redakcia

Vacátko síce nebol ozajstný, ale mal za prvej Československej republiky predobraz v skutočnom šéfovi pražskej kriminálky Josefovi Vaňáskovi. Niektoré prípady, ktoré sa objavili v seriáli Hriešni ľudia mesta pražského, boli inšpirované skutočnými udalosťami. Zato náš slovenský inšpektor Jozef Šétaffy bol skutočný. Aj príbehy, ktoré o ňom nakrútili v sérii To je váš prípad, Šétaffy, boli skutočné. Štyri diely spracovali po­dľa poviedkovej knihy Lietajúci inšpektor od Nade Schneiderovej.

<h3>Slušná publicita</h3>
V&nbsp;Bratislave žije inšpektorov menovec a&nbsp;vnuk Jozef Šétaffy. O&nbsp;dedovi nielenže zbiera informácie, ale aj píše články a&nbsp;vydal knihu. „Dedo riešil veľa prípadov, zlodejinu, krádeže. Vychovával ma viac ako môj otec, ktorý chodil do&nbsp;práce. Dedo už bol na&nbsp;dôchodku. Strávil som s&nbsp;ním krásne chvíle v&nbsp;prírode. Pôvodne bol lesník a&nbsp;mal veľmi rád prírodu. Keď to len trocha dovolili čas a&nbsp;počasie, išli sme na&nbsp;bratislavskú Kolibu, Železnú studienku alebo len tak po&nbsp;okolitých lesoch. V&nbsp;tom čase boli tieto miesta divokejšie. Učil ma rozoznávať stopy zvierat. Ako prvý mi urobil šnajdru – to je po&nbsp;bratislavsky prak,“ spomína vnuk legendárneho bratislavského inšpektora. „Aj vzduchovku mi kúpil. Mama a&nbsp;babka to dlho rozdýchavali. Číhal som s&nbsp;ňou na&nbsp;vrabce.“ Časom začali mať vážnejšie debaty, trebárs o&nbsp;politike. „Veľmi podrobne a&nbsp;emocionálne mi rozprával o&nbsp;prípadoch, ktoré vyriešil. Mal dobrú pamäť. V&nbsp;sedemdesiatych rokoch minulého storočia ho navštevovali novinári. Vychádzali články o&nbsp;jeho šikovnosti. Mám ich odložené, je ich plná škatuľa. Mal celkom slušnú publicitu. Pred dvoma rokmi vyšla o&nbsp;ňom aj moja séria článkov v&nbsp;Bratislavských novinách.“ Zo série článkov a&nbsp;ďalších materiálov vznikla druhá kniha s&nbsp;najzaujímavejšími prípadmi, ktoré inšpektor Šétaffy vyriešil.

