Vďaka nemu sa plavba loďou po vodnej nádrži Sĺňava pri Piešťanoch nikdy neskončila. Po revolúcii mesto obľúbenú loď predalo. Dieru po nej zalátal Pavol Spál. 

Nedal si pokoj dodnes. Lodníkom chcel byť už v detstve. „Nikto nerátal s tým, že sa k tomuto povolaniu dostanem a budem ho robiť prakticky celý život. Bol som športovec, hral som hádzanú. Jedného dňa som ju zavesil na klinec. Patril som do mužstva, ktoré hralo československú ligu. Bol som vo vrcholovom športe, ale mal som problémy s kolenami,“ spomína.

VIAC FOTOGRAFIÍ K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

Využiť čas

Popri špičkovej hádzanej robil stavebného projektanta. „Bolo to pohodlné. Trénovali sme v tom čase dvojfázovo. Za socializmu športovci síce mali zamestnanie, ale veľmi doň chodiť nemuseli,“ smeje sa. „Ostatní kolegovia ma mohli vnímať ako parazita.“ Skončiť sa rozhodol kvôli kolenám a aj preto, že si chcel finančne prilepšiť. Rozhodol sa, že pôjde načas na Dunaj. „Mal som na rieke už niekoľko ďalších rodinných príslušníkov. To bol iný zárobok. Dostávali viac než ľudia kdekoľvek v kanceláriách. Pôvodne som si hovoril, že na lodiach vydržím nejaké tri roky, zarobím a vrátim sa na breh. Nakoniec som na Dunaji strávil vyše deväť rokov. Skončil som ako kapitán diaľkovej plavby.“

V tom čase sa po Sĺňave plavil legendárny kapitán Ján Kittler, ktorého napokon vystriedal.„Mal som z práce veľa nadrobených hodín a náhradného voľna. Chcel som nejako využiť čas. Okrem toho som mal malého syna, s ktorým som sa vždy veľmi ťažko lúčil, keď som odchádzal na plavby do zahraničia. Hovoril som si, že zostanem aspoň jednu sezónu. Nakoniec trochu nadsluhujem: tento rok je to už tridsiata štvrtá,“ počíta. Začínal v časoch, keď ľudia na sklonku socializmu začali po troche podnikať. „Piešťany si ma chceli podržať. V roku 1988 v Sovietskom zväze hovorili o prestavbe hospodárskeho mechanizmu. V lete som mal robiť kapitána a v zime mala byť z lode plávajúca reštaurácia, na ktorej som mal byť prevádzkar.“

V tom čase plávala v Piešťanoch na Váhu na ten čas moderná komfortná loď Adam Trajan pre 160 cestujúcich. „Keď sa ju mesto rozhodlo predať, ja jediný som za ňu bojoval. Ani sťažnosti mi nepomohli. Písal som aj na ministerstvo privatizácie. Loď bola majetkom okresnej správy cestovného ruchu.“ Prakticky všetko, o čo sa tento podnik staral, vrátane rekreačného strediska a hotela postupne zlikvidovali a predali.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia