Vladimír Kampf

Štefan Čiko Barančík to s koňmi vie. Chodí ich predvádzať na rôzne podujatia. Z hospodárstva, ktoré prerába, dostavuje a prispôsobuje svojim predstavám a snom, má výhľad do doliny a na vyhasnutú sopku Vihorlat. „Každé dieťa malo sny. Mal som ich aj ja. Teraz už dieťaťom dávno nie som… Aspoň podľa veku. V duši možno ešte áno. Môžem konštatovať, že mnohé sny sa mi splnili. Chcel som bývať v hájovni. V tej síce nebývam, ale bývam v lese. Chcel som byť spevákom, som spevákom. Chcel som byť kovboj. Tým síce nie som, ale kone mám. Chcel som mať dravého vtáka a mám kaňu. Väčšina snov sa mi splnila. Mám ich ešte niekoľko, ale neviem, čo s nimi bude. Ešte by som chcel byť motorkár. Ale to už asi nestihnem,“ vyznáva sa.

<h3>Tvorivý život</h3>
Každému, kto má záujem o&nbsp;kone a&nbsp;jazdenie, trpezlivo vysvetľuje, ako zvieratám rozumieť, ako si vysvetliť ich správanie a&nbsp;reč tela. Niekedy si to žiada poriadnu dávku trpezlivosti. Každý kôň má špecifické povahové črty, ktoré treba rešpektovať. Čiko pochádza zo Sniny. Po vysokej škole robil všeličo, až nakoniec dospel k&nbsp;podnikaniu. „Kone boli vždy moja veľká túžba. V&nbsp;tom čase som ešte netušil, že sa nimi budem čiastočne živiť. Najprv som ich bral ako záľubu. Keď som nakoniec svoj sen zrealizoval a&nbsp;kúpil som prvého, prenajal som si statok pri Humennom. Keď ho dali do reštitúcie, zostal som s&nbsp;desiatimi koňmi bez domova,“ spomína s&nbsp;úsmevom.
Miesto nad Kamenicou nad Cirochou objavil náhodou. Celý jeho život sprevádza kopa náhod a&nbsp;životných situácií. „Najprv som kúpil starú budovu a&nbsp;potom aj pozemok od pozemkového fondu.“ Okrem koní sa venuje muzike, chodí po festivaloch, kde vzdeláva a&nbsp;baví ľudí. Byť za „exota“ mu dáva dobrý pocit. „Čím som starší, tým viac vo všetkom hľadám zmysel. Prečo by som mal zdvihnúť ruku? Prečo by som sa mal najesť či čokoľvek urobiť? Nedokázal by som si predstaviť život s&nbsp;niečím, čo by ma nenapĺňalo. Môj súčasný svet mi prináša pokoj do duše. Som rád, že som tu a&nbsp;že robím to, čo robím, s&nbsp;láskou.“
Vek a&nbsp;život, ktorý ho baví, mu prinášajú veľa nových otázok a&nbsp;výziev. Jednou z&nbsp;nich je robiť furmana bábkovému divadlu v&nbsp;maringotke. „Mám tvorivý život. Stále musím niečo zlepšovať a&nbsp;meniť. Nemôžem zostať na mieste a&nbsp;užívať si jednotvárnosť. Mám len dve možnosti: ísť dopredu alebo dozadu. Zostať stáť na mieste sa nedá.“

