Michal Halabrín je mladý študent farmácie, ktorému sa zapáčilo paličkovať. Za svoju zábavku pre trpezlivých zbiera ocenenia.
Keď mu čipka nedala pokoj, mal asi trinásť rokov. Odvtedy prešlo viac než jedno desaťročie. „Nešlo mi do hlavy, ako môžu ľudské ruky urobiť niečo také pekné. Zaujímalo ma, ako je to možné. Viem aj štrikovať a háčkovať, ale to ma až tak neoslovilo. Paličkovanie je iné,“ hovorí s úsmevom čipkár z Turej Lúky od Myjavy. Na výtvarný krúžok chodil do základnej umeleckej školy. Stačilo, aby mala pani učiteľka v triede čipkársky valec. „Nabral som odvahu a poprosil som ju, či by ma niečo naučila. Pani Elenka Bielčiková mi dala základy. Dala mi aj nejaké prefotené stránky z knihy a povedala, že na výtvarnej mám kresliť a učiť sa čipkovať môžem doma. Tak som začal,“ spomína.
VÝTVORY MLADÉHO ČIPKÁRA NÁJDETE V GALÉRII- Paličkovaná tylová čipka z Myjavskej pahorkatiny
Patrí k unikátom všetkých druhov čipiek, ktoré sa na území Slovenska rozvíjajú dodnes. Od roku 2016 patrí do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Korene čipky myjavského regiónu siahajú do 80. rokov 19. storočia. Na kopanice pri Krajnom v tom čase prišli dve ženy z českého Vamberku a začali miestnych učiť techniku pôvodne belgického čipkovania. Tradícia sa šírila z kopanice na kopanicu. Prirodzene sa z nej stala súčasť výtvarnej a odevnej kultúry. Jednoducho prišla do módy a domáci si do nej vkladali vlastné prvky. Myjavská čipka vyžaduje trpezlivosť. Zručnosť paličkovania si celé generácie odovzdávali len vzájomným priúčaním.
Je to nadlho. Aj keď Michal paličkuje rýchlo, pri tejto čipke sa mu jeden vzor zopakuje za dve hodiny.
Zdroj: Vladimír Kampf
Inovácie a prieniky
Čipka má podľa Michala veľa podôb. Najprv sa snažil zvládnuť základy, kým sa začal púšťať do piplavejších vzorov. Pred modernou čipkou uprednostňuje tradičné slovenské. „Slovensko je výnimočné. Žiadna iná krajina nemá toľko regionálnych čipiek ako my. Oficiálne máme sedemnásť regiónov čipiek, ktoré sa od seba líšia, plus v každom regióne môže byť niekoľko ďalších podtypov. Napríklad novomestské sa delia na pásikové či mnohopárové,“ snaží sa vysvetliť rozmanitosť, ktorej rozumie len ten, kto má dosť znalostí. „Nakoniec, regióny sa aj tak prelínajú. Napríklad aj u nás paličkovali aj susedné novomestské typy.“
Ľudia v minulosti si z toho, ako čipka vyzerala, ťažkú hlavu nerobili. Zvyčajne paličkovali tak, ako vedeli, vymýšľali si vlastné inovácie a vzájomné prieniky. V podstate im nešlo o regionálnu čistotu, ale o to, aby sa ich výrobky páčili nielen im. „Čipky sú zatriedené do regiónov, väčšinou podľa najbližšieho väčšieho mesta, aj keď sa možno nepaličkovalo rovno v nich, ale niekde vedľa. Napríklad v Piešťanoch nepaličkovali, ale čipka sa podľa mesta volá. Pritom je to mimoriadne výnimočná čipka z Krakovian,“ vysvetľuje.
Krakovianska čipka má technický prvok, ktorý sa nikde inde na svete nevyskytuje. „U nás na Myjave sme pôvodne paličkovali novomestské pevné a hutné čipky z konopných a ľanových nití. Na fajnovejšie kroje si spočiatku nechávali voziť jemné tylové čipky z Vamberku, až kým odtiaľ neprišli ženy, ktoré začali techniku paličkovania učiť.“ Michal rozlišuje vzory, ktoré boli na kopaniciach skôr ako tie z Vamberku. „Čipka z Vamberku sa dostala aj na Hont, kde sa však vyvíjala úplne inak. Sú na nej geometrické vzory.“
Základom každého prvku čipky sú minimálne dva páry paličiek. Výnimočná čipka z Krakovian má ešte jednu paličku navyše. Hovoria, že paličkujú s dva a pol párom paličiek. Unikátom krakovianskej čipky je aj to, že na prvý pohľad aj znalci krútia hlavami a často neveria, že je paličkovaná. Myslia si, že je tkaná alebo vyšívaná. Tajomstvom je práve piata palička, ktorá vytvára takzvané babky – miniatúrne plôšky, z ktorých vzniká špecifický vzor. Ale vráťme sa na Myjavu k mladému čipkárovi Michalovi.
Pokračovanie na ďalšej strane...
