Marcela Fuknová

Keď Miro ukazuje cyklistickú prilbu, ktorú mal na&nbsp;hlave počas nárazu do&nbsp;stromu, mohol by cez ňu pokojne prestrčiť ruku. Je v&nbsp;nej obrovská diera a&nbsp;vnútri sú vložené tri odlomené kusy. „Takto mohla vyzerať moja hlava,“ konštatuje s&nbsp;úsmevom. Hoci sa už rok pohybuje na&nbsp;invalidnom vozíku, usmieva sa takmer počas celého nášho rozhovoru.
„Vždy som bol optimista. Aj v&nbsp;nemocnici sa sestričky občas pozastavovali nad tým, že väčšinu času vtipkujem. Môžem aj plakať, to mi však nepomôže. Stále verím, že raz budem znovu chodiť. Urobím všetko pre to, aby som mohol čo najviac cvičiť a&nbsp;rehabilitovať. Podstupujem aj terapiu pomocou kmeňových buniek, ktorá by mala pomôcť regenerácii miechy. Chcem sa veľmi pekne poďakovať všetkým, ktorí nám pomáhajú,“ hovorí.
Jeho partnerka Evka spísala žiadosť o&nbsp;finančnú pomoc na&nbsp;portál Ľudia ľuďom s&nbsp;dojímavým názvom Ocko, poď sa so mnou hrať. Zatiaľ vyzbierali asi polovicu potrebnej sumy na&nbsp;zaplatenie pobytu v piešťanskom rehabilitačnom centre a&nbsp;na&nbsp;terapiu kmeňovými bunkami. Malý Marko sa počas nášho rozhovoru rýchlosťou blesku premáva po&nbsp;obývačke a&nbsp;ochutnáva všetko, čo je na&nbsp;stole. „Už začína vnímať, že tatino nemôže chodiť. Že niečo je inak. Mirko ochrnul práve v&nbsp;čase, keď sa Marko staval na&nbsp;nôžky. V&nbsp;nemocnici som mu ukazovala videá, ako malý robí prvé kroky. Mirko sa od&nbsp;jeho narodenia tešil, ako sa s&nbsp;ním bude jašiť a&nbsp;naháňať. Zatiaľ sa to však nedá,“ hovorí Evka, ktorá je svojmu mužovi veľkou oporou. Rok po&nbsp;úraze Miro s&nbsp;Evkou musia riešiť <a href="https://www.lesenia.com/sk/sluzby/najazdove-rampy/" target="_blank" rel="noopener">nájazdové rampy</a> vo vchode do&nbsp;bytovky, zdvíhacie zariadenie či prerobenie kúpeľne na&nbsp;bezbariérovú. „Do&nbsp;našej kúpeľne sa s&nbsp;vozíkom ani len nedostane. Samozrejme, nie všetko poisťovňa preplatí. Na&nbsp;väčšinu zariadení a&nbsp;pomôcok musíme doplácať. Zatiaľ prechodne bývame u&nbsp;mojej mamy,“ rozpráva Evka. „Ale poradíme si. Jej manžel mi zmajstroval bradlový vozík na&nbsp;vertikalizáciu a&nbsp;nad posteľ mi namiesto zdviháka primontoval parádny volant z&nbsp;peugeota,“ znovu sa usmieva sympatický Miro.
Počas našej návštevy je u&nbsp;Mira aj jeho mladší brat Martin. V&nbsp;mobile má dodnes prvé fotky z&nbsp;nemocnice, na&nbsp;ktorých je zablatený Miro tesne po&nbsp;úraze prikrytý termofóliou, aj video, ako ho vrtuľník prevážal z&nbsp;Myjavy do&nbsp;Bratislavy. „Aj ja som mal pred rokmi vážny úraz, padol som z&nbsp;desaťmetrovej výšky. Stále sme dúfali, že Miro sa z&nbsp;toho dostane tiež. Verili sme, že aj on z&nbsp;toho vyviazne bez následkov. Ale nestalo sa to.“
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Hlavou do&nbsp;stromu</h3>
Štvrtého septembra 2020 mal Miro voľno, pretože mal ísť do&nbsp;nočnej služby na mestskej polícii. „V&nbsp;robote sme mali výbornú partiu, zažili sme s&nbsp;chalanmi popri práci kopu zábavy. Bolo pekne a&nbsp;s&nbsp;kolegom Jurajom sme sa dohodli, že pôjdeme na&nbsp;cyklovýlet na&nbsp;Bradlo. Pamätám sa, že sa mi ani veľmi nechcelo. Sedel som v&nbsp;ten deň na&nbsp;bicykli len druhýkrát v&nbsp;roku. Poobede sme mali ísť k&nbsp;mojej babke pomôcť oberať slivky. Pamätám si, že z&nbsp;Bradla som jej ešte volal,“ spomína Miro.
Ďalšie spomienky má dosť zahmlené. „S&nbsp;Jurajom sme sa dohodli, že sa stretneme v&nbsp;Polianke na&nbsp;kofole. Predbehol som ho, no tam som nedošiel. Cesta dole kopcom sa mi zdala dobrá. Pamätám si aj číslo na&nbsp;tachometri. Videl som tam 45 kilometrov za hodinu. Nebrzdil som ani sekundu,“ priznáva Miro. Pamätá si ešte aj to, ako sa mu roztriaslo kormidlo. „Asi som s&nbsp;bicyklom zišiel z&nbsp;cesty a&nbsp;vošiel som do&nbsp;koľají po&nbsp;nejakom lesnom stroji alebo traktore. Zrazu sa mi pred očami zjavili dva stromy. Do&nbsp;jedného som zrejme vrazil hlavou. A&nbsp;to bol koniec,“ konštatuje.