<h3>Pokojný ako voda</h3>
Okrem festivalov a&nbsp;kultúrnych podujatí ho živia unplug­ged koncerty s&nbsp;gitarou či jazdecká škola. „Kone zapriaham do koča na svadby či na sprievody obcami,“ hovorí, zatiaľ čo do mňa dobiedza jeho komótny veľký pes. „Ona si myslí, že si tu len kvôli nej. Lebo si sa dozvedel, že tu je taký pes. Myslí si, že si ju teraz odvedieš a&nbsp;ukážeš jej naše hlavné mesto,“ dodáva a&nbsp;posiela starú štvornohú dámu preč. Tá odchádza. „A&nbsp;teraz sme ju urazili.“ Takto jednoducho a&nbsp;výstižne rozpráva Čiko aj o&nbsp;koňoch. Keď neposlúchajú alebo s&nbsp;nimi nenachádza spoločnú reč, rozohrávajú hru, kto s&nbsp;tým druhým vybabre alebo kto koho okabáti. Všetko v&nbsp;pokoji a&nbsp;pohode. Na hospodárstve nad Kamenicou nad Cirochou žije okrem gazdu jeho štrnásťročná dcéra Hanka. „Ľudia sa nad mnohými vecami zamýšľajú. Každý máme svoj osud. Negatívne veci sa snažím zo života vyhodiť, aby mi nezaťažovali mozog. Nehovorím, že sa mi vždy darí. Snažím sa myslieť pozitívne a&nbsp;obklopovať sa príjemnými vecami a&nbsp;ľuďmi. Keby som mal rozprávať o&nbsp;tom, prečo sme tu len ja a&nbsp;dcérka, musel by som hovoriť zlé veci. A&nbsp;to by nemalo žiadny zmysel. Jednoducho je to tak. Mamina je úplne inde. Priznávam: mám s&nbsp;troma maminami päť detí. S&nbsp;deťmi som v&nbsp;kontakte. Niektoré by za mnou aj prišli, ale s&nbsp;ich maminami sme sa dostali do konfliktu. Tak to už v&nbsp;dnešnom svete býva. Hlavou múr neprerazím, iba si ju môžem rozbiť,“ vysvetľuje.
S&nbsp;mnohými vecami už nebojuje, pretože by to bol boj s&nbsp;veternými mlynmi. „V&nbsp;minulosti som mal z&nbsp;takých bojov kopu šrámov, nocí bez spánku, depresie… Snažím sa byť pokojný ako voda, ktorá tečie v&nbsp;rieke v&nbsp;údolí.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Susedia dravce a&nbsp;predátory</h3>
Okrem Čika a&nbsp;Hanky žijú na farme ďalšie živé tvory. „Zvieratá mám rád, ale vegetarián nie som. Jem aj hospodárske zvieratá, ktoré chovám. V&nbsp;dnešnej dobe s&nbsp;tým majú niektorí ľudia problém. Majú radi zvieratá, vlastné nejedia, ale v&nbsp;obchode si mäso kúpia. Z&nbsp;môjho pohľadu má hospodárske zviera prežiť pekný život a&nbsp;na jeho konci má tým najlepším spôsobom zísť z&nbsp;tohto sveta a&nbsp;potom ho máme zjesť alebo využiť. Vyznávam indiánsku filozofiu. Keď zabili medveďa, ospravedlnili sa mu a&nbsp;potom ho jedli a&nbsp;ďakovali mu, že sa jeho telo stane ich telom,“ vysvetľuje. „Chovám aj zvieratá na jatočné účely. Vyhýbam sa tak kope potravín z&nbsp;obchodov, ktoré sú napchaté škodlivinami. Rád by som sa dožil v&nbsp;zdraví vyššieho veku.“
Na farme nad Kamenicou síce nie sú na sto percent potravinovo sebestační, ale snažia sa. „Zdravé jedlo považujem za základ zdravia. Na farme máme kozy, ovce… Kravku zatiaľ nemáme, preto konzumujeme naše mlieko a&nbsp;mliečne výrobky od kôz. Máme aj dve sliepky, mačky a&nbsp;dvoch psov… Tí, samozrejme, nie sú na jatočné účely,“ dodáva so širokým úsmevom. „Plnia svoju úlohu pri ochrane zvierat. Máme tu susedov – veľa dravcov a&nbsp;predátorov. Chodievajú sem rysy a&nbsp;minulý rok nám vĺčko strhol kozu.“
Základom hospodárstva sú kone, ktoré sa slobodne prechádzajú po okolí. Kedykoľvek uznajú za vhodné, môžu odísť do maštale. Okrídlenou ozdobou hospodárstva je kaňa. Štefan si ňou splnil jeden z&nbsp;detských snov. „Zabudol som! Máme aj hada, užovku červenú,“ dodáva.
V&nbsp;záhrade za domom rastie ovocie a&nbsp;zelenina bez chémie. „Snažím sa nenarušiť potravinový reťazec. Preto mám rád aj hady a&nbsp;slepúchy, ktoré pomáhajú regulovať trebárs stavy slimákov bezdomovcov. Užovka zasa rada likviduje mladé potkaníky a&nbsp;myši v&nbsp;hniezdach. Snažím sa pochopiť všetky zákonitosti tohto miesta. Od stromov cez všetky živočíchy až po ľudí.“

<h3>Fascinovaný vlkmi</h3>
Keď bol Štefan Čiko Barančík malý, chcel byť presne tým, čím je teraz. „Celý život ma čosi navádzalo ku koňom. Spočiatku som bol ovplyvnený americkou filmovou produkciou, ale zistil som, že je v&nbsp;nej veľa umeliny. Neskôr som sa dostal do stavu hľadania prírodného vzťahu medzi človekom a&nbsp;koňom. To sa mi hádam podarilo.“ Hovorí, že sa vydal cestou, keď sa všetko učil sám. „Škola života ma naučila trebárs kuť kone. Naučil som sa to popri kamarátovi, ozajstnom kováčovi. To, čo som videl, som si prispôsobil pre seba. Ale keby mal koník nejaký problém, určite by som s&nbsp;ním išiel za profesionálom.“
K&nbsp;výpočtu detských snov pridáva vlka. „Tieto zvieratá ma fascinujú. Žiaľ, asi by som mu nedokázal zabezpečiť dostatočne veľký výbeh a&nbsp;hlavne od neho uchrániť ostatné zvieratá. Nevadí. Aj tak som šťastný človek z&nbsp;konca sveta.“ Dôležitou vecou v&nbsp;jeho živote je spev. Nielen s&nbsp;gitarou na festivaloch. Chodil na husle a&nbsp;v&nbsp;súčasnosti vystupuje aj v&nbsp;rusínskom mužskom speváckom zbore Rusinija.

Šťastný človek z konca sveta: Štefan Čiko Barančík sa usadil ešte kúsok za ním

Výber pre vás

Šťastný človek z konca sveta: Štefan Čiko Barančík sa usadil ešte kúsok za ním

Súvisiace články

Národný poklad v obrazoch: Najviac umenia máme odloženého pod chátrajúcou strechou

Odchod mladých z dediny nemusí znamenať jej úpadok. Ako si s tým poradili v Košariskách?

Vytrvalosť vážskeho vlka: Vďaka Pavlovi Spálovi sa plavba loďou po Sĺňave nikdy neskončila

Výber pre vás