<h3>Poľovný revír...</h3>
Jozef Šétaffy pochádzal z&nbsp;Borského Svätého Jura. „Za&nbsp;Rakúsko-Uhorska slúžil v&nbsp;prvej svetovej vojne. Našťastie sa vrátil živý. Mal len trochu podlomené zdravie. Začal pracovať ako pomocný lesník na&nbsp;Záhorí. Po&nbsp;každej úspešnej poľovačke je poriadna hostina s&nbsp;gulášom a&nbsp;pijatikou. Dedo robil veľkým pánom poľovníkom pobočníka. Náhoda chcela, aby sa zoznámil s&nbsp;policajným prezidentom, ktorý mladému Jožkovi Šétaffymu ponúkol miesto na&nbsp;polícii v&nbsp;Bratislave. Pri víne sú všetci kamaráti. Nastúpil v&nbsp;roku 1920. Išiel za&nbsp;lepším zárobkom,“ spomína vnuk.
V&nbsp;tom čase neboli žiadne špeciálne policajné školy či výcviky. Musel začať od&nbsp;piky. V&nbsp;priebehu niekoľkých rokov sa z&nbsp;podateľne či poslíčka vypracoval na&nbsp;pomocného inšpektora a&nbsp;ďalej. Možno práve pozorovanie prírody mu pomohlo vypracovať sa. Bol komunikatívny, mal talent dávať si veci do&nbsp;súvislostí a&nbsp;ani psychológia mu nebola cudzia. „Ako lesník poňal Bratislavu ako revír, v&nbsp;ktorom si po&nbsp;zmapovaní robil poriadok. Okrem toho nebol kancelársky typ. Lepšie mu bolo v&nbsp;teréne, kde sledoval dianie. Keď sa niekde niečo zmenilo, zisťoval, čo sa stalo. V&nbsp;čase bez internetu boli najlepším zdrojom informácií krčmy. Bol Záhorák a&nbsp;k&nbsp;dobrému vínku nemal ďaleko. V&nbsp;krčmách nasával aj informácie. Mal v&nbsp;nich informátorov či donášačov. Mafiu v&nbsp;minulosti nazývali ‚galérka‘. V&nbsp;podsvetí vládli rôzne väzby a&nbsp;vzťahy. Kasár rád udal konkurenta,“ vysvetľuje s&nbsp;úsmevom.
Na&nbsp;tú dobu používal netradičné metódy pri vyšetrovaní a&nbsp;dokonca sa prezliekal do&nbsp;rôznych kostýmov. „Bol technicky zdatný. Dával si záležať na&nbsp;tom, aby zistil, ako lupič trezor otvoril. Potom mu stačilo pohľadom zistiť, aký ‚vercajk‘ si priniesol, a&nbsp;bolo mu jasné, kto by mohol byť páchateľ. Niektorí kasári používali hrubú silu, iní uprednostňovali fajnovejšie metódy.“
Legendárny bratislavský inšpektor bol vraj až príliš usilovný. Manželka mu nadávala, že je doma len málo a&nbsp;že sa o&nbsp;deti veľmi nestará. „Babička bola skvelá žena, bratislavská Nemka. S&nbsp;mladším bratom sme sa jej dlho smiali, ako komolí slovenčinu. Po&nbsp;nemecky a&nbsp;po&nbsp;maďarsky vedela perfektne, ale skloňovať po&nbsp;slovensky bol pre ňu problém. Bratislava bola v&nbsp;tom čase multikultúrna a&nbsp;multinárodná.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Takmer bezzubý dôkaz</h3>
Dedko rád spomínal na&nbsp;časy, keď robil ochranku prezidentovi Masarykovi v&nbsp;Topoľčiankach. „Na&nbsp;Slovensku mu zabezpečovala telesnú stráž slovenská polícia. Podarilo sa mu strážiť ho niekoľkokrát. So sebou si mohol zobrať aj manželku a&nbsp;deti. Hovorieval žartom, že chodili na&nbsp;dovolenky s&nbsp;prezidentom.“
Úspešný inšpektor sa s&nbsp;prípadmi, ktoré riešil, dlho trápiť nemusel. Jeho vnuka najviac zaujali dva dedove prípady. „Kdesi v&nbsp;Bratislave v&nbsp;železničiarskej kolónii pod stanicou sa stala zdanlivá samovražda, ktorú spočiatku riešil dedov kolega. Domovník sa údajne obesil na&nbsp;záchode, pretože mu chceli zobrať funkciu. Hlavný policajný radca s&nbsp;vyšetrovaním spokojný nebol. Zdalo sa mu to ako slabý dôvod. Preto pridelili prípad inšpektorovi Šétaffymu. Miesto činu bolo ešte zapečatené. Dedo si vzal výkonnú akumulátorovú lampu. Na&nbsp;chodbe si všimol kvapky krvi. Na toalete našli drôt, na&nbsp;ktorom sa domovník obesil. Skontroloval steny, či na&nbsp;nich nie sú nejaké stopy. Pred odchodom ešte pozrel do&nbsp;záchoda. Videl v&nbsp;ňom podozrivý tieň. Vyhrnul si rukáv a&nbsp;vytiahol druhý drôt, druhú slučku. Zdalo sa mu málo pravdepodobné, že by sa odtrhnutý samovrah išiel vešať ešte raz. Začal preto skúmať pomery v&nbsp;jeho rodine.“
Ďalším vyšetrovaním zistil, že domovník mal tehotnú dcéru, ktorá sa chcela vydať za&nbsp;muža, ktorý nemal peniaze. „Bol to nejaký šofér. Dcéra prišla s&nbsp;nápadom, že by mohli okradnúť otca, keď ponesie peniaze. Nechceli ho zabiť. Čakali ho na&nbsp;chodbe a&nbsp;ovalili ho kľukou na&nbsp;štartovanie auta, keď vchádzal. Žiaľ, omráčili ho málo. Prebral sa a&nbsp;spoznal ich. Preto ho dorazili a&nbsp;chceli nafingovať jeho samovraždu. Pri prvom pokuse sa im odtrhol.“
Druhý zamotaný prípad bola vražda babky Terézie Polákovej. Zavraždili ju na&nbsp;Záhorí na&nbsp;Štedrý večer. Babička k&nbsp;sebe pustila dvoch mužov, myslela si, že prišli koledovať. Ponúkla im po štamperlíku. Zlodeji predpokladali, že má kdesi ukryté cennosti či peniaze. „Vrah síce tvrdil, že ju nechcel zabiť, iba tak stisnúť, len sa veľmi bránila. Vrahov usvedčila jej snaha vyslobodiť sa, pričom jedného z&nbsp;vrahov pohrýzla na&nbsp;ruke. Mala iba jeden zub. Dedo v&nbsp;tom čase vyšetroval vo vedľajšej dedine nejakú zlodejinu. V&nbsp;krčme sa pri ňom pristavil človek, ktorý mu povedal, kto zavraždil babičku Polákovú. Chcel sa tak pomstiť jednému z&nbsp;vrahov, ktorý mu chodil za&nbsp;frajerkou. Nemalo cenu zapierať. Ruka s&nbsp;odtlačkom čeľuste s&nbsp;jedným zubom ich usvedčila.“

