Vladimír Kampf

Je jedináčik. Jeho otec bol za prvej Československej republiky riaditeľom liehovaru v&nbsp;Leopoldove. Tam sa Pavel narodil. Mama pochádzala z&nbsp;Hlohovca a&nbsp;bola banková úradníčka. Počas Slovenského štátu dostali niektorí Židia takzvané prezidentské výnimky, ktoré ich chránili pred deportáciami. Boli to väčšinou kľúčoví odborníci.

Takúto výnimku mala aj rodina Ernsta Königa, ktorý až do Slovenského národného povstania síce nebol riaditeľ, ale pracoval v&nbsp;liehovare. Na začiatku povstania otvoril brány podniku povstaleckým generálom. Dvanásťročný Pavel musel utiecť pred Nemcami a&nbsp;schovávať sa v&nbsp;Harmónii pri Modre. „Niekto ma udal,“ spomína.

Odviezli ho do koncentračného strediska a&nbsp;pracovného tábora pre Židov v&nbsp;Seredi. Odtiaľto smerovalo 57 transportov do koncentračných a&nbsp;vyhladzovacích táborov v&nbsp;Poľsku a&nbsp;v&nbsp;Nemecku. Celkovo deportovali 57 752 slovenských Židov. Len malá časť z&nbsp;nich sa dožila konca vojny. Chlapec Pavel v&nbsp;Seredi dlho nezostal, 11 novembra tohto roku bolo 75 rokov odo dňa, keď ho odviezli do nacistického koncentračného tábora Bergen-Belsen.

„Zo seredských zajatcov nás žije už len 6. Jeden je v&nbsp;Írsku, jeden v&nbsp;Izraeli, na Slovensku sme štyria, z&nbsp;toho iba dvaja ešte chodíme,“ vysvetľuje. Tábor v&nbsp;Bergen-Belsene sa rozkladal v&nbsp;močiaroch medzi Hamburgom a&nbsp;Hannoverom pri Bergene v&nbsp;okrese Celle. Zriadili ho z&nbsp;tábora pre vojnových zajatcov nemeckého Wehrmachtu v&nbsp;roku 1940. Na konci vojny doň prichádzali takzvané „evakuačné transporty“.

Do tábora zvážali vyhladovaných, chorých a&nbsp;slabých zajatcov z&nbsp;ostatných táborov, ktoré postupne dobýjala Červená armáda z&nbsp;východu a&nbsp;spojenecké vojská zo západu. Posledné týždne tu bolo približne 41-tisíc väzňov. Podľa odhadov tu zavraždili alebo tu zahynulo na podvýživu, nedostatočné hygienické podmienky či brutálne zaobchádzanie pri&nbsp;ťažkej práci najmenej 40-tisíc ľudí.

Niektoré zdroje uvádzajú, že ich bolo viac ako 60-tisíc. Bergen-Belsen je symbolom najukrutnejších skutkov nacistického režimu. Zomierali v&nbsp;ňom aj známe osobnosti, napríklad Anna Franková, nemecké dievča židovského pôvodu, ktoré sa spolu so svojou rodinou skrývalo počas druhej svetovej vojny v&nbsp;Amsterdame.

Život počas ukrývania zachytila v denníku. Zahynul tu aj Josef Čapek, český maliar, spisovateľ, fotograf, grafik a&nbsp;brat Karla Čapka. Tábor oslobodila britská 11. obrnená divízia 15. apríla 1945. Medzi tými, ktorí prežili krátky pobyt v&nbsp;tábore, bol aj Pavel König.

„Nemci utiekli. V&nbsp;deň, keď tábor oslobodili, tam ležalo 60-tisíc mŕtvol na vysokých kopách poukladaných ako kláty. Bol som podvyživený. Vážil som 32 kilogramov. Zobrali ma do anglického lazaretu, kde som bol viac než dva mesiace.“ Na izbe ležal s&nbsp;dokaličenými britskými vojakmi. Jeden nemal nohu, druhému chýbala ruka od zápästia...

„Nevedel som v&nbsp;ich jazyku ani slovo. Vedel som po nemecky, ale to mi pri nich nebolo takmer nič platné.“ Aj po oslobodení Bergen-Belsenu zomierali ďalšie tisíce ľudí na choroby. Najmä na smrteľné hnačky. Ich organizmus nezniesol ani náhlu možnosť najesť sa po dlhom období hladovania.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Koncom júla ho premiestnili do zberného zariadenia, odkiaľ všetkých schopných transportu posielali do Československa.

