Vladimír Kampf

Už tretia generácia zachováva po praslici detvianske výšivky a kroje a zabezpečuje im prežitie do ďalších rokov. Rodinný obchod založila Veronika Golianová v roku 1968. „Predajňa má už viac ako pol storočia, aj keď bola pôvodne na inom mieste. V dome, kde bola, chcel mať istý pán malú mliekareň, aby nemal dcéru v nej ďaleko od domu. Mal kontakty a vybavil si zmenu. Stará mama bola rada, že sme sa tak ľahko dostali z odľahlejšieho miesta rovno ku kostolu do centra,“ spomína Iveta Smileková.

<h3>Vyhodiť, spáliť</h3>
Zakladateľka predajne ťažko znášala, že ľudové umenie začalo upadať, ľudia naň zabúdali a&nbsp;brali ho ako niečo prežité. „Nebolo v&nbsp;tom čase moderné. Stará mama chcela, aby sa zachovala výšivka krivou ihlou, ktorá je pre náš región typická. Veľmi si želala, aby sa opäť dostala do povedomia ľudí a&nbsp;hlavne, aby sa zachovala. Spomínala, že v&nbsp;tých časoch, keď zomrela nejaká stará teta, tak jej veci vyniesli na pole alebo do humien a&nbsp;tam ich podpálili. Horeli nádherne vyšívané oplecká, celé kroje a&nbsp;jej srdce trhalo, keď to videla. Dialo sa to skoro v&nbsp;každom druhom dome. Stará mať zomreli, načo nám budú jej veci? Vyhodíme ich a&nbsp;spálime.“
Veronika Golianová v&nbsp;tom čase našťastie našla na národnom výbore a&nbsp;v&nbsp;zväze žien pochopenie. „Povedali jej, že ak si to sama vybaví, môže mať predajňu. To bol základ nášho obchodu.“ Záchranárka detvianskeho folklóru mala vtedy 54 rokov a&nbsp;chystala sa do dôchodku. Napriek tomu sa nebála. „Založila obchod a&nbsp;združila vyšívačky, ktoré ešte v&nbsp;Detve našla. Prišli ku nám vyšívať, aby remeslo ďalej žilo. Starkú nabádali, aby urobila aj výstavu pre turistov a&nbsp;aby sa obliekla do kroja, keď nejakí prídu. Bola k&nbsp;dispozícii delegáciám. Národný výbor a&nbsp;zväz žien sa ňou radi pochválili.“
Obliekla sa do kroja a&nbsp;predvádzala, ako ženy vyšívali. „Kedysi tu bola malá expozícia krojov pri obecnom úrade. Stará mama obliekla figuríny do kroja a&nbsp;bola nová výstava. V&nbsp;jej pamätnej izbe sú stále kroje na tých istých figurínach. Dnes už také pevné a&nbsp;kvalitné nezoženiete.“ Historické figuríny majú na sebe historické kroje, ktoré raz za rok vyčistia a&nbsp;operú.

