Lucia Lukušová

Rovnako ako v&nbsp;módnom, i&nbsp;v&nbsp;cukrárskom priemysle sú trendy. Určujú ich, samozrejme, top majstri. A&nbsp;čuduj sa svete, sladkosti, ktoré sú v&nbsp;kurze, pochádzajú tak ako móda najčastejšie z&nbsp;Talianska či Francúzska. Výnimkou je Brazílčan Antonio Bachour, ktorý žije na Floride. Jeho srdcovou záležitosťou sú glazúrované dezerty so zrkadlovou polevou, pri&nbsp;ktorých sa môžete i&nbsp;učesať.

Sladkosti lesklé ako zrkadlo síce na Slovensku nehrajú prím, ale konzervatívne chute Slovákov sa postupne menia. „Kým pred pár rokmi všetci híkali nad čokoládou s&nbsp;čili, dnes už nejde o&nbsp;žiadnu zvláštnosť. Pokročili sme o&nbsp;kúsok ďalej. Kombinujeme čokoládu so sušeným mäsom, sušenými paradajkami alebo ochutnávame plnky, v&nbsp;ktorých cítiť tabak. Mojou najnovšou ‚srdcovkou‘ sú marhule s&nbsp;tymianom, prípadne med s&nbsp;červeným korením zmiešaný s&nbsp;čokoládou a&nbsp;so smotanou,“ hovorí Milan Steiner, rodák zo Spišskej Novej Vsi žijúci v&nbsp;Prešove.

Ak vám teraz tečú slinky a&nbsp;radi by ste netradičné spojenia chutí okoštovali v&nbsp;jeho cukrárni, zrejme budete sklamaní – zatiaľ ju neotvoril. Ale zato má jasnú predstavu, ako by mala vyzerať. „Keďže často cestujem do Talianska, inšpiroval som sa. Páčia sa mi miesta s&nbsp;veľkým výkladom plným dobrôt, cukrár vo veľkej čapici s&nbsp;úsmevom, ktorému sa ľudia spoza pultu môžu pozerať na ruky, ako pre nich pečie. Kde a&nbsp;kedy si svoje cukrárske kráľovstvo otvorím, netuším, ale pracujem na tom,“ pokračuje milovník čokolády, ale už menší nadšenec krémešov a&nbsp;veterníkov.

Východniar ani zďaleka nepečie len teoreticky. Podľa jeho receptov a&nbsp;rád pripravujú maškrty tie najlepšie cukrárne, reštaurácie a&nbsp;hotely po celom Slovensku. Okrem toho vyrába na zákazku. Na jeho dobrotách si pochutila napríklad speváčka Mária Čírová s&nbsp;manželom Marošom Kachútom na svojej svadbe, cukrovinky si objednal herec Juraj Bača, skupina La Gioia a&nbsp;ďalší umelci.

Kedysi ani len netušil, čo je temperovanie čokolády, a&nbsp;dnes rozdáva rozumy budúcim cukrárom. Rodáka zo Spiša nepoznajú len na Slovensku. Chýr o&nbsp;jeho dobrotách sa dostal za naše hranice. V&nbsp;Taliansku je varený-pečený. Dokonca ako jediný Slovák hodnotí medzinárodné súťaže na Apeninskom polostrove. Ako porotca chváli i&nbsp;kritizuje súťažiacich. Kým ho však ostatní medzi seba pustili, chvíľu to trvalo.

„Musel som im dokázať, že na to mám. Nepoznali moju prácu, vôbec nevedeli, kto som. Preto som im predvádzal tie najzložitejšie postupy, vymýšľal som pre nich najzaujímavejšie kombinácie chutí. V cukrárskom remesle však nejde len o&nbsp;prax. Všetko som detailne opísal, obhajoval som výber ingrediencií, a&nbsp;keď všetkým všetko chutilo, vymenovali ma za komisára,“ teší sa.

Hoci niekoľkokrát do roka cestuje do Talianska na rôzne súťaže, zvlášť sa teší na dve: Sigep a&nbsp;Shaki, na ktorých posudzuje tanierové a&nbsp;reštauračné dezerty. „Je to obrovská zodpovednosť, ale aj výzva. Na každé hodnotenie sa zodpovedne pripravujem, aby som súťažiacich neukrátil o&nbsp;body. Torty vystavujú deň pred samotnou súťažou. Hodnotíme vzhľad, farebné vyhotovenie, kompozíciu, ako je torta umiestnená na podnose.

Technické zručnosti sú vec ďalšieho dňa a&nbsp;nakoniec nasleduje degustácia. Nikdy sa nekrája torta, ktorá je vystavená. Všetky tímy vyrobia ešte ďalšie dva kusy a&nbsp;každý hodnotiaci dostane jeden kúsok. Obyčajne účastníkom, ktorí si prišli zmerať sily, zadáme jednu surovinu, ktorú musia do svojho diela zapracovať v&nbsp;akejkoľvek podobe,“ hovorí a&nbsp;zároveň dodáva, že neraz bodoval aj Slovákov. Nikdy im však nenadržiaval. „Už sa mi stalo, že ma spolu s&nbsp;Čechmi kritizovali, že som ich nepodržal. Ale ja predsa chcem, aby vyhral ten najlepší.“

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Vyštudovaný geológ je však na svojich rodákov zo Slovenska väčšinou pyšný. Vraj sú z&nbsp;roka na rok lepší, a&nbsp;tak slovenské dezerty získavajú na kvalite. Naopak, na chuť nevie prísť Maďarom, Poliakom, Bulharom či Turkom. Na jeho vkus používajú veľa margarínu, medu a&nbsp;orechov. „Naposledy som mal pocit, že jem krém z&nbsp;kysnutého vína. Fakt to nebolo dobré,“ smeje sa cukrár, ktorý by si už bez štipky sladkosti ani nevedel predstaviť deň.

