Vladimír Kampf

Prvý raz si uvedomila, že ľudia na ňu pozerajú viac než na iné deti, keď presadla z&nbsp;detskej buginy na invalidný vozík. „V&nbsp;deväťdesiatych rokoch nebolo bežné vidieť človeka na vozíčku. Chodila som do materskej školy, v&nbsp;ktorej sme cvičili Vojtovu metódu. Pomohla mi od vedľajších následkov, ktoré by mi urobili život ešte ťažším. Bola som tam s&nbsp;ďalšími postihnutými deťmi. Na základnú školu a&nbsp;na gymnázium som chodila na známu Mokrohájsku ulicu v&nbsp;Bratislave. Tam som bola v&nbsp;kolektíve ľudí so zdravotným postihnutím aj bez neho. Nevnímali ma ako niečo nevídané.“

Veronika Veslárová vyštudovala právo na Paneurópskej vysokej škole v&nbsp;Bratislave. Už šesť rokov sa venuje bezplatnému právnemu poradenstvu pre zdravotne postihnutých. Zaoberá sa prevažne kompenzáciami a&nbsp;sociálnymi službami.

„Riešim aj občianske a&nbsp;rodinné záležitosti. Napríklad spôsobilosť na právne úkony, vyživovacie povinnosti, styk maloletého s&nbsp;rodičmi... Pracovala som v&nbsp;organizácii, ktorá patrila pod verejnú správu. Chodila som na súdne pojednávania, ktoré sa týkali najmä spôsobilosti na právne úkony. Bolo pre mňa bizarné, keď rodičia navrhovali svojim deťom obmedzenia spôsobilosti na úkony len preto, že chceli poberať ich príjmy.

Veronika žije od jedného roka v&nbsp;Devínskej Novej Vsi. Mestská časť Bratislavy jej leží na srdci. „Bariéry okolo seba som si začala všímať už na základnej škole. V&nbsp;pohybe mi bránili vysoké obrubníky, schody do všetkých budov, na úrad, do kultúrneho domu... Už vtedy som si hovorila, že to chcem zmeniť. Vedela som, že aj v&nbsp;dospelosti budem na vozíku. Že sa budem chcieť dostať, kam práve budem potrebovať, tak ako človek, ktorý nemá zdravotné postihnutie. Chcela som zísť sama z&nbsp;chodníka a&nbsp;prejsť cez priechod pre chodcov.“

Veronika sa snaží ako občianska aktivistka odstrániť čo najviac bariér. „Devínska Nová Ves na tom už nie je až tak zle. Iné mestské časti Bratislavy sú na tom horšie. Stačí prejsť do vedľajšej. Spolu s&nbsp;priateľom, ktorý nemá žiadne zdravotné postihnutie, chodievame často po Slovensku. Napríklad v&nbsp;Tatrách na vozičkárov naozaj myslia. Neviem, čím to je, ale je tam pre nás pripravené všetko vrátane chodníkov alebo parkovania zadarmo či za symbolickú sumu.

Aj kabínové lanovky sú prispôsobené. Jediné miesto, kam som sa nedostala, je Lomnický štít, pretože po vystúpení na hornej stanici treba prekonať ešte 80 strmých schodov. Dostala som sa len po Skalnaté pleso, ale verím, že tento problém vyriešime,“ hovorí so širokým úsmevom. Je neuveriteľné, že Tatry sú k vozičkárom ústretovejšie než chodníky a&nbsp;budovy niekde na rovine.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Lomnický štít je pre Veroniku síce cieľ do budúcna, ale nie je to dôvod na zlosť ako trebárs nedostupnosť niektorých úradov. „Prednedávnom som bola na ministerstve vnútra zaregistrovať občianske združenie Adapto, ktoré sa bude zaoberať aktivitami pre zdravotne postihnutých, najmä právnym poradenstvom a&nbsp;skvalitňovaním života...“

Keď si človek ako Veronika Veslárová chce takúto organizáciu zriadiť, stretáva sa s&nbsp;obrovskou prekážkou, ktorá je na rozdiel od cesty na Skalnaté pleso pre ňu samu neprekonateľná. „Dostala som sa pred budovu. Zostala som stáť pred schodmi a&nbsp;hľadala som nejaký zvonček, ktorým by som sa ohlásila na vrátnici. Stála som tam štvrť hodiny, kým na moje šťastie prešla okolo mňa upratovačka so smeťami.

Poprosila som, aby zavolala vrátnika. Ten prišiel a&nbsp;len krútil hlavou. Skonštatoval, že v&nbsp;tej budove ešte nikdy žiadny vozičkár nebol.

Povedala som, že sa tam potrebujem dostať, aby som si mohla zaregistrovať združenie. Začal sa zamýšľať nad vstupom cez garáže, ale ani tie nemajú bezbariérové. Poprosil dvoch ľudí, ktorí išli práve okolo, aby mu pomohli vyniesť ma hore schodmi. Do kancelárie som sa dostala úplne v&nbsp;pohode. Interiér budovy je už bezbariérový a&nbsp;pre vozíky bezproblémový. Problém nastal, až keď som odchádzala. Opäť sme museli čakať na dvoch ochotných pomocníkov, aby ma zniesli dole.“

Pre Veroniku je nepochopiteľné, že ministerstvo vnútra nemá bezbariérový prístup do budovy, keď ho dnes má hocijaké nákupné centrum.

„Myslím, že občianske združenia si založili aj iní zdravotne postihnutí. Ako sa tam dostali? Tiež tak ako ja?“ pýta sa. Podobných situácií zažíva kopu. Napríklad autobusy v&nbsp;Bratislave. Bezbariérové sú označené aj v&nbsp;cestovnom poriadku, to je v&nbsp;poriadku, ale dostať sa do nich býva zložitejšie.

„Chodník na zastávkach býva nižšie ako nástupná plošina. U&nbsp;nás musí vodič vystúpiť a&nbsp;vyklopiť mi akúsi nástupnú dosku. No keby bola zastávka v&nbsp;rovine s&nbsp;podlahou autobusu, tak by ani nikam nemusel chodiť. Nastúpila by som sama tak ako trebárs vo Viedni. Okrem toho sa stáva, že nástupná plošina v&nbsp;našich autobusoch nefunguje. Nedá sa vyklopiť, pretože je zaseknutá.“

Veronika má vodičský preukaz, odvezie sa kamkoľvek bez pomoci iných. Aj vozík si do strešného nosiča dokáže naložiť pomocou dômyselného zariadenia úplne sama. Má rada aj vlaky, čo je v&nbsp;tejto krajine často ďalší problém.

„Musím si najprv zistiť, či je vo vlaku vozeň pre zdravotne postihnutých. Vozičkár sa musí 24 hodín pred nástupom prihlásiť železniciam a&nbsp;objednať si cez telefón prepravu. Musí oznámiť, s&nbsp;akým vozíkom cestuje a&nbsp;či má sprievod. Pracovníci železníc overia, či je plošina vo vlaku funkčná, a&nbsp;zavolajú mu naspäť. Stalo sa mi, že povedali, že zariadenie nie je funkčné, a&nbsp;ponúkli mi alternatívy.

Stalo sa mi aj to, že mi zavolali, že vlak sa pokazil a&nbsp;železnice zabezpečili náhradnú autobusovú dopravu. Samozrejme, autobusy neboli bezbariérové. Zostala som odrezaná od sveta. Museli pre mňa prísť rodičia autom. Železnice moju situáciu nijako neriešili. Povedali mi, že keď chcem cestovať, tak si mám zobrať so sebou niekoho, kto ma bude vykladať a&nbsp;nakladať.“

Vozičkár sa nemôže len tak rozhodnúť, že sa odvezie vlakom. Všetko si musí vopred naplánovať, obvolať a&nbsp;ani tak nemá istotu, že sa povezie. Krásnym príkladom rozdielneho prístupu k&nbsp;ľuďom so zdravotným postihnutím je jazda do Rakúska. Na Slovensku sa treba objednať, prekonať prekážky na stanici a&nbsp;dať sa naložiť do vlaku. Výstup na hociktorej stanici, nielen vo Viedni, je už potom jednoduchý. Vozičkár to zvládne aj sám, pretože nástupištia majú na to prispôsobené.

Problém v&nbsp;hlavnom meste Rakúska nie je ani jazda električkou či metrom. Aj tam „geniálne riešenie“ – umiestnenie bežných nástupných plošín dopravných prostriedkov a&nbsp;roviny zástavok do jednej línie – umožňuje nástup a&nbsp;výstup bez obmedzení. U&nbsp;nás je takto prispôsobená zatiaľ len tatranská električka. Z&nbsp;dopravcov na vozičkárov najviac myslia na letiskách.

„Zatiaľ som letela len tri razy s&nbsp;otcom do Talianska. Tam to funguje tak, že už pri nákupe letenky oznamujem prepravcovi, že letím aj s&nbsp;vozíčkom. Naposledy ma prišli naložiť letiskoví záchranári s&nbsp;nosidlami a&nbsp;preniesli ma do lietadla. V&nbsp;Taliansku už mali k&nbsp;dispozícii vozíky, ktoré sa zmestili do uličky. Sú užšie. Keď som na ňom vyšla z&nbsp;lietadla, dali mi z&nbsp;batožinového priestoru ten môj. Bolo to na menšom talianskom letisku. Predstavujem si, že v&nbsp;Ríme to funguje ešte lepšie.“

Na zlosť a&nbsp;súčasne „zábavné“ sú aj počiny staviteľov v&nbsp;nových alebo rekonštruovaných stavbách. Nielenže si zjednodušujú veci, ale akoby sa vysmievali legislatíve a&nbsp;najmä hendikepovaným. „Zažila som napríklad toaletu pre vozičkárov, ku ktorej viedlo 15&nbsp;schodov bez plošiny. Alebo úzke dvere v&nbsp;hoteloch, ktoré sa chvália bezbariérovosťou.

Vozík je širší ako 60 centimetrov. Ak osadia 60-centimetrové dvere do kúpeľne, tak to pre nás až také bezbariérové nie je. Niekto si myslí, že stačí dať preč prahy. Ale pre mňa prah až taký problém nepredstavuje. Prekážkou sú schody, obrubníky a&nbsp;nepriechodné dvere. Zaráža ma aj to, že bezbariérové izby sú drahšie ako tie s&nbsp;údajnými bariérami,&nbsp;pritom v&nbsp;nich ušetrili za prahy...“

Veronika zdôrazňuje, že za to, ako sa o&nbsp;seba dokáže postarať, vďačí rodičom. „Odmalička so mnou cvičili a&nbsp;zháňali mi všetky kompenzačné pomôcky, ktoré som potrebovala. Ľudia, ktorí nemajú takéto rodinné zázemie, to majú oveľa ťažšie. Aj preto som sa rozhodla založiť občianske združenie.“ Napriek kope dobrých ľudí okolo seba Veronika občas túži po niečom, čo by ju posunulo ďalej, no jej finančné možnosti na to nestačia. Na portáli Ľudia ľuďom má v&nbsp;súčasnosti výzvu na príspevok na handbike (ručný bicykel).

Občianske združenie založila aj preto, že stále cíti nedostatok možností na športové a&nbsp;kultúrne aktivity pre zdravotne postihnutých. Chýbajú jej aj denné centrá. „Tam by sa mohli porozprávať a&nbsp;vymeniť si skúsenosti. Chcem pomôcť najmä ľuďom, ktorí nemajú toľko šťastia ako ja,“ vyznáva sa. Aktívna poslankyňa z&nbsp;Devínskej Novej Vsi je jednoznačne za integráciu zdravotne hendikepovaných.

„Na vysokej škole som bola na vozíku jediná v&nbsp;ročníku. Najskôr som mala obavy z&nbsp;toho, ako ma prijmú pedagógovia a&nbsp;spolužiaci. Nakoniec to bolo veľmi priateľské. To, čo mi chýba z telesnej stránky, mi osud vyrovnáva šťastím na rodičov, priateľa a&nbsp;množstvo ľudí, ktorí mi pomáhajú.“ Dáma z&nbsp;vozíka chce meniť svet. Preto je aj poslankyňou. Začína v&nbsp;miestnom zastupiteľstve a&nbsp;chce pokračovať. Z&nbsp;mestskej časti možno ďalej.

„To je najschodnejšia cesta, ako s&nbsp;niečím pohnúť. Keď je už Devínska Nová Ves skoro bezbariérová, tak sa treba posúvať ďalej, aby bolo Slovensko raz bezbariérové až po Lomnický štít. Tam bude treba nejako vymyslieť už iba to, ako prekonať posledných 80 schodov,“ smeje sa odhodlaná Veronika. Vozičkári žijú v&nbsp;neustálych obavách z&nbsp;fyzických prekážok. Niektorí radšej ani neskúsia zaujímavú a&nbsp;vhodnú prácu, lebo majú takýto blok.

„Zostať doma je pritom frustrujúce. Myslím, že každý zamestnávateľ by mal pripraviť také podmienky, aby sa k&nbsp;nemu bez problémov dostali všetci. Každý človek by mal mať v&nbsp;živote nejaký cieľ. Zostať doma a&nbsp;pozerať televízor nie je dobré. Sama som sa chcela po škole zamestnať ako advokátska koncipientka, ale v&nbsp;Bratislave je väčšina advokátskych kancelárií v&nbsp;Starom Meste vo veľmi bariérových zónach.

Napokon som našla zmysel života v&nbsp;právnej a&nbsp;sociálnej pomoci. Historické centrá vozičkárom poskytujú aj ďalší nepríjemný zážitok. Sú to mačacie hlavy, na ktorých sa dá vytriasť duša. Prednedávnom sme boli v&nbsp;meste, kde cesta vedie navyše do kopca. Také priestory nie sú pre nás.“

Dáma, ktorá chce meniť svet z vozíka: Motivuje aj zdravých a sníva o bezbariérovom Slovensku

Výber pre vás

Dáma, ktorá chce meniť svet z vozíka: Motivuje aj zdravých a sníva o bezbariérovom Slovensku

Súvisiace články

Uznávaný nožiar začínal s darmi pre známych. Neskôr vyrábal pre Gotta, najnovšie pre pápeža

Pavol König prežil koncentračný tábor, dnes zbiera vzácne odznaky. Má ich vyše 20-tisíc

Nevinný vo väzení! Pre svoju vieru sedel deväť rokov za mrežami s vrahmi

Výber pre vás