Vladimír Kampf

Dnes už taxikárku nerobí, aj keď jej zákazníci stále volajú. Niektorí nevedia, že remeslo zavesila na klinec, iní to aj vedia, ale volajú jej preto, aby sa porozprávali a načerpali od nej energiu. Najradšej trávi čas maľovaním alebo výrobou rôznych drobných maľovaných predmetov. Pred Vianocami ju zamestnávala ručná produkcia ozdôb a rôznych sviatočných doplnkov, svietnikov a tanierikov. Stretli sme sa začiatkom decembra. Ingrid sa tešila na čas, keď sa dni začnú predlžovať.
„Pre mňa je sviatok 21. december, zimný slnovrat, obdobie, odkedy sa začnú dni predlžovať. Milujem slnko, potrebujem ho. Aj mojim obrazom dáva slnko iný rozmer. V&nbsp;tme akoby spali. Maľujem akrylovými farbami a&nbsp;k&nbsp;tomu pridávam mandalovú techniku. Bodkujem,“ usmieva sa. „To je moja novinka, ktorú vkladám do obrazov. Ľuďom sa to páči.“&nbsp; Minulý rok na Vianoce začala robiť svietniky a&nbsp;neskôr k&nbsp;nim pridala ozdoby s&nbsp;príbehom. „Tento rok som nestíhala. Stačilo ich len zavesiť na sociálnu sieť a&nbsp;už to išlo. Základom je ľahký studený porcelán, na ktorý maľujem. Pracujem v&nbsp;jednej izbe, v&nbsp;ktorej mám počítač s&nbsp;pracovným kútom, aby som sa mohla naplno venovať aj tomu, čo mi prináša pravidelný zárobok.“

<h3>Paličkovanie a&nbsp;kartografia</h3>
Maľuje odmala. „Talent som zdedila po babke Márii Filipovičovej z&nbsp;Chorvátskeho Grobu, ktorá pracovala pre ÚĽUV-e, ten mal objednávky aj pre Francúzsko, a&nbsp;po mame Daniele, ktorá takisto nádherne maľovala už od detstva. Len je veľká škoda, že sa tomu nevenovala, viem, že aj dnes pekne kreslí. Babka vyšívala kroje, obrusy aj obrazy. Paličkovala a&nbsp;mňa táto technika chytila tiež. Dlhé roky som ju vyučovala na základných školách v&nbsp;Bratislave. Tiché zvuky paličiek zaujali nielen druhý stupeň, ale aj prváčikov. Bolo to až kúzelné, keď tie deti stíchli a&nbsp;sústredili sa na prácu s&nbsp;paličkami v&nbsp;rukách. Vypaličkované a&nbsp;zarámované srdce bolo ich odmenou a&nbsp;mamy len neveriacky krútili hlavami, čo ich deti dokážu. Často som sa stretla s&nbsp;tým, že ani nevedeli, čo za techniku je paličkovanie.“
Od osemnástich rokov robila na geodézii s&nbsp;katastrálnymi mapami. Aj tam využila maľovanie, keďže prichádzali starostovia obcí a&nbsp;do znakov chceli pečate zo starých katastrálnych máp. Už počas školy vo štvrtom ročníku robila situačné náčrty do knihy geodézie pre svoju profesorku. Po škole sa vydala, otehotnela, rozviedla sa, odišla bývať k&nbsp;mame, počas materskej pracovala v&nbsp;bufetoch, upratovala, učila a&nbsp;po materskej sa dostala na geodéziu.
„Boli to krásne roky, vytvárali sme databázu pre geodetické body. Kolektív bol úžasný, boli sme tam skvelá partia. No z&nbsp;finančných dôvodov som hľadala iné možnosti. Zhodou okolností spolužiak robil vo Viedni kartografiu v&nbsp;spoločnosti, ktorá pripravovala mapové podklady a&nbsp;vyrábala mapy. Zavolal ma. Robila som tam mapové podklady, aj to bola pre mňa ‚technika maľovania‘. Síce nie ceruzkou, ale všetko v&nbsp;digitalizovanej forme.“ Ale nie vždy je život krásny, je ako húsenicová dráha, chyby nás posilnia a&nbsp;strach a&nbsp;bolesť naučia vážiť si všetko pekné. Nastalo obdobie bez roboty. Nevedela, čo si počne.
„Ani neviem ako a robila som taxikárku, tam som stretávala ľudí s ich osudmi. Ale vždy som mala pri sebe zošit a maľovala som si zákazníkov. Koľkokrát mi tieto portréty zobrali a dali si ich zarámovať. Dala som si urobiť vizitky a obehala som všetky pohostinstvá po dedinkách v okolí. V tom čase bola núdza o taxi v dedinách. Bolo načase byť ústretový k zákazníkom.“&nbsp;Zákazníci z&nbsp;okolia sú skvelou spoločnosťou dodnes, aj keď už netaxikárči. „Prídem na tržnicu a&nbsp;tam ma hneď vystíska bývalý zákazník. Alebo niekto niekde na ulici, len tak… Kontaktov som nabrala dosť. Pospomíname si spoločne na zážitky v&nbsp;taxíku a&nbsp;život ide ďalej. Kolkí z&nbsp;nich sú už rodičmi! Keď som ich vozievala v&nbsp;taxíku a&nbsp;zmizli v&nbsp;dave baviacich sa detí, mala som chuť ísť si zatancovať. Ale mala som aj zákazníkov, pre ktorých som musela tancovať povinne. Krásne časy.“
Článok pokračuje na ďalšej strane...

