Vladimír Kampf

Ľudia z Košarísk dochádzajú za prácou do Brezovej pod Bradlom, do Myjavy, do Piešťan. Veľa mladých odišlo študovať a tam, kde chodili do školy, zostali pracovať.
Obec sa chváli, že má kompletnú infraštruktúru. Je tu všetko okrem pošty, ktorú zrušili. Košariská pretína cesta druhej triedy z&nbsp;Vrbového do&nbsp;Brezovej pod Bradlom. Za&nbsp;Štefánika to bývala veľká dedina. No prišli časy, keď bola zasa tichá a&nbsp;akoby zabudnutá.

Obec je zložená z deviatich kopaníc.
 Poloha: Kopaničiarska obec v okrese Myjava. Dedina leží na rozhraní Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny.
 Prvá písomná zmienka: Obec bola v minulosti súčasťou Brezovej pod Bradlom. Po prvý raz sa osamostatnila v roku 1786 za vlády cisára Jozefa II. Z tohto obdobia pochádza aj prvá písomná zmienka o obci. V roku 1790 bola opäť súčasťou Brezovej. Definitívneho osamostatnenia sa Košarišťania dočkali až v roku 1926.
 Počet obyvateľov k 31. 12. 2020: 422
 Nezamestnanosť v okrese Myjava za jún 2021: 4,55 %

