Jedným z najaktívnejších slovenských dobrodruhov je žena. PETRA POGÁNYOVÁ (35) chodí po svete najradšej v „krokodílkach“. Prezúva sa až v ťažkom teréne.

Stretli sme sa pred ich cestou do Egypta. S priateľom Petrom Lackom (28) si na Vianoce kúpili niekoľko lacných leteniek. Prvý štvrťrok tým majú vybavený... Ďalšie letenky budú kupovať vo veľkonočných zľavách. Petra si našla Petra v Peru. Peter aj trochu vyzerá, akoby bol odtiaľ. Lenže je od Michaloviec.

To si si ho musela ísť nájsť tak ďaleko? A keď už, tak tam nemajú nejakých vlastných fešákov?

Tak sa mi do Peru nechcelo! Je to ďaleko. Nechce sa mi byť 15 hodín v lietadle. Som ulietaná. Ale, kamoši spolulezci to vymysleli a prehovárali ma. Zavolali mi aj z cestovky, či by som sprevádzala zájazd do Peru, tak som išla. Peťo tam pracoval v cestovnej agentúre. Najprv sme sa len tak rozprávali a potom, keď moji kamaráti odišli, sme sa dohodli, že ideme liezť na skaly. Dostali sme nápad, že vylezieme na nádherný kopec Alpamayo, hoci Peťo ešte nikdy neliezol v zime. Tam mi dal prvú pusu vo výškovom tábore v nadmorskej výške viac ako 5 500 metrov. Bolo to v auguste minulého roku.

Odkiaľ vlastne si, keď už si skoro všade ako doma?

Zo Žiliny. Tam som sa narodila a tam mám aj sklad vecí a adresu trvalého bydliska.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Veterinárkou.

Čo sa ti podarilo vyštudovať?

Ekológiu, ochranu biodiverzity a zaujímavý odbor: stráž prírody, ranger. Študovala som v Tatranskej Javorine. Pozrela som si, aké predmety budem študovať, a boli medzi nimi aj kynológia, horolezectvo, skialpinizmus, orientačný beh, streľba... Bolo jasné, že môžem ísť jedine tam, a aj ma vzali. Príroda a šport na vysokej škole a ešte k tomu vo Vysokých Tatrách, to bolo pre mňa najlepšie.

Aj si sa po tomto vysnívanom štúdiu uplatnila vo odbore?

Nie. Nikdy. Začala som cestovať a cestujem doteraz. Minulý rok som strávila na cestách viac ako 300 dní. Na Slovensku som bola spolu dva mesiace. To však neznamená, že som bola doma.

Kedy ťa „postihlo“ cestovanie?

Bolo to ešte počas vysokej školy. Cez prázdniny som si dala inzerát, že hľadám niekoho, kto by sa šiel pozrieť stopom do Himalájí. Nemala som ani dvadsať. Nikoho som nepoznala a nemala som žiadne peniaze. Iba som čítala horolezecké knižky mojich rodičov, ktorí tiež liezli. To ma inšpirovalo, že som chcela vidieť najvyššie pohorie sveta. Napadlo mi, že by som mohla cestovať stopom, už som s tým mala skúsenosti. Aj do školy som tak vždy chodievala. Na inzerát na cestovateľskej stránke sa mi prihlásil jeden Bratislavčan. Spolu sme vycestovali po zemi do pakistanského Karakoramu pozrieť sa pod Nangá Parbat.

Ako dlho vám to trvalo?

22 dní.

˃˃˃ Fotografie z ciest Petry Pogányovej nájdete v galérii. ˂˂˂

To bola dlhá cesta a predpokladám, že občas aj otravná. Teba to zjavne neodradilo...

Vôbec. Čím ďalej na východ sme sa dostali, tým tam bola väčšia pohoda a bolo tam lacnejšie. Na niektorých miestach tamojší obyvatelia videli po prvý raz turistu. Do pohraničia Iránu, Afganistanu a Pakistanu žiadni turisti necestovali. Dostalo sa nám najväčšej pohostinnosti, akú si dokážeš predstaviť.

Nemala si problém s tým, že si pekná blondína?

Nie. V tom čase tam srdečne vítali akéhokoľvek bieleho turistu. Pozývali na čaj, na jedlo, prespať... To všetko úplne nezištne. Tam sme zistili, že sme sa pred cestou vôbec nemuseli obávať. Takmer každý, komu sme povedali, kam ideme, okamžite reagoval, že nám tam isto niečo zlé urobia. Na mieste sme zistili, že je to naopak. Čím horšiu povesť má krajina a čím menej je tam turistov, tým sú tam ľudia pohostinnejší a priateľskejší.

Ten Bratislavčan tiež „ochorel“ na potrebu neustáleho cestovania?

Keď sme vyrážali na cestu, nepoznali sme sa. Našťastie všetko dobre dopadlo, docestovali sme. Všetko sa nám podarilo. Nikdy potom sme sa už nestretli.

Je to možné?

Volá sa Andrej. Myslím, že sa oženil a možno aj preto skončil s cestovaním.

No ty si po prvej ceste neprestala.

Začal sa ošiaľ. Už cestou do Pakistanu som vedela, že ďalej je Nepál, že sme vlastne obišli Afganistan s kopou hôr... Povedala som si, že nabudúce sa vyberiem do Nepálu, a nachádzala som si ďalšie ciele. Tak som sa niekoľkokrát vrátila do Himalájí. Neskôr aj ako sprievodkyňa pre niekoľko cestovných kancelárií. No neprestalo ma baviť chodiť na miesta, ktoré nenavštevujú turisti a ľudia sú tam pohostinní.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia