Vladimír Kampf

Jej cesta viedla cez Brno, kde študovala scenáristiku. Zo Zaježovej sa presťahovala na očovské lazy, kde sa manželovi Mirovi nepáčilo. Keď k nim zrušili autobusové spojenie, bolo rozhodnuté. Presťahovali sa. Miro si vybral samotu pri dedinke Prochot, kam chodieval ešte ako malý chlapec.

Odvtedy sa tam starajú o domček a malé hospodárstvo. „Sem je výborné autobusové spojenie aj v nedeľu,“ pochvaľuje si Veronika. Od zastávky to majú do kopca necelých desať minút chôdze. „Ako muzikantke mi vyhovuje, keď nám ide posledný spoj zo Žiaru nad Hronom po desiatej večer. To je fantastické, pretože auto nemáme a ani ho mať nechceme,“ dodáva. Dobré spojenie je jedna zo základných požiadaviek jej alternatívneho života na samote po starom.

Ako dievča z mesta si nad Prochotom plní sny mladosti. Má rodinu, ktorá nemá veľké nároky na život. Spočiatku im stačila voda a aspoň jedna obývateľná miestnosť. Veronika s Mirom sa našli cez médiá. Mirov otec videl kedysi v bulvárnom plátku článok o Veronike. Ukázal ho synovi so slovami: „To by bola žena pre teba.“ Tak sa Miro vybral za ňou, že si ju vezme. Dnes majú spolu dve deti.

Jednoduchý život neprekáža ani chlapcom Jankovi a Štefanovi. Ten starší, ktorý sprevádza mamu na koncertoch, sa nasťahoval dolu do dediny k babke, Veronikinej mame. Aj tá sa presťahovala pred dva a pol rokmi na Slovensko z Karlových Varov za rodinou, aby nezostala sama. Janko má u babky viac energie. Elektrickej. Na samote ju majú len zo solárneho systému a z akumulátorov, u babičky je neobmedzená – zo siete.

Spolu s mamou vystupovali ako Horana a syn, dnes sa volajú Hmlisto. „Horanu sme si nechali na dobovú historickú hudbu, na seriózne pesničkárske vystúpenia máme Hmlisto,“ vysvetľuje. „Naša autorská tvorba je našou osobnou výpoveďou. Janko hudobne vyrástol a prišiel s čímsi, čo voláme post folk. Netrváme na tom, že naša hudba musí byť akustická a prvoplánovo prírodná. Skôr naopak, vďaka elektrickej gitare a použitiu zvukových efektov dostáva moderný výraz. Stredovek s Horanou robíme preto, že nás to stále baví a občas živí. Tento spôsob života znamená aj to, že nám naň stačí oveľa menej peňazí. Mnoho potravín máme vlastných. Veci si opravujeme. Na každodenné prežitie nám stačí, keď zarobím štyri stovky mesačne,“ hovorí o ich finančných nárokoch.

Okrem koncertov chodí Veronika na jarmoky s vlastnoručne vyrobeným dreveným riadom. Korytárstvo je jej druhá profesia, ktorá finančne pomáha ťahať rodinu. „Život na samote je pekný, pomalý, prírodný a ani veľa nevyžaduje.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Život sa mení. Veronika s rodinou časom v niektorých presvedčeniach poľavili a niektoré si nedajú ani za svet. Rodičovský jednoduchý priestor zatiaľ vyhovuje aj ich deťom. „Sú vo veku objavovania sveta. Janko má devätnásť, Štefan šestnásť. Cez koronu bolo pre nás ťažké zarobiť peniaze. Koncerty ani jarmoky neboli. Máme to rozdelené: ja zarábam a Miro má starosti väčšinu prác okolo gazdovstva. Žartom hovoríme, že je manažér. Roboty a práce je tu viac než dosť. Sadíme a kosíme ručne. Keď potrebujeme poorať, máme na to rýľ...“

Veronika má rada jednoduchú, neprekombinovanú kuchyňu. Pečeniu chleba sa však začala venovať naplno až v posledných rokoch. „Recept a kvások som dostala z Prahy. Kvások voláme Karel.“ Ponúkli ma skvelým koláčom. Na plechu roztiahnuté nefalšované chlebové cesto dostalo navrch strúhané jabĺčka s trochou cukru. Božská pochúťka ma oslovila na prvé zahryznutie. „Ľudia sa v minulosti nemali čas zaoberať niekoľkými druhmi cesta. Použili, čo mali,“ vysvetľuje.

Vegetariáni nie sú. Mäso zvyčajne nekupujú. Len sem-tam kúsok slaninky či trochu masti. K plastom nemajú až taký vyhranený vzťah, ako by niekto čakal. Veď sa dajú opätovne používať alebo sa z nich dá všeličo vyrobiť. „V minulosti som bola aj proti motorovým pílam… A potom som si vzala za muža piliara,“ smeje sa Veronika. „Nejako som to musela zvládnuť. Pri ručnej práci okolo záhrady a zvierat nemienim poľaviť. Ani pri recyklácii všetkého, čo sa dá. Kopu kompromisov priniesla aj muzika, stretla som pri nej množstvo ľudí, ktorí ma ovplyvnili a obohatili. Miro je rocker a Janko to zasa vidí inak, zvukovo modernejšie. Mnohé veci som prijala za svoje. Trebárs telka ma stále dokáže neskutočne rušiť, ale film na notebooku, na ktorý sa viem sústrediť, mi neprekáža. Život potrebuje kompromisy.“

Na samote po starom: Hudobníčku zlákal jednoduchý život

Výber pre vás

Na samote po starom: Hudobníčku zlákal jednoduchý život

Súvisiace články

Na staré kolená dobyl svet: Dôchodca je hviezdou internetu i bilbordov

Portréty z popola: Umelec už vyškriabal oči nejednej celebrite

Dievčatá z titulnej stránky: Po 70 rokoch opäť hviezdami časopisu Život

Výber pre vás