Košariská

<h3>Uponáhľaní stavebníci</h3>
Štefan Antol je starostom rodnej dediny Milana Rastislava Štefánika prvé volebné obdobie. Predtým pracoval takmer štvrťstoročie v&nbsp;zásobovaní strojárskeho priemyslu. „S&nbsp;myšlienkou byť starostom som sa pohrával už ako 23-ročný. Žiaľ, ešte som na&nbsp;to nemal vek, aby som sa mohol prihlásiť. Pri predposledných voľbách som nad tým uvažoval a&nbsp;pred tými poslednými som sa odhodlal kandidovať na&nbsp;poslednú chvíľu. Obišiel som pár domov, zohnal som 40 podpisov. Vyhral som len o&nbsp;niekoľko hlasov,“ spomína.
Veci verejné ho zaujímajú odmlada. Bol členom obecného zastupiteľstva. „Chcel som pre obec niečo urobiť. Najprv som dlho váhal, a&nbsp;keď som sa konečne odhodlal kandidovať za&nbsp;starostu, zrazu prišla korona. Riešili sme najmä opatrenia a&nbsp;všetko ostatné zastalo.“
Čo chcel urobiť pre dedinu, keď mal 23, si už nepamätá. „V&nbsp;tom čase sme riešili úplne iné veci než teraz. Moja predchodkyňa urobila kus roboty. Mňa mrzí, že oplotenie cintorína máme v&nbsp;žalostnom stave. Je to miesto posledného odpočinku našich predkov. Zaslúžilo by si lepší vzhľad. V&nbsp;súčasnosti sa stretávame aj so smiešnymi projektovými výzvami, v&nbsp;ktorých je alokovaných 50-tisíc eur pre celé Slovensko. To ani nemuseli vyhlasovať. Aparát ľudí okolo spotrebuje viac. Výzvy nám teraz chodia jedna za&nbsp;druhou. Treba si dobre vybrať a&nbsp;snažiť sa uspieť. Niekedy sa musíme dlho zamýšľať, či zodpovedáme výzvam. Je v&nbsp;nich často kopa podmienok, ktoré sú pre nás nesplniteľné. Napríklad – chceli sme opraviť materskú školu. Nazbierali sme kopu bodov, až sme sa nakoniec dočítali, že škôlka po&nbsp;rekonštrukcii musí mať kapacitu vyššiu o&nbsp;desať detí. To by sme nesplnili,“ vysvetľuje prvý muž Košarísk.
Malou katastrofou pre Košariská je stavebný boom, ktorý priniesla korona. „Sme hodinu cesty od&nbsp;Bratislavy. Pre chalupárov je to prijateľná vzdialenosť. Ceny pozemkov sa u&nbsp;nás od&nbsp;začiatku pandémie výrazne zvýšili. Noví stavebníci by však stavali všetko všade hneď a&nbsp;na&nbsp;povolenia pri tom veľmi nedbajú. Napríklad si podajú žiadosť o&nbsp;stanovisko obce a&nbsp;považujú to za&nbsp;vybavené namiesto toho, aby počkali na&nbsp;odpoveď, v&nbsp;ktorej im dávame na&nbsp;vedomie, čo všetko na&nbsp;to potrebujú. Hnevajú sa na&nbsp;nich aj domáci občania, ktorí sa snažia postupovať poctivo. Nie je to len náš problém. Majú ho aj iné obce na&nbsp;Slovensku.“
V&nbsp;Košariskách sa vďaka korone predali už aj inak nepredajné chalupy. „Tie, ktoré niekoľko rokov stáli, boli za&nbsp;dva týždne preč.“
Najväčšiu popularitu obci robí Milan Rastislav Štefánik. Raz do&nbsp;roka oslavujú výročie jeho narodenia. „Múzeum v&nbsp;Štefánikovom rodnom dome sme prenajali Slovenskému národnému múzeu. Finančný či iný prospech alebo výhodu z&nbsp;toho, že sa tu narodil jeden zo zakladateľov Československa, nemáme. Vláda o&nbsp;nás nezavadí. My voláme im. Chceli by sme zrealizovať prístavbu k&nbsp;Štefánikovmu rodnému domu, na&nbsp;ktorú nám chýba 45-tisíc eur. Budova by mala slúžiť na&nbsp;prednášky a&nbsp;semináre o&nbsp;Štefánikovi aj jeho myšlienkach a&nbsp;cieľoch. Mali sme prísľub od&nbsp;vlády, že nám pomôže, ale zostalo len pri sľuboch.“
Štefan Antol je rozhodnutý kandidovať aj v nasledujúcich komunálnych voľbách. „Starosta by mal absolvovať dve alebo tri volebné obdobia, viac nie. Potom začína byť konzervatívny a príliš upnutý na svoje záujmy.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Krajšia krajina</h3>
Košariská neobjavili iba nedočkaví hriešni stavebníci, ale aj činorodí ľudia, ktorí obec oživujú. Spoločnosť Angus farma Košariská je po&nbsp;obecnom úrade druhým najväčším zamestnávateľom v&nbsp;obci. „Košariská sme si našli, keď sme sa rozhodli pre chov kráv. Najprv sme ich kúpili a&nbsp;potom sme hľadali, kam s&nbsp;nimi,“ smeje sa Lukáš Krajčík.
V&nbsp;tom čase bolo miestne družstvo v&nbsp;konkurze. „Kúpili sme ho a&nbsp;presťahovali sme tam kravy. Okrem toho sme začali pestovať plodiny. Na&nbsp;farme zamestnávame osem ľudí plus brigádnikov počas sezóny. Chováme približne 120&nbsp;kusov hovädzieho dobytka. Žiaľ, na&nbsp;Slovensku sú dotácie mizerné. Naposledy sme dostali 28&nbsp;eur na&nbsp;kus. Podľa príručky spred desiatich rokov to malo byť dvesto eur a&nbsp;malo sa to zvyšovať až na&nbsp;štyristo eur, aby sme sa vyrovnali zvyšku Európskej únie. Zvádzame veľmi nerovný boj. Kravy chováme s&nbsp;láskou. Veľký biznis sa s&nbsp;nimi robiť nedá.“
Smiešne dotácie údajne spôsobil odhad množstva hovädzieho dobytka u&nbsp;nás a&nbsp;predpoklad, koľko ho pribudne. Podľa tejto „veštby“ nastavili finančný balík. Časom kráv pribudlo nad očakávanie, ale balík zostal nezmenený. Je to ďalší mizerný odhad, ktorý slovenskému poľnohospodárstvu nepomohol.