Prebral sa na&nbsp;zvonenie telefónu. Juraj mu volal, znepokojený, že sa neukázal. „Snažil som sa doplaziť k&nbsp;mobilu, ktorý som mal vo vrecku na&nbsp;bicykli. Lekári mi neskôr povedali, že zrejme vtedy som si poškodil miechu. Keby som sa však k&nbsp;nemu nedostal, bol by som už zrejme mŕtvy. Necítil som si nohy a&nbsp;nemohol som poriadne dýchať. Vnímal som obrovskú bolesť, takú som nikdy dovtedy nezažil. Mal som polámané rebrá, dlho potom som sa nemohol ani len otočiť či zakašľať bez bolesti,“ hovorí Miro. Okrem toho si pri náraze roztrieštil dva hrudné stavce. To však vtedy netušil.
Mobil síce zdvihnúť nestihol, ale zavolal Jurajovi späť. „Povedal som mu, že som spadol z&nbsp;bicykla. Chvíľu mi neveril, lebo sme si často kadečo vzájomne vystrájali. Potom však pochopil, že hovorím pravdu, a&nbsp;začal ma hľadať. Hľadal ma v&nbsp;lese asi dvadsať minút, celý čas som bol na&nbsp;linke. Hovoril mi, že mám kričať, ale nedokázal som to. Nakoniec ma našiel a hneď zavolal sanitku. Našťastie išiel okolo človek, ktorý to tam dobre poznal, a&nbsp;presne zdravotníkov navigoval,“ spomína Miro.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Nakazil sa kovidom</h3>
Sanitka Mira odviezla do&nbsp;nemocnice do Myjavy. Tam poňho priletel vrtuľník a&nbsp;odviezol ho na&nbsp;Kramáre. „Operovali ma štyri hodiny a&nbsp;po štyroch dňoch ma previezli späť do nemocnice na Myjave. Takmer nič si však z Bratislavy nepamätám,“ hovorí. „Nepamätá si ani to, že sme za&nbsp;ním na&nbsp;druhý deň v&nbsp;Bratislave boli,“ dodáva Evka.
„Keď sa to stalo, boli sme dohodnutí, že kým sa Mirko vráti z&nbsp;cyklovýletu, ja urobím obed, dám malého spať, počkám ho a&nbsp;pôjdeme k&nbsp;babke zbierať tie slivky. Bola som práve na&nbsp;balkóne a&nbsp;lúpala som fazuľu. Keď zazvonil zvonček, myslela som, že je to kamarátka. Keď som pred dverami zbadala Mirkovu mamu a&nbsp;jeho najmladšieho brata Tadeáša, pochopila som, že sa stalo niečo zlé. Spomínam si, že ako prvé som sa opýtala, či si Mirko cíti nohy, hoci to vôbec nespomínali. A&nbsp;úplne nezmyselne som mu balila do&nbsp;nemocnice topánky,“ hovorí.