<h3>Z&nbsp;klienta skvelý partner</h3>
Rodáčka z&nbsp;Mosta pri Bratislave v&nbsp;súčasnosti býva u&nbsp;priateľa. „Naše osudy sa spojili v&nbsp;taxíku. Aj keď som ho zo začiatku vnímala len ako zákazníka, jeho humor a&nbsp;nákazlivý smiech ma dostali. Imponovalo mi, keď ma pozval niekam si sadnúť, nebola som naučená, aby vozil niekto mňa a&nbsp;už vôbec dať si niekde pohár vína pri svojej práci. Hneď pri prvom stretnutí mi nanútil kľuč od dverí: zapadol medzi sedadlá a&nbsp;nemohla som ho rýchlo vytiahnuť. Tak to asi chcel osud. Našli sme sa a&nbsp;sme spokojní. Je plný humoru a&nbsp;život pri ňom je úsmev, len čo po práci vtrhne dovnútra s&nbsp;výkrikom: Kde je tá ženská, čo ma má ľúbiť? Tancujeme, smejeme sa a&nbsp;problémy sa tak lepšie nosia. Rozžiaril mi život, a&nbsp;aj keď sa mi chce plakať, pri ňom sa to nedá. Jednoducho povie: Sme na to dvaja a&nbsp;zvládneme to. Naučil ma, že zlými myšlienkami sa nemám zožierať, problémy sa majú riešiť, keď nastanú, netreba si nič privolávať, všetko bude dobré, lebo máme seba.“