<h3>Zavreli aj babičku</h3>
Možno je to z&nbsp;dnešného pohľadu smiešne, čo museli v&nbsp;tom čase inšpektori riešiť a&nbsp;aké prostriedky na&nbsp;vyšetrovanie a&nbsp;dokazovanie mali k&nbsp;dispozícii. „Dedo mal pôsobenie v&nbsp;kriminálnej polícii rozdelené na&nbsp;dve obdobia. Jedno do&nbsp;roku 1938 a&nbsp;druhé po&nbsp;ňom. Dovtedy to bola čistá kriminalistika. Potom sa začala politika. Dedo to ťažko znášal. Nielen preto, že bol zástancom Československa a&nbsp;nemal rád gardistov. Do&nbsp;vedenia štátu prišli noví ľudia s&nbsp;gardistickými preukazmi. Jeden príklad za&nbsp;všetky. Nájdu sa historici, ktorí tvrdia, že ani prezident Jozef Tiso nevedel o&nbsp;tom, že Židov posielajú do&nbsp;lágrov a&nbsp;na&nbsp;smrť. Väčšina obyčajných ľudí to veľmi dobre vedela. Dedo ich mal za&nbsp;vrahov. Hovorieval, že gardisti boli väčšinou spodina národa. Bolo medzi nimi dosť takých, ktorých predtým naháňal. Mal veľmi ťažkú pozíciu.“
Hlavný inšpektor Jozef Šétaffy býval v&nbsp;najlepších rokoch v&nbsp;služobnom byte v&nbsp;uličke oproti legendárnej policajnej budove zvanej U&nbsp;dvoch levov. S&nbsp;rodinou tam žili až do&nbsp;roku 1945. Po&nbsp;oslobodení mesta síce gardisti odišli, ale prišli komunisti. Tí mali jasno. Ak bol niekto policajt za&nbsp;slovenského štátu, musí ísť do&nbsp;basy. „Dedo si odsedel pol roka. Kolegovia a&nbsp;verejnosť mu pomohli. Rehabilitovali ho. Mohol sa vrátiť k&nbsp;polícii, ale nie do&nbsp;Bratislavy. Ponúkli mu miesto policajného riaditeľa v&nbsp;Košiciach. To bolo v&nbsp;tom čase za&nbsp;trest. Dedo si uvedomoval, že by tam nemal šancu uspieť. Okrem toho, v&nbsp;rôznych komunistických komisiách sedeli gauneri, ktorých naháňal.“
Do&nbsp;prelomového roku 1948 ešte pracoval v&nbsp;štátnej službe. Potom ho vyhodili definitívne. Robil pomocné práce, skladníka, vrátnika… „Rodina to znášala ťažšie než on. Bol veselý človek. Naozajstní kamaráti mu zostali naďalej. Pili s&nbsp;ním ako predtým. S&nbsp;dedom automaticky zavreli aj babičku. Keď vyšli z&nbsp;basy, mali iba to, čo mali na&nbsp;sebe. Babička bola našťastie dobrá obchodníčka. Mala vlastnú mliekareň na&nbsp;Obchodnej ulici, neskôr cukráreň na&nbsp;Hviezdoslavovom námestí, ktorú prevádzkovala až do&nbsp;znárodnenia. To rodine pomohlo v&nbsp;ďalšom živote.“

Báli sa ho aj vrahovia: Vnuk inšpektora Šétaffyho odkryl kriminálne prípady svojho deda

Výber pre vás

Báli sa ho aj vrahovia: Vnuk inšpektora Šétaffyho odkryl kriminálne prípady svojho deda

Súvisiace články

Anarchia pod mestom: Slovenskou raritou je rozsiahla hausbótová kolónia na Dunaji

Keď fotky, tak poriadne! Objavte s nami najväčší festival fotografie pod holým nebom v Európe

Fotograf o poslednom predstavení Milana Lasicu: Nikto nevedel čo sa deje, pribehla lekárka…

Výber pre vás