„Mal som za sebou škvrnitý brušný týfus, prežil som choroby, na ktoré umierali ľudia. To bola jedna zo selekcií. Kto to vydržal, zostal nažive. Zachránených ľudí preberal Československý Červený kríž v&nbsp;Roudnici nad Labem. Odtiaľ nás lifrovali do Prahy, kde sme čakali. Tam Červený kríž hľadal kontakty a&nbsp;spájal rodiny. Máločo sa im podarilo, pretože málo ľudí prežilo. Začiatkom augusta 1945 sme sa stretli s&nbsp;mamou, ktorá našťastie tiež prežila. V&nbsp;septembri sme už boli v&nbsp;Leopoldove.“

Nemal na výber, kam by šiel. Dospievajúci ľudia, ktorí prežili a&nbsp;nenašli im rodiny, odchádzali do Izraela. V&nbsp;tých rokoch sa im však veľmi nechcelo. Štát Izrael ešte neexistoval. Väčšina z&nbsp;nich chcela ísť domov, kde mali dom či byt, zvyšok rodiny a&nbsp;aj nejakých priateľov a&nbsp;majetok. „Bývali sme v&nbsp;liehovare. Doma som našiel len nejaké obrazy na stenách v&nbsp;závodnej jedálni. Zobral som si ich a&nbsp;začali sme s&nbsp;mamou z&nbsp;ničoho.“ O&nbsp;otcovi nikto nič nevedel.

„Posledná informácia, ktorú sa mi podarilo získať, bola, že skončil kdesi spolu s&nbsp;generálom Wiestom a&nbsp;generálom Golianom. Keď išla 29. augusta trnavská posádka do povstania, otec im otvoril liehovar. Čo mohli, vzali, dôležitý bol najmä glycerín a&nbsp;éter. To je posledná informácia, ktorú o&nbsp;otcovi viem. Bol som dva razy v&nbsp;Osvienčime a&nbsp;hľadal som ho v&nbsp;zoznamoch deportovaných zo Serede.

Tam som ho nenašiel. Boli chýry, že ho videli ľudia v&nbsp;Mauthausene, ale ani tam som ho v&nbsp;precíznych nemeckých zoznamoch prijatých neobjavil. Bola tu aj možnosť, že by ho ako chemického inžiniera našli Sovieti a&nbsp;odviezli kamsi do gulagu. Aj to sme preverovali, ale nič. Tri roky po vojne ho Medzinárodný Červený kríž vyhlásil za nezvestného mŕtveho. Naozaj sme ho v&nbsp;žiadnych záznamoch nenašli, a&nbsp;to mali Nemci aj v&nbsp;zoznamoch starostlivý a&nbsp;aktuálny poriadok.“

V&nbsp;roku 1948 prišiel do Bratislavy. Po meštianskej škole išiel na zdravotnícku školu, kde študoval za zubného technika. Nebavilo ho to, len potreboval maturitu. „V&nbsp;tom čase som už začal pričuchávať k&nbsp;basketbalu. Na škole sme mali riaditeľa hokejistu Alfréda Bollardta. Naším triednym bol ďalší hokejista Fero Mastný. My sme si však na dvore sami postavili basketbalové ihrisko, z&nbsp;ktorého vyšlo veľa reprezentačných hráčov. Mal som veľmi tenké nohy a&nbsp;na pohľad som nevyzeral ako basketbalista,“ smeje sa.

Celý život strávil v&nbsp;telovýchove. V&nbsp;socialistickom zriadení nemohol byť profesionálny športovec. Každý musel niekde pracovať. Aspoň akože. „Boli sme pseudoamatéri papierovo zamestnaní kdesi vo fabrike, kam sme si chodili akurát tak po výplatu.“ V&nbsp;Bratislave sa oženil, potom sa rozviedol a&nbsp;potom zasa oženil s&nbsp;prvou neoficiálnou miss Slovenska Oľgou Vachútovou, ktorej sa vtedy hovorilo najkrajšia žena Slovenska.

Z&nbsp;prvého manželstva má jedného syna. Na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia hral za Slovan Modra. Vtedy dostal od Rapidu Viedeň prvý športový odznak. Zapáčil sa mu, a&nbsp;tak si všade, kam prišiel, pýtal odznaky.

„Tri roky som chodil s&nbsp;futbalistami Interu. Kde sme hrali, tam som si drzo pýtal odznak. Neskôr som už so sebou nosil naše interácke a&nbsp;tie som menil. Tak sa mi kopili, kopili, až som ich mal vyše 20-tisíc. Dnes ich mám všetky uložené v&nbsp;skriniach.“ Vlastní pravdepodobne najväčšiu zbierku športových odznakov na Slovensku. Odznaky sa mu stali osudnými. Keď v&nbsp;roku 1989 odchádzal do dôchodku, rozmýšľal, čo bude ďalej robiť, aby sa nenudil.