„Veľa kolegov sa v&nbsp;poslednom období živočíšnej výroby zbavilo. Môže si ju dovoliť zvyčajne len ten, kto ju dokáže dotovať z&nbsp;rastlinnej výroby. Málokedy môže fungovať samostatne. Našou cestou k&nbsp;efektivite je finalizácia mäsa. To, čo vychováme, sa snažíme predať ako výrobky. Robíme mäso, šunky, salámy, klobásy… Nemáme problém zohnať zákazníkov na&nbsp;steakové mäso, ale na&nbsp;ten zvyšok. Na&nbsp;Slovensku nie je tradícia jesť doma varené či dusené hovädzie. Treba ho dlho pripravovať. Steakového mäsa je z&nbsp;jedného zvieraťa približne pätina oproti ostatnému. Keby to bolo naopak, bolo by to pre nás výhodnejšie.“
Z&nbsp;pohľadu poľnohospodára sú Košariská pekná oblasť, ale zem je tam menej úrodná a&nbsp;kamenistejšia než trebárs na&nbsp;rovine pri Senici. „V&nbsp;Košariskách pestujeme aj mak na&nbsp;potravinárske účely a&nbsp;purpurovú ďatelinu. Obe tieto plodiny krajinu počas kvitnutia ešte skrášľujú. Fotografie z&nbsp;Bradla sú v&nbsp;tom čase jedinečné.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Víkendoví farmári</h3>
Matej Belica sa do&nbsp;Košarísk dostal cez manželku Luciu, ktorá pochádza z&nbsp;Brezovej pod Bradlom. „Zo svadobných peňazí sme si kúpili lúku v&nbsp;Košariskách. Bolo to močarisko, ktoré sa mi veľmi páčilo, videl som v&nbsp;ňom potenciál. Začali sme budovať dom, kúpili sme prvé ovečky a&nbsp;prenajali sme si ďalšiu pôdu. Kúpili sme ošarpanú chajdu Verona, pomenovanú po&nbsp;Rómke, ktorá v&nbsp;nej bývala pred mnohými desaťročiami. Neskôr sa tam konali zábavy. Zrekonštruovali sme si ju, predĺžili sme strechu a&nbsp;používame ju ako skladisko a&nbsp;miesto na&nbsp;relax,“ hovorí gazda, ktorý pracuje v&nbsp;štátnych službách. Súkromne hospodáriaca roľníčka je jeho manželka, ktorá okrem toho pracuje v&nbsp;bratislavskej rafinérke.
V&nbsp;Košariskách majú Belicovci aj maringotku na&nbsp;prespatie. Poslúži im, kým si dostavajú dom. „Sme víkendoví farmári. Prichádzame cez všetky sviatky, piatky a&nbsp;víkendy. Trápime deti cestovaním zo Šamorína. Ja som rodený Bratislavčan. Otec je z&nbsp;východu, mama z&nbsp;Oravy. Už keď som bol malý, chcel som chovať koňa vo vani a&nbsp;na&nbsp;balkóne kravu. Rodičia mi to nedovolili,“ smeje sa.

Detské sny si Matej plní v&nbsp;Košariskách. „Prišli sme v&nbsp;roku 2012. Máme 25 ovečiek. Špecializujeme sa na&nbsp;pôvodné valašky, ktoré veľa znesú, neprekáža im ani dážď, ani sneh. Nerobíme mlieko ani bryndzu, len jahňatá,“ vysvetľuje.
Matej hovorí, že v&nbsp;Košariskách nechal srdce. „Kopanice ma priťahovali odjakživa. Mali sme chalupu na&nbsp;Starej Turej. Leto sme trávili na&nbsp;kopaniciach. Pre mňa je to najkrajší kút Slovenska blízko Bratislavy. Hlavne že sú tu kopce. V&nbsp;Šamoríne trpím. Tam je najvyšší vrch dunajská hrádza. Keď napadne poprašok snehu, celý Šamorín sa sánkuje. Tu je život úplne iný. Aj tu to má svoje muchy. Napríklad v&nbsp;zime sa sem sanitka tak ľahko nedostane. Život je tu síce ťažší, ale o&nbsp;to krajší. Nechýba nám nič. Veď internet máme,“ dodáva s&nbsp;úsmevom. „Už sme sem dotiahli aj kamaráta. Stal sa naším susedom.“
Belicovcov zatiaľ farma neživí. Spoliehajú sa na&nbsp;svoje zamestnania. „Možno sa raz budem venovať len farmárčeniu. Ťahá ma to k&nbsp;hovädziemu dobytku. Zatiaľ zostaneme v&nbsp;Šamoríne, kde majú deti všetko na&nbsp;jednej ulici. Keď nám začnú liezť ako pubertiaci na&nbsp;nervy, dáme ich na&nbsp;internáty a&nbsp;prídeme sem,“ dodáva žartom s&nbsp;vážnym podtónom. „Potom budeme Košarišťania. Naša obľúbená činnosť je posedenie pri ohni pri Verone. To je naša plazma. Projektov a&nbsp;nápadov máme na&nbsp;sto rokov.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Od&nbsp;krvavej panej</h3>
Múzeum Milana Rastislava Štefánika už tretí rok spravuje Marián Imriška. Na&nbsp;prvý pohľad sa vo funkcii vedúceho pobočky Slovenského národného múzea našiel. Za&nbsp;prácou sa presťahoval do&nbsp;Brezovej pod Bradlom. „Milanova osobnosť a&nbsp;čaro tohto miesta ma zaujali, už keď som sem prišiel po&nbsp;prvý raz,“ spomína.
Marián vyštudoval muzeológiu v&nbsp;Nitre. Je rodák z&nbsp;Čachtíc. „Vzťah k&nbsp;histórii mi spočiatku vštepoval starý otec. Odmala ma brával na&nbsp;Čachtický hrad. To vo mne zostalo. Ďalej ma smerovala učiteľka dejepisu. Podľa toho som si vybral vysokú školu.“
Najskôr pracoval tri roky v&nbsp;službách obce Čachtice ako kastelán na&nbsp;hrade. Tam si splnil prvý sen. „Túžil som ním byť a&nbsp;aj som sa ním stal,“ usmieva sa. Odhodlaný vedúci Štefánikovho múzea sa nesťažuje. „Popravde nie je to také zlé, ako sa hovorí, že sa v&nbsp;kultúre nedá prežiť. Keď sa človek snaží, dá sa to. Samozrejme, vždy by to mohlo byť lepšie.“
Návštevníci dokážu prekvapiť. „Hovoria mi, že sa na&nbsp;Milana trochu podobám. Ja to využívam, sprevádzam v&nbsp;prvej osobe a&nbsp;obliekam sa do&nbsp;kabáta, ktorý vyzerá ako ten jeho. Ľudia sa takto hravejšou formou zoznámia s&nbsp;príbehom veľkého Slováka.“

Vedúceho Imrišku dokážu príjemne prekvapiť mladí ľudia a&nbsp;študenti. O&nbsp;Štefánikovi vedia naozaj veľa. „Diskutujeme spolu o&nbsp;rôznych témach. Prekvapili ma dievčatá z&nbsp;francúzskeho gymnázia z&nbsp;Banskej Bystrice. Fascinovalo ich, ako rýchlo si Milan osvojil francúzštinu. Trvalo mu to len šesť mesiacov. Dievčatá zaujímali aj zákulisné informácie. Milan zažíval kuriózne situácie. Napríklad v&nbsp;najdrahšom meste Európy, v&nbsp;Monte Carle, sa prihlásil na&nbsp;streleckú súťaž, ktorú zaujímavou náhodou vyhral.“
Štefánik prespal v&nbsp;najdrahšom hoteli Plaza v&nbsp;New Yorku a&nbsp;nezaplatil za&nbsp;to nič. „V&nbsp;tom čase tam bol s&nbsp;významným francúzskym generálom, ktorému to bolo podozrivé. Nevedel si vysvetliť, ako je možné, že si od&nbsp;ich nikto nepýta peniaze. Milan mu vysvetlil: Viete, pán generál, keď máte priateľov, je možné všetko.“
Marián sa zamýšľa nad nočnými prehliadkami múzea. „V&nbsp;Čachticiach sa mi to podarilo. Plánujeme aj cyklopodujatie na&nbsp;trase spájajúcej Hlboké, Košariská a&nbsp;Brezovú pod Bradlom. Jedným z&nbsp;tých, ktorí Milana inšpirovali, bol aj Jozef Miloslav Hurban, ktorý slúžil na&nbsp;evanjelickej fare v&nbsp;Hlbokom. Plán nám zatiaľ prekazila pandémia.“ Keď bol Marián malý, chcel byť archeológ. Stal sa múzejníkom, ktorý berie svoju prácu vážne. Podieľal sa aj na&nbsp;inštalácii jedinečnej výstavy v&nbsp;Košariskách. „Snažíme sa využiť moderné prvky spolu s&nbsp;historickými exponátmi,“ dodáva.

Odchod mladých z dediny nemusí znamenať jej úpadok. Ako si s tým poradili v Košariskách?

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Odchod mladých z dediny nemusí znamenať jej úpadok. Ako si s tým poradili v Košariskách?

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Čremošné, to je raj chatárov: Ako sa žije v obci bez kostola, obchodu i krčmy?

Pod Jánošíkovou skalou: Moderná obec s medvedím erbom a históriou slávneho básnika

Navštívili sme rodisko Emílie Vášáryovej: Ako sa žije v najväčšej hornoturčianskej obci?

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás