však z&nbsp;výsledkov biopsie zistili, že nádor vykazuje genetickú mutáciu ALK. Tá mutácia bola zrejme dôvod, prečo som ja, mladá, zdravo žijúca a&nbsp;navyše tehotná žena, dostala rakovinu, ktorú majú zvyčajne muži fajčiari po 55. roku života,“ uvažuje Veronika. V&nbsp;martinskej nemocnici boli podľa nej veľmi šikovní odborníci. „Pán profesor Lukáš Plank mi urobil biopsiu z&nbsp;nádoru spod lopatky, neotvárali mi hrudník. Práve on mi určil presnú diagnózu. Výsledky, ktoré trvajú dva týždne, sme mali k&nbsp;dispozícii do dvoch dní,“ rozpráva Veronika.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Šťastie v&nbsp;nešťastí</h3>
Z&nbsp;Martina ju neskôr previezli do Banskej Bystrice na pneumológiu k primárovi Michalovi Urdovi. „Obidvom týmto skvelým lekárom vďačím za šancu na život,“ hovorí Veronika s&nbsp;úctou. Dnes už vie, že mala šťastie v&nbsp;nešťastí. Na nádory s&nbsp;mutáciou ALK existuje cielená biologická liečba s&nbsp;účinnou látkou alektinib, ktorá je na Slovensku kategorizovaná. V&nbsp;Banskej Bystrici jej ju lekári navrhli a&nbsp;zdravotná poisťovňa ju mladej mamičke schválila.
„Ešte predtým som však musela absolvovať rádioterapiu. Ožarovanie mozgu bolo pre mňa šokujúce. Mala som vlasy po pás, všetky mi vypadali. Hrozilo mi, že môžem ohluchnúť, prestať chodiť alebo stratiť zrak. Prvé mesiace po rádioterapii boli naozaj zlé. Poriadne som nepočula zvuky, hlas mi výrazne zhrubol a&nbsp;dlho trvalo, kým sa mi upravil,“ hovorí Veronika. Oliverka previezli do Banskej Bystrice za mamou.

Mutácia ALK, ktorú má aj Veronika, je zriedkavá genetická zmena pri adenokarcinóme pľúc. Pacienti sú typicky mladší ako 50 rokov, nefajčiari. Časté býva postihnutie mozgu metastázami už v čase diagnózy. Táto mutácia je však len jedna z mnohých.
Pokrok v molekulovej biológii v posledných desiatich rokoch vedcom a lekárom umožňuje identifikovať pri karcinóme pľúc rôzne genetické zmeny nádorových buniek. Patria k nim zmeny génov, ako sú gény EGFR a ALK, ale aj menej časté zmeny ďalších génov ROS1, BRAF, HER2, RET, MET, NTRK. Ich identifikácia zo vzorky nádoru pomocou biopsie je nevyhnutná pre výber vhodnej cielenej liečby. „Pacienti s karcinómom pľúc majú šancu na dlhší a kvalitnejší život jedine vďaka modernej diagnostike a liečbe. Príkladom sú predovšetkým dva druhy inovatívnej terapie: cielená biologická liečba a imunoterapia. Vyžadujú si špecifickú diagnostiku, ktorá je v SR k dispozícii v určených diagnostických centrách,“ potvrdzuje prof. MUDr. Lukáš Plank, CSc., hlavný odborník MZ SR pre patológiu.
Imunoterapia využíva imunitný systém pacienta v boji proti nádorovým bunkám. Kým v zahraničí sa imunoterapia rakoviny pľúc považuje za štandardnú liečbu, jej dostupnosť je pre našich pacientov naďalej obmedzená. Od roku 2011 schválila Európska agentúra pre lieky 27 nových liekov na liečbu pľúcneho karcinómu ako na cielenú biologickú liečbu, tak pre imunoterapiu. Na Slovensku sú dostupné iba štyri z nich, ani jeden z kategórie imunoterapií. Väčšine pacientov poisťovne inovatívnu liečbu na výnimku neschvália, hoci o ňu žiadajú opakovane.

Inovatívna liečba nádorov pľúc je na Slovensku takmer nedostupná

„Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby som ho videla. Aj Oliverkovi museli robiť mnoho vyšetrení, našťastie je v&nbsp;poriadku. Musela som to zvládnuť kvôli nemu. A&nbsp;moja mamina za mňa bojovala zo všetkých síl. Každý deň volala na oddelenie. Pamätám si, že keď bol pán primár doobeda krátko pred desiatou pri mne na vizite, pozeral na hodinky a&nbsp;hovoril, že musí ísť, lebo o&nbsp;chvíľu bude volať moja mama,“ smeje sa Veronika.
Článok pokračuje na ďalšej strane

<h3>Ťažký návrat</h3>
Rakovina v&nbsp;poslednom štádiu však nebola to jediné, čo na Veroniku čakalo. Oliverkov otec sa s&nbsp;ňou v&nbsp;čase zistenia jej ochorenia rozišiel. „Už predtým to medzi nami nebolo dobré. Prepustili ma pred Vianocami a&nbsp;nemala som kam ísť. Mama aj otec totiž mali kovid, obaja naraz. Napokon sme predsa išli s Oliverom k&nbsp;bývalému priateľovi, no boli sme tam len dva dni a&nbsp;skončili sme u&nbsp;mojej kamarátky,“ hovorí Veronika o&nbsp;neuveriteľnej záťaži. Potom sa však jej situácia začala zlepšovať.
„Brala som cielenú biologickú liečbu a&nbsp;snažila som sa pozviechať. Vozila som syna po vonku v&nbsp;kočíku, hoci sa mi ešte triasli ruky aj nohy ako osika. Ľudia nechceli veriť, že ma vidia. Mysleli si, že ležím na smrteľnej posteli,“ spomína. Osud jej priviedol do cesty aj Lukáša. „Tu blízko býva sestrička, ktorá sa o&nbsp;mňa starala. Neskôr som zistila, že sa jej celý čas na mňa vypytoval. Stretli sme sa v&nbsp;obchode, začali sme sa rozprávať a&nbsp;dnes už spolu všetci traja bývame,“ hovorí Veronika o&nbsp;láske, ktorá prišla do jej života v&nbsp;najťažšom čase. Po troch mesiacoch terapie sa začala cítiť oveľa lepšie.

„Nebola by som verila, že aj pre mňa existuje možnosť liečby, hoci som zomierala. Že nebudem musieť ísť na chemoterapiu. V&nbsp;mozgu mi zostala posledná metastáza, má len dva milimetre. Je jasné, že už nikdy nebudem zdravá. Biologickú liečbu budem užívať dovtedy, kým mi bude zaberať. Neviem, koľko mám ešte času, ale to predsa nevie nikto. Už desať mesiacov sa však starám o&nbsp;Oliverka, môžem normálne fungovať. Dostala som šancu žiť. A&nbsp;som vďačná za každý jeden deň.“

VERONIKE zistili posledné štádium RAKOVINY v TEHOTENSTVE. Čo ju ZACHRÁNILO?

Výber pre vás

VERONIKE zistili posledné štádium RAKOVINY v TEHOTENSTVE. Čo ju ZACHRÁNILO?

Súvisiace články

MIŠKE pomáhajú po ochrnutí robotické rehabilitačné stroje. TAKTO ide za svojím cieľom

Čo mi dala diagnóza: Spoveď športovca, ktorý od detstva trpí duševnou poruchou

Chcel by som vstať a ísť: Miroslav ochrnul po páde z bicykla, práve keď Marko robil prvé kroky

Výber pre vás