Obaja boli spočiatku presvedčení, že Mirovo ochrnutie je dočasné. „Nikto nám otvorene nepovedal, že miecha je prerušená. Vraveli, že je tam opuch, že miecha je pomliaždená, že sa uvidí… Veľmi sme verili, že treba len čas, že miecha odpuchne a&nbsp;bude dobre. Stále nám to nedochádzalo,“ hovorí Evka. Dva dni pred Mirovým úrazom mali trináste výročie zoznámenia. Šesť rokov strávili spolu prácou v&nbsp;rakúskom hoteli. Neskôr Miro začal študovať, aby mohol robiť mestského policajta. Chceli sa vrátiť domov a&nbsp;založiť si rodinu.&nbsp;
Kovidom sa nakazil koncom októbra v&nbsp;myjavskej nemocnici, kam ho krátko po operácii preložili z&nbsp;Bratislavy. „Aj dovtedy prekonal viaceré ťažkosti. Na chirurgii sa mu upchal permanentný močový katéter. Moč nevytekal, mal horúčky, závraty a vracal. Veľmi som sa vtedy o neho bála. Po nákaze kovidom ho museli dať na desať dní na kovidové oddelenie. Počas tohto obdobia sa mu objavila veľká preležanina,“ hovorí Evka o prežitom utrpení.
„Bol som si úplne istý, že v&nbsp;Kováčovej ma postavia na&nbsp;nohy a&nbsp;domov pôjdem po&nbsp;svojich. Keď ma odtiaľ 12. novembra vrátili do&nbsp;myjavskej nemocnice, lebo som mal ešte stále pozitívny test na&nbsp;kovid, bol som naozaj zúfalý. Kováčovú som vtedy bral ako svoju jedinú šancu konečne začať znovu chodiť,“ spomína Miro. „V&nbsp;nemocnici mi vzali krv a&nbsp;poslali ju do&nbsp;Trenčína, aby mi mohli dať potvrdenie, že už nie som infekčný. Sedemnásteho novembra som sa konečne ocitol v&nbsp;Kováčovej.“
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Používajte brzdy</h3>
Rehabilitačný pobyt Mira prekvapil. „Čakal som, že budem rehabilitovať a&nbsp;cvičiť najmä nohy, takých cvikov tam však bolo málo. Skôr ma učili samoobslužné činnosti a&nbsp;posilňovali sme najmä ruky. Skrátka, mal som si zvyknúť na&nbsp;vozík. V&nbsp;izbe som mal spolubývajúceho, ktorý tam bol už druhýkrát. Stalo sa mu takmer to isté, čo mne, takisto na&nbsp;bicykli, len o&nbsp;rok skôr. Aj s&nbsp;ostatnými chalanmi na&nbsp;vozíkoch sme si hovorili – no, chlapci, my už asi chodiť nebudeme… Videl som tam však aj oveľa horšie poúrazové stavy, než je ten môj.“
V&nbsp;liečebni sa stretol s&nbsp;psychologičkou. „Prvý raz vyslovila to, čo mi dovtedy nikto nebol ochotný povedať otvorene, hoci som sa toho domáhal od&nbsp;začiatku. Povedala, že už chodiť nebudem. Som rád, že som to konečne od&nbsp;niekoho počul. Medicína však ide dopredu, aj prerušenia miechy sa už lekári snažia riešiť a&nbsp;dovtedy chcem byť v&nbsp;čo najlepšom stave.“ Evka dodáva: „Magnetickou rezonanciou doteraz nie je potvrdené, že miecha je prerušená. Aj preto by sme radi ešte išli na&nbsp;opätovné vyšetrenie.“

„Keď mi syn raz povie ‚ocko, poď sa so mnou hrať‘, chcel by som vstať a&nbsp;ísť.“

Hoci obaja mladí ľudia majú za&nbsp;sebou asi najťažšie časy vo svojom spoločnom živote, ich vzájomný vzťah to nenarušilo. Napriek Mirovmu ťažkému úrazu sa nevzdali a&nbsp;obaja sa snažia urobiť všetko pre to, aby mohol žiť čo najaktívnejšie. Miro dúfa, že raz bude kráčať po&nbsp;ulici spolu so synom. Zatiaľ ho vozí na&nbsp;svojej „pretekárskej káre“. Uvažuje aj o&nbsp;návrate do&nbsp;práce. Teraz sa však snažia prispôsobiť si byt tak, aby tam Miro mohol bez problémov fungovať, a&nbsp;chcú sa sústrediť na&nbsp;rehabilitačné pobyty a&nbsp;terapie.
Pred niekoľkými týždňami sme v&nbsp;Živote priniesli súhrn niekoľkých rozhovorov s&nbsp;odborníkmi o&nbsp;úrazoch na&nbsp;bicykli. Traumatológ MUDr.&nbsp;Oleksandr Bodnar v&nbsp;rozhovore hovoril, aký rizikový je zjazd na&nbsp;bicykli dole kopcom v&nbsp;teréne. Miro na&nbsp;takúto jazdu doplatil. Ako mestský policajt však aj v&nbsp;tejto situácii myslí na&nbsp;iných ľudí. „Vždy, prosím, noste cyklistickú prilbu. Mne zachránila život. A&nbsp;aj keď sa vám zdá, že zjazd v&nbsp;teréne zvládnete, a&nbsp;chcete si ho užiť, radšej používajte brzdy.“
Malý Marko onedlho začne plynule rozprávať. A&nbsp;Miro má teraz jediné želanie. „Keď mi raz povie ‚ocko, poď sa so mnou hrať‘, chcel by som vstať a&nbsp;ísť.“