Vladimír Kampf

Oheň zhltol stajne enviroškoly a&nbsp;rozšíril sa na susedné vrakovisko. Práve tam dostal dym hrozivú čiernu farbu. Plamene krotilo 80 dobrovoľných a&nbsp;profesionálnych hasičov z&nbsp;okolitých mestských častí a&nbsp;obcí viac ako 24 hodín.

Na ranči jazdeckej školy začalo horieť poslednú aprílovú sobotu na pravé poludnie. Oheň vznikol medzi budovami v&nbsp;areáli jednej z&nbsp;firiem v&nbsp;blízkosti stajní. Majiteľka koní Iveta Chodilová (45) je rodená sídlisková Bratislavčanka. „Môj konský príbeh sa začal mimo hlavného mesta. S&nbsp;manželom Romanom sme odišli na dva roky mimo Bratislavy, až za Malacky,“ spomína. „Pracovali sme na vidieku v&nbsp;prostredí, kde sme mohli chovať kone. Tam som si kúpila prvého koníka.“

Iveta začala jazdiť oveľa skôr. Ako dieťa chodievala do jazdeckého oddielu v&nbsp;Čiernej Vode pri Bratislave. „To ma veľmi inšpirovalo. Keď som mala možnosť odísť bližšie k&nbsp;prírode, tešila som sa. Tam som si budovala vzťah ku koníkom. Teraz nerobím nič iné, iba to, čo som ako dieťa sama zažila. Posielame zážitky ďalej.“ So svojím prvým koňom začala pracovať pre centrá voľného času.

„Manžel mal s&nbsp;nimi skúsenosti a&nbsp;mal tam známych. Ponúkli sme im, že budeme robiť krúžkové aktivity pre deti. Každý víkend sme chodili do dvorov s&nbsp;koníkom alebo poníkom. Chodili k&nbsp;nám deti zo sídlisk a&nbsp;začínali sa s&nbsp;nami učiť základy jazdy. S&nbsp;rokmi nám pribúdali deti a&nbsp;práca.“ Potom ako sa presťahovali späť do okrajovej časti Bratislavy, mali doma na dvore štyri kone a&nbsp;ďalej pracovali pre deti.

„Dostali sme sa do situácie, keď záujem o&nbsp;kone a&nbsp;jazdenie na dvore bol už neúnosný. Oslovili sme firmu, ktorá vlastní areál vo Vrakuni. Od začiatku do konca k&nbsp;nám boli veľmi ústretoví. Dúfam, že požiarom sa naša spolupráca nekončí. Vždy boli fajn a&nbsp;nechali nám priestor na prácu. Naša stajňa bola bývalá maštaľ pre kravy. Opravili sme ju, ako sme mohli. Zvonku nevyzerala ktovieako, ale vnútri mala novú konštrukciu a&nbsp;zosilnenú statiku.

Pod starou strechou bola nová. Boxy tam malo sedemnásť koní. Okrem tejto stajne sme mali kone v&nbsp;ďalšej budove a&nbsp;vo vedľajších priestoroch, kde sme postavili jazdeckú halu. Z&nbsp;roka na rok sme sa posúvali vpred. Z&nbsp;rekreačnej fázy sme sa dostali do športovej. Spolupracujeme s&nbsp;jazdeckými klubmi, trénermi, zúčastňujeme sa na pretekoch. Každý rok si u&nbsp;nás deti robia športové licencie. Počas sezóny niekam chodievame každý víkend, keď sa dá.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Mať ranč s&nbsp;koňmi nie je žiadna zlatá baňa. „Ako sa hovorí, fungovali sme z&nbsp;ruky do úst. Čo sme zarobili, to sme investovali do koní. V&nbsp;poslednom čase sme sa snažili posunúť vpred ešte výraznejšie. Vzali sme si pôžičky, vďaka ktorým sme kúpili malý pracovný stroj, ktorý nám uľahčuje prácu, aby sme nemuseli všetko robiť lopatami a&nbsp;vidlami,“ smeje sa Iveta. Peniaze investovali aj do mladých koní.

„Dcéra je výborná trénerka a&nbsp;športovkyňa. Pripravovala mladé kone na klubové účely a&nbsp;niektoré po výcviku na predaj. Tešili sme sa, že keď sa začne sezóna pretekov a&nbsp;koníky budeme prezentovať vonku, predajom získame peniažky, ktoré by nám pomohli splatiť pôžičku. Očakávali sme, že sa nám všetko pekne vráti, ale... Prišla korona,“ konštatuje smutne. Ich plány zastavila pandémia. A&nbsp;aby toho nebolo málo, vietor im dovial oheň až k&nbsp;stajni.

„Začal sa medzi dvoma budovami a&nbsp;vyzeral celkom nevinne. Nevieme presne, prečo vznikol, ale vietor v&nbsp;ten deň fúkal smerom k&nbsp;našej stajni. Všimli sme si ho, až keď už bolo miesto vedľa stajne obhorené. Zhodou okolností sme práve tam mali kontajner s&nbsp;hnojom, ktorý nám pre koronu nemohli odviezť. Hnoj už bol na zemi. Nebyť vetra, s&nbsp;ohňom by sme si boli poradili možno aj sami. Z&nbsp;neprehľadného miesta vzbĺkla kopa pneumatík na vrakovisku.

Zrazu sme tu mali úplne iný typ výdatného požiaru. Hneď sme videli, že je zle. Našťastie od momentu, keď sme spozorovali požiar, sme získali možno aj polhodinu na to, aby sme evakuovali kone. Podarilo sa nám ich všetky dostať von. Vyniesli sme aj jazdecké potreby, ktoré nevyhnutne potrebujeme, aby sme so zvieratami dokázali fungovať. Keď vzbĺkla stajňa, kone už boli mimo jazdeckého areálu. Vyviedli sme ich 32.“

K problému s ich evakuáciou opäť prispela korona. Zvyčajne sa areál hemží ľuďmi. V tom čase ich tam bolo sotva desať. Nebolo komu dať kone podržať. "Vo vedľajších výbehoch bolo niekoľko ďalších. Zhodou okolností to boli zdatní športoví skokani. Keď videli, že sme ostatné kone vyviedli dozadu a ony zostali vpredu, k tomu vnímali oheň a dym, preskočili ohradu a ušli k ostatným,“ opisuje dramatické chvíle. Kto mohol, držal kone, ako vládal. Cválajúce kone vyplašili ďalšie. Dvanásť ich pri tom ušlo.

„Hasiči a&nbsp;policajti boli skvelí. Robili nám cestu a&nbsp;nemuseli sme obchádzať ploty. Odišli sme proti vetru čo najďalej od areálu. Pátrali sme po koňoch, ktoré nám ušli. Vbehli do areálu bývalej panelárne a&nbsp;tam ich ľudia pochytali. Od vzniku požiaru sme mali problém s&nbsp;vodou. Kone sa potrebovali napiť. Susedia nám podávali vedrá cez plot. Ďalší nosili vodu ľuďom, ktorí držali zvieratá. Žiaľ, nemohli sme sa s&nbsp;koňmi presunúť naspäť. Až keď požiarnici povedali, že je to bezpečné, vrátili sme sa do areálu,“ opisuje situáciu. Keď sa ľudia dozvedeli, čo sa deje, začali sa sami ozývať alebo prichádzali pomôcť.

„Do hodiny tu bolo sotva z&nbsp;desiatich ľudí možno aj sto takých, ktorí vedia narábať s&nbsp;koňmi. Prišli členovia klubu, ľudia z&nbsp;iných klubov. V&nbsp;súčasnosti máme kone, kde sa dá. Niektoré stoja aj v&nbsp;manipulačnej chodbe, sú v&nbsp;mobilných boxoch, vo výbehoch a&nbsp;zopár ich máme v&nbsp;tréningovej hale. Sú tam spokojné, len tam nemôžu zostať. Ak chceme v&nbsp;hale športovať, potrebujeme ich odtiaľ niekam umiestniť. Kone musia stáť bezpečne v&nbsp;boxe.“

Skvelé bolo, keď sa o&nbsp;situácii, v&nbsp;ktorej sa ocitli, dozvedeli v&nbsp;ich spriatelenom klube. Okamžite nakladali na kamión balíky sena. Babička vnúčat z&nbsp;jazdeckej školy zasa varí obedy dvom zamestnancom, ktorí pri požiari zachraňovali kone a&nbsp;prišli pri tom o&nbsp;všetko, čo tu mali. „Nemajú ani občianske preukazy, ani peniaze, ani topánky... Paťke a&nbsp;Miškovi zhorelo všetko. Bolo pre nich prvoradé dostať do bezpečia kone. Obom pomohol miestny úrad, ktorý im zohnal oblečenie. Dostali aj finančný príspevok. My sme im ponúkli ubytovanie. Rozhodli sa, že zostanú pri koňoch a&nbsp;budú kontrolovať zhorenisko.“