Popri taxíku si našla prácu na letiskovom handlingu, bolo to niečo nové a&nbsp;výzva znova sa niečo naučiť a&nbsp;posunúť sa inde. „Keď som dostala po skúšobnej lehote zmluvu, práca ma napĺňala až tak, že som jedného dňa zrušila koncesiu taxikárky. Mohla som sa vo voľnom čase viac venovať maľovaniu. Pribúdali objednávky na portréty.“ Z&nbsp;hand­lingu sa ocitla v&nbsp;novom zamestnaní ako špeditérka leteckej nákladnej dopravy.
„Milujem výzvy a&nbsp;vždy si v&nbsp;duchu poviem: Rob všetko s&nbsp;láskou a&nbsp;úsmevom na perách, lebo len taká práca prináša úžitok. V&nbsp;tejto práci som objavila svoje tajné schopnosti a&nbsp;milujem ju, aj keď nie vždy je ľahká. Bola to dlhá cesta poznania, učenia sa, mordovania, strachu, obáv, ale aj v&nbsp;úžasnom kolektíve, plná úsmevných zážitkov. Keď mi kolegynka povie, že rada chodí do práce, lebo som tam ja, je radosť pracovať s&nbsp;takými ľuďmi.“ Zhovorčivá Ingrid má zrazu šancu komunikovať s&nbsp;celým svetom.
„Berieme zásielky z&nbsp;celého Slovenska. Som v&nbsp;leteckej časti, robím export aj import, ale robíme aj námornú, vlakovú či pozemnú prepravu. Takisto všetky colné procesy. Treba taktizovať, správne sa rozhodnúť, vybaviť veľa vecí naraz, mať všetko pod kontrolou, niekedy ma to vyčerpá. Preto v&nbsp;čase voľna maľujem a&nbsp;vyrábam výrobky, ktoré si objednávajú ľudia nielen zo Slovenska, ale moje obrazy išli aj za veľkú mláku do New Yorku, do Pensylvánie, Austrálie a&nbsp;často do Česka. Je to taká očista, kde si v&nbsp;tichu tvorím a&nbsp;nemusím rozmýšľať nad prácou.“
Článok pokračuje na ďalšej strane...

<h3>Charita z&nbsp;čias taxíka</h3>
Keď bola malá, chcela byť módnou návrhárkou. „Háčkujem mackov a&nbsp;robím im svetríky,“ hovorí so širokým úsmevom. „Žiaľ, na odevnú v Trenčíne ma nevzali. Ako druhé povolanie som mala krajčírstvo. Triedna mi to však prepísala na stavebnú priemyslovku. Tam ma zobrali,“ spomína. Už ako taxikárka si našla zopár rodín, pre ktoré organizuje zbierky. K charite si našla cestu v taxíku.

„Nie vždy som viezla ľudí, ktorí na to mali. Rozprávali mi o svojom osude a ja som im chcela pomôcť. S rodinou, ktorá potrebovala pomôcť, som sa zoznámila cez sociálnu sieť. Dodnes pomáham dvom rodinám. Do pomoci iným som zapojila aj bývalých zákazníkov, ktorí sa sami často ponúkli, že majú doma hračky, šatstvo na vyhodenie. Koľkokrát mi auto nestačilo, toľko vecí mi naložili pre rodiny v núdzi. Nemôžeme pomôcť všetkým, ale každý môže pomôcť aspoň jednému. Každý rok cestujem za rodinou pri Leviciach, pre ktorú som veľakrát robila zbierku cez sociálne siete, a nikdy nezabudnem niečo priniesť. Nesmú chýbať balíčky pre deti, lebo detský smiech je najväčšie bohatstvo, aké dobrý človek dostane za odmenu. Neviete, ako ťažko sa žije v chudobe, bez kúpeľne a splachovacieho záchoda, ak to nezažijete a ak v tej zime neprespíte,“ posmutnie veselá kopa Ingrid.
Všetky pocity vkladá do obrazov. „Moji anjeli nie sú len v&nbsp;rodinách, nájdete ich aj v&nbsp;kanceláriách, lebo z&nbsp;nich cítiť lásku a&nbsp;ochranu. Mať tak silu, dala by som úsmev všetkým ľuďom, lebo už len taký malý úsmev dokáže urobiť zázraky.“

Šikovným šťastie žičí: Ingrid Hrvoľová zavesila taxikárčenie na klinec a začala maľovať obrazy

Výber pre vás

Šikovným šťastie žičí: Ingrid Hrvoľová zavesila taxikárčenie na klinec a začala maľovať obrazy

Súvisiace články

Uprostred pandémie otvorili kaviareň. Nie však obyčajnú: Aha ten výhľad!

Renesancia tradícií: V tomto obchodíku poskočí nejedno folklórne srde

Na valci paličkované: Slovensko je v rozmanitosti čipiek jedinečná krajina

Výber pre vás