A&nbsp;ako sa vôbec stalo, že chlapec, ktorý mal najskôr našliapnuté na kariéru baníka, neopracúva kameň, ale mieša smotanu, maslo, cukor či vajíčka? „Keďže pochádzam z&nbsp;niekdajšieho baníckeho regiónu a&nbsp;môj otec i&nbsp;strýkovia boli technológovia v&nbsp;tomto odvetví, podobné zamestnanie hrozilo aj mne. Hneď v&nbsp;prvom ročníku som však pochopil, že to nie je nič pre mňa. Študoval som v&nbsp;období, keď sa pozeralo na to, čo hovoria ostatní, preto som štyri roky v&nbsp;škole doslova trpel, a&nbsp;keď som po vojne už mal dosť rokov na to, aby som rozhodol o&nbsp;svojej budúcnosti, išiel som za svojím snom,“ vraví absolvent dvoch slovenských stredných škôl a&nbsp;navyše nositeľ titulu „chef“.

V&nbsp;Taliansku totiž vyštudoval akadémiu, a&nbsp;tak si slovenskú maturitu z&nbsp;odboru cukrár doplnil. Za najväčšiu cukrársku školu života však považuje prax. Nakukol pod pokrievku prestížnym rodinám v&nbsp;Rakúsku, vo Švajčiarsku, v&nbsp;Taliansku i&nbsp;vo Švédsku. „Začínal som vo Viedni u&nbsp;Hueblerovcov. Keď som im napísal mail, že by som sa chcel od nich učiť, boli prekvapení, ale súhlasili. Zobral som so sebou všetky úspory, zbalil som batoh a&nbsp;išiel do sveta. Drel som u&nbsp;nich mesiac zadarmo. Dávali mi len stravu a&nbsp;poskytli ubytovanie.

Dvanásťhodinovú šichtu som začínal ráno o&nbsp;piatej. Potom nasledovala niekoľkohodinová príprava na ďalší deň. Naučil som sa disciplíne a&nbsp;poriadku, hoci po prvom týždni som to chcel vzdať. Na miešanie cesta či plnky som mal k&nbsp;dispozícii len varešky a&nbsp;vlastné ruky. Nesmel som používať žiadne stroje napriek tomu, že kuchyňu mali perfektne vybavenú. Vôbec sa mi situáciu nesnažili uľahčiť, ale dnes som im za túto skúsenosť vďačný. Neraz som dostal i&nbsp;zaucho, keď som niečo pokazil. Volali ma tovariš,“ spomína na začiatky zážitkami ošľahaný profesionál.

Svoj životný príbeh neporozprával len nám. Chce sa oň podeliť aj so svojimi možno budúcimi kolegami. „Učím na Strednej odbornej škole gastronómie a&nbsp;služieb v&nbsp;Prešove. Vidím, že mladým chýba vytrvalosť a&nbsp;motivácia. Chcem preto nielen žiakom, ale aj ostatným povedať, že nič nedostanú zadarmo, nikde na nich nikto nečaká s&nbsp;otvorenou náručou, ale keď sa budú snažiť, tvrdo na sebe pracovať a&nbsp;neustále sa vzdelávať, môžu byť úspešní.“

Milan Steiner rady nielen rozdáva, ale aj zbiera. Takmer všade chodí so zápisníkom v&nbsp;ruke, aby si pri zaujímavých chutiach, ktoré rád testuje, všetko zapísal a&nbsp;následne doma vyskúšal. „Rád chodievam tam, kde majú vždy plnú vitrínu s&nbsp;malými koláčikmi, aby som z&nbsp;nich mohol ochutnať viac. Chuť, ktorú cítim, rozoberiem na drobné a&nbsp;často sa s&nbsp;cukrárom porozprávam. Mnohí mi bez problémov prezradia svoje recepty. Ani ja nič netajím, sme predsa kolegovia,“ dodáva s&nbsp;tým, že už i&nbsp;Slováci sú ochotní za kvalitný, hoci malý zákusok zaplatiť 2,50 eura.

Cukrár bez cukrárne: Robil za jedlo a nocľah, dnes patrí k slovenskej špičke

Výber pre vás

Cukrár bez cukrárne: Robil za jedlo a nocľah, dnes patrí k slovenskej špičke

Súvisiace články

Jazdí celá rodina: Ambrúzovci sú úspešní pretekári, za volant si pomaly sadá už aj ich syn

Humorom na rakovinu: Silu na boj s chorobou dávala Jurajovi Slezáčkovi žena a vtipy

Ako prežili? O rok či dva sa spolu mohli hrať na pieskovisku, dnes ich spája prešovská tragédia

Výber pre vás