<h3>Mladé dôchodkyne</h3>
Predajňa nemohla byť v&nbsp;čase hlbokého socializmu súkromná. Oficiálne patrila mestu ako drobná prevádzkareň. Tie združovali drobných remeselníkov. „Zaradili nás medzi kamenárov, kováčov, brašnárov či obuvníkov. Museli sme si na seba zarobiť sami. Fungovalo to. Spočiatku v&nbsp;obchode pracovala iba stará mama, neskôr sa k&nbsp;nej pridala aj moja mama Vilma Hojčová. Mala ekonomickú školu, zabezpečovala administratívu a&nbsp;chod predajne, kým stará mama prekresľovala vzory a&nbsp;vyšívala. Robili tu obe. Po roku 1989 som dostala výpoveď v&nbsp;mojej bývalej práci a&nbsp;nevedela som, čo bude. Starká už bola na dôchodku a&nbsp;moja mama v&nbsp;tom čase do dôchodku odchádzala. Povedala mi, že sa mám zamestnať v&nbsp;našom obchode. Opäť sme tu boli dve,“ spomína Iveta.
Delili si pracovný čas, aby nezaťažili mesto. „Od roku 1995 sme súkromníci a&nbsp;toto naše je naše,“ hovorí s&nbsp;úsmevom Iveta. „Stále sme však v&nbsp;priestoroch mesta,“ dodáva. Fungujú na tom istom princípe, aký si vymyslela zakladateľka. „Ja beriem zákazky a&nbsp;vyšívačkám zadávam, čo práve potrebujeme. Niekedy ich bolo aj 40, dnes ich je sotva 10. Založila som školu vyšívania, aby tradícia nezanikla. Pri vyšívaní však treba trpezlivo sedieť. Mladé ženy v&nbsp;uponáhľanej dobe s&nbsp;deťmi na krku na to nemajú čas. Možno by aj chceli, ale nedá sa to. Spoliehame sa skôr na mladé dôchodkyne. Tie už nemusia chodiť do práce a&nbsp;deti majú zabezpečené. Stále sa však snažím, aby sa remeslo naučili aj mladí. Našťastie nám teraz doba praje a&nbsp;ľudia si uvedomujú, že je čas uchovávať tradície.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Terapia vyšívaním</h3>
Folklór zažíva renesanciu. „V&nbsp;škole vyšívania nielen učím vyšívať, ale aj vysvetľujem, kde sa ktorý vzor používal. Teší ma, že je stále veľký záujem, napriek tomu, že ručná práca je dnes takmer nezaplatená. Ale, ženy, ktoré k&nbsp;nám prichádzajú, si po vyšívaní často pochvaľujú, ako dobre si pri tom oddýchli. Je to príjemný protipól súčasného života.“ Terapia a&nbsp;psychohygiena vyšívaním funguje. „Mali sme tu skupinu učiteliek. Hovorili, že po zhone v&nbsp;škole je to perfektné odreagovanie.“
Už na prvý pohľad je detviansky kroj skladačka. „Ženy si na seba potrebovali obliecť niekoľko vrstiev. Stánka bolo negližé, na ňu išla spodňa, zásterka, sukňa, oplecko, brusliak, šatka, krodeľ... Slobodné dievčatá nosili zapletené vrkoče s&nbsp;mašľami a&nbsp;dievčence po ohláškach partu, aby každý videl, že sú už niekomu sľúbené. Vydaté ženy nosili čepiec,“ vymenúva. „Muži zas mali na sebe košieľku, opasok, široké gate, zásteru, čižmy alebo krpce, klobúčik, kabanicu, kožuštek a&nbsp;vymódili sa šatkou. Retiazky na klobúku dávali na známosť okoliu spoločenské postavenie. Tí bohatší boli viac oretiazkovaní. V&nbsp;tom čase to bol drahý módny výstrelok. Kto mal 12 či 14 retiazok, už bol riadny gazda.“
Okrem krojov a&nbsp;výšiviek ponúkajú v&nbsp;Detve aj výrobky voľakedajšej módy spojené s&nbsp;tou súčasnou. Vyšívané pánske košele, blúzky, sukničky aj tričká. „Táto línia pribudla k&nbsp;tej tradičnej. Je po nej dopyt, aj keď trebárs vyšívané tričká nie sú to, čo by ma uspokojovalo. V&nbsp;prvom rade obliekame folklórne súbory,“ vysvetľuje Iveta. O&nbsp;kroje je stále záujem, pretože tie tanečné sa derú. „Asi už v&nbsp;každej dedine je nejaká folklórna skupina. Niektorí chcú kroje, aké majú byť, iní ich chcú športovejšie. Sama som si stanovila hranice, pokiaľ som ochotná zájsť a&nbsp;prispôsobiť sa požiadavkám. Naším zákazníkom je napríklad Lúčnica a&nbsp;tí nerobia kompromisy. Ich kostýmy sú striktne presné. Trvajú na tom, že musia byť ručne vyšívané.“

<h3>Napríklad Jozef Kroner</h3>
Prispôsobovanie krojov móde nie je nič nové. Robili to tak aj v&nbsp;minulosti. Ak si niekto priviezol nejaký módny doplnok, ktorý sa zapáčil aj iným, chceli ho zrazu skoro všetci. Výrobu krojov ovplyvňovali aj fabriky. Ľudia si doma spočiatku aj nite priadli. „Nabádajú ma, aby som robila len tradičné veci. Ale ktoré obdobie je to tradičné? Každé malo niečo do seba.“
Cena nanovo ušitého a&nbsp;vyšitého dievčenského kroja v&nbsp;obchode uprostred Detvy je viac ako 1&nbsp;000 eur. Vyzerajú nádherne. Oplecká majú podľa starých vzoriek. „Teším sa, keď sa zákazníci vracajú a&nbsp;chcú ďalšie kroje alebo ich súčasti. Snažím sa ich udržať v&nbsp;jednej línii, aby nekombinovali to, čo k&nbsp;sebe historicky nepatrilo. Nemôžeme čokoľvek miešať len preto, že sa to niekomu páči.“
Okrem toho, dnes až pričasto perieme, preto nám veci nevydržia tak dlho ako vydržali tie spred 100 rokov. Niektoré vyšívané oplecká ženy neprali nikdy, pretože si ich šetrili a&nbsp;nosili iba pri slávnostných príležitostiach. Bežne chodievali v&nbsp;pracovnom odeve. Ten bolo zbytočné zdobiť.
Kde všade sa kroje z&nbsp;detvianskeho obchodu dostali, je zbytočná otázka. Všade. Napríklad na prehliadku ručných prác v&nbsp;Tokiu. „Do Ameriky sme až tak neexpandovali. Ale Slováci, ktorí majú u&nbsp;nás korene, si v&nbsp;našom obchode objednávajú kroje.“
A&nbsp;kto všetko už bol oblečený v&nbsp;detvianskych krojoch z&nbsp;rodinného obchodu a&nbsp;dielne alebo ich aspoň obdivoval, tiež nie je ľahká otázka. Napríklad Jozef Kroner si v&nbsp;jednom takom zahral legendárneho Kuba. „Stará mama mala kroniku, do ktorej si robila poznámky a&nbsp;podpisovali sa do nej ľudia, ktorí do obchodu prichádzali. Podľa nej sme zostavili knihu o&nbsp;jej živote A&nbsp;pekný život tie kvety žijú. Tento epitaf má aj na náhrobnom kameni. Tú knihu napísala moja dcéra,“ hovorí o&nbsp;rozbehnutej rodinnej tradícii.