Mišku sme zastihli v novej neurorehabilitačnej liečebni v Lehniciach krátko pred začiatkom cvičenia. V ten deň ju čakal lokomat – stroj, ktorý dokáže verne simulovať chôdzu aj u ľudí, ktorí sami kráčať nedokážu, a tiež robotická ruka, ktorá jej pomáha trénovať jemnú motoriku oslabenej a ochrnutej pravej ruky. „Cvičiť pomocou týchto robotov je pre mňa nová možnosť v rehabilitácii a aj veľká výzva. Môj mozog si takto pripomína, aké to bolo, keď som kráčala. Je to ‚makačka‘, ale som zvedavá, či dnes môj Elvis vyhrá,“ smeje sa, keď jej fyzioterapeutka pomáha do remencov pripomínajúcich parašutistický výstroj. O chvíľu už pomocou robota zavesená v postroji kráča a na obrazovke počítača sa panáčik s výzorom Elvisa znázorňujúci Miškinu chôdzu „naháňa“ s panáčikom, ktorý sa ju snaží dobehnúť. „Stačí, aby som chvíľu rozprávala a nesústredila sa na pohyb, a už mi je v pätách. No počkaj, veď ja ti ujdem,“ smeje sa sympatická Miška a starostlivo pomocou stroja kladie jednu nohu pred druhú.

„Miška sa nikdy nesťažuje,“ konštatuje jej otec Štefan, ktorý ju vozí na všetky rehabilitácie. „Je veľmi pozitívna, má zmysel pre humor a stále sa smeje. Aj preto ju ľudia majú radi. A je aj veľmi cieľavedomá. Pred domom máme tri schodíky a doteraz nám nedovolila nainštalovať tam plošinu. Takže ju stále s vozíkom ťahám po nich dovnútra,“ uťahuje si Miškin otec z dcéry. „Načo by sme tam dávali plošinu? Veď sú to len tri schody. Raz ich vyjdem sama a dovtedy to zvládneš,“ potľapká ho Miška so smiechom po pleci. Vidno, že s otcom majú dobrý vzťah a radi sa navzájom doberajú. „Minule bol u nás fotograf, ktorý umelecky fotí vraky áut, aby nafotil s Miškou kalendár. Hovorím jej – načo sa maľuješ, veď on fotí vraky,“ smeje sa Števo. Na svoju krásnu dcéru je však naozaj hrdý: „Miška to má v hlave upratané a klobúk dole, čo za tých šesť rokov dokázala.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.