Akékoľvek riešenie vyžaduje čo najskoršie obnovenie prívodu vody a&nbsp;elektriny. Infraštruktúru potrebujú zakopať do zeme nanovo. „K&nbsp;tomu sme spustili, hneď ako to bolo možné, aktivity jazdeckej školy, pretože 32 koní musí pracovať. Nemôžeme ich nechať stáť, lebo by z&nbsp;toho mohli byť ďalšie problémy. Kone, ktoré sa nehýbu a&nbsp;netrénujú, môžu mať zdravotné problémy,“ vysvetľuje Iveta.

Okrem dcéry Martiny, ktorá sa venuje koňom naplno, majú Chodilovci dvoch synov. Jeden bude lekár, druhý je matematik. Na kone im veľa času nezostáva. Keď bola Iveta Chodilová malá, chcela byť veterinárka. „Vzdelaním som sa od tohto sna nedostala až tak ďaleko. Som detská zdravotná sestra, aj to je práca so živou bytosťou, ktorej treba veľa dávať. Prakticky som sestričku nikdy nerobila. Po páde socializmu som začala podnikať v&nbsp;reklame. Po dvoch rokoch som sa veľmi rýchlo presunula ku koňom,“ smeje sa Iveta.

Aj jej práca snov má zavše horšie chvíle, najmä keď človek stretne niekoho, kto ho odradí. „Poviete si – bolo mi toto treba? Takýto stav našťastie trvá iba 24 hodín. Potom sa z&nbsp;neho človek vyspí a&nbsp;poteší sa, koľko dobrého z&nbsp;tej odradzujúcej situácie vzíde. Stačí vnímať tú úžasnú energiu a&nbsp;emócie ľudí okolo. Nesmieme sa poddávať.“

Iveta vie, o&nbsp;čom hovorí. Pokúšala sa o&nbsp;ňu rakovina. „Poddať sa? V&nbsp;žiadnom prípade! Najťažšiu liečbu, chemoterapiu a&nbsp;ožarovanie, mám za sebou,“ hovorí, akoby to bolo už dávno, ale chemoterapiu skončila len pár dní pred požiarom. Pri pohľade na ňu len málokto uverí jej slovám, že nemá fyzickú energiu na veľa fyzickej práce.

„Jedenásť hodín na nohách v&nbsp;tú nešťastnú sobotu mi dalo riadne zabrať. V&nbsp;nedeľu som sa nedokázala ani postaviť. Ale som tu, fungujem a&nbsp;idem ďalej. Človek musí bojovať, nič iné mu nezostáva. Zvlášť keď vidíme, koľko ľudí sa za nás takmer okamžite postavilo. Zareagovalo celé Slovensko. Volali mi majitelia jazdeckých klubov, rančov, jazdci, Slovenská jazdecká federácia, zväz chovateľov koní... A&nbsp;kopa ďalších. Všetci sa pýtali, ako môžu pomôcť. Keď naši priatelia videli horiacu stajňu, založili pre nás finančné konto. Ľudia nás poznajú. Vedia, že za ich peniaze nepôjdeme na luxusnú dovolenku, ale zasa skončíme v&nbsp;gumákoch pri kope hnoja,“ hovorí so širokým úsmevom.

HRDINSKÁ FARMÁRKA: Nezlomila ju vážna diagnóza ani požiar v jazdeckej škole vo Vrakuni

Výber pre vás

HRDINSKÁ FARMÁRKA: Nezlomila ju vážna diagnóza ani požiar v jazdeckej škole vo Vrakuni

Súvisiace články

Malý bojovník so zriedkavou chorobou urobil obrovské pokroky, zďaleka však nemá vyhrané

Naša najextrémnejšia cestovateľka: Blondíne sa stopuje všade ľahko, len musia jazdiť autá

V "karanténe" sú roky: V rodine s dvoma ťažko postihnutými deťmi neriešia, bojujú

Výber pre vás