„Podniky Zlatokov a&nbsp;Erpo v&nbsp;tom čase končili, tak som kúpil staré stroje, obrovské ťažké lisy a&nbsp;v&nbsp;prenajatých priestoroch som začal s&nbsp;vlastnou výrobou odznakov. Firmu som ťahal 20 rokov. Podnikanie v&nbsp;90.&nbsp;rokoch bolo veľmi zaujímavé. Nebolo DPH, nebolo clo, jednoducho nič. Dalo sa všetko. Mal som veľa kontaktov v&nbsp;Rakúsku, Nemecku a&nbsp;Švajčiarsku. Mal som ľahkú cestu pracovať pre Západ. Osemdesiat percent práce bolo pre ich športové kluby a&nbsp;spolky. Odznaky vydávali tiež slovenské kluby a&nbsp;predávali ich aj pri príležitostiach rôznych majstrovstiev a&nbsp;šampionátov.“

Okrem známok sú vášňou Pavla Königa aj známky, pečiatky, rôzne iné poštové predlohy, ktoré sa týkajú športu. Pracuje aj pre olympijský výbor. V&nbsp;jeho zbierke sú všetky odznaky olympijských výborov po celom svete. Najťažšie pre neho bolo zohnať Kosovo. Na 40. výročie prvého titulu majstrov Československa basketbalistov Interu sa podieľal na vydaní archívu spomienkových známok. „Sú tu všetci chlapci, ktorí boli majstrami. Žiaľ, už traja z&nbsp;nich nie sú medzi nami.“

Na začiatku deväťdesiatych rokov sa mu ako trénerovi podarilo zhromaždiť unikátne kúsky. „Kým ostatní chodili po zábavách a&nbsp;pijatikách, ja som 17 dní pýtal odznaky od 108 tímov USA, Kanady a&nbsp;Európy. Podarilo sa mi dostať aj k&nbsp;limitovaným edíciám. Mám kusy, ktoré sa len tak nevidia. Bola to moja bláznivá idea,“ spomína s&nbsp;úsmevom.

Zberateľstvo športových odznakov je podľa Königa na Slovensku vymreté, pretože bolo doménou bývalých športovcov a&nbsp;športových funkcionárov. Už nie je svet ako kedysi. „Zhodnem sa s&nbsp;Jožkom Golonkom, ktorý hovorí, že my sme boli takzvaní srdciari. Neboli sme ekonomickí športovci. Dnes sú peniaze na prvom mieste. To sme my nepoznali. Športovci dostali za víťazstvo v&nbsp;kolektívnom športe dvesto korún a&nbsp;za remízu stovku.

Okrem toho sme mali postarané o&nbsp;výplatu a&nbsp;dostávali sme najesť. Dnes hocijaký hráč, ktorý si niekde na pláži v&nbsp;Copacabane nadhadzuje loptu, príde k&nbsp;nám a&nbsp;chce veľké peniaze. Strieda klub za klubom. To predsa nie je hráč, ale športový turista, ktorý je chvíľu tu a&nbsp;chvíľu tam. To nie sú srdciari verní celý život jednému klubu. Slovensko nemá už dlho kolektívny šport, ktorý by sa dostal na olympiádu. Kolektívne športy sú stratené. Úspech máme akurát v&nbsp;disciplínach jednotlivcov,“ konštatuje. Podľa Königa chýbajú aj tréningové strediská mládeže a&nbsp;športové školy.

„V&nbsp;minulosti športovci takmer nič nezarábali, ale bolo o&nbsp;nich postarané. Teraz sa o&nbsp;nich takmer nikto nestará, kto môže, uteká za hranice za peniazmi. Chce to premyslenejšiu štátnu politiku. A&nbsp;to nechválim bývalý režim. Bol som antikomunista, ktorý už v&nbsp;mladosti prechádzal všeličím.“

Pavol König prežil koncentračný tábor, dnes zbiera vzácne odznaky. Má ich vyše 20-tisíc

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Pavol König prežil koncentračný tábor, dnes zbiera vzácne odznaky. Má ich vyše 20-tisíc

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Reuma ju nezastavila. Nestarnúca plavecká veteránka a trénerka stále naháňa súperky v bazéne

Dojemný príbeh z hôr. Kalendár na počesť nosiča Martina (†28) krstil jeho syn snehom z termosky

Zrodila sa hviezda. Svetové finále modelingovej súťaže vyhral mladý Slovák

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás