Peter Ličák

Najvýraznejšiu postavu nielen americkej, ale aj svetovej džezovej histórie imituje už štvrť storočia, na začiatku svojej kariéry sa pokúšal imitovať severoírskeho gitaristu a speváka Garyho Moora, Toma Jonesa či jednu z najväčších hudobných hviezd Franka Sinatru, ale keď skúsil napodobniť hlas černošského trubkára a speváka s neodmysliteľnou bielou vreckovkou v ruke Louisa Armstronga, vedel, že je na tej správnej koľaji. Opustiť ju by bol veľký životný omyl. Lebo život také výnimočné šance neponúka každý deň.

<h3>Vybubnované rifle</h3>
„Na jednom z&nbsp;mojich prvých vystúpení ma po zaspievaní Armstrongovho hitu Satchmo začali diváci podozrievať, že spievam iba tak naoko, teda z&nbsp;playbacku, a&nbsp;z&nbsp;reproduktorov im znie Armstrongov hlas. Na jednej strane ma takáto nedôvera nepríjemne zaskočila, ale potom som sa aj potešil, lebo to vlastne znamenalo, že imitujem rodáka z&nbsp;New Orleans celkom dobre. A&nbsp;o&nbsp;to sa snažím už 25 rokov,“ spomína na svoje začiatky Peter Ondria, najmenší šoumen, trubkár a&nbsp;spevák slovenského šoubiznisu.
To, že hudba nemusí byť len potešením duše, ale aj živiteľkou, zistil už ako osemročný na dedinskej tancovačke v&nbsp;rodnom Víťaze, dedine pod východnými svahmi horského masívu Branisko, ktorý oddeľuje zelenou hradbou Šariš od Spiša. Toho večera, ktorý sa skončil až za svitania, si v&nbsp;sále kultúrneho domu vybubnoval plný klobúk peňazí. O&nbsp;pár dní mu mama kúpila v&nbsp;tuzexe za jeho prvý zárobok rifle, stáli 40 tuzexových bonov, ktoré mali hodnotu 240 korún. „Bol som na svoj prvý zárobok v&nbsp;kapele staršieho brata Jozefa nesmierne pyšný, aj na tie rifle, lebo moji kamaráti vtedy chodili v&nbsp;menčestrákoch. Ale pre môj ďalší život bolo rozhodujúce zistenie, že peniaze sa dajú zarobiť nielen rukami, ale aj talentom. Chcel som ich zarobiť hlavne preto, aby som pomohol rodičom, ktorým Boh požehnal päť detí, mám troch bratov a&nbsp;jednu sestru. Mal som ešte jednu sestru Jarmilku, ale tá sa rok pred mojím narodením utopila aj so sesternicou Kristínkou,“ hovorí otec troch detí, konzervatoristky Sofie, Pavly a&nbsp;Peťka.
Začal za bubnami, dnes zahrá na piatich nástrojoch, čo je pre hudobníka a&nbsp;speváka celkom slušná výbava. „Tak ako na svoj prvý zárobok, rád si spomínam – až so zimomriavkami na tele – aj na prvý koncert svojej štvrťstoročnej kariéry. Bol jún 1996 a&nbsp;ja som v&nbsp;kultúrnom dome v&nbsp;bratislavskom Ružinove zažil obrovskú trému pred prvým publikom. Lenže kolená sa mi triasli aj zo spoluúčinkujúcich, ktorých som dovtedy poznal len z&nbsp;televíznej obrazovky. Ani sa mi nechcelo veriť, že ja, chlapec z&nbsp;malej dediny na Šariši, vystupujem na tom istom pódiu ako Paľo Hammel či skupina Vidiek so spevákom Jankom Kuricom. Hoci som bol v&nbsp;šoubiznise absolútnym nováčikom, všetci sa ku mne správali ako k&nbsp;seberovnému, k&nbsp;starému kamarátovi a&nbsp;tá ich veľkorysosť mi veľmi pomohla,“ vracia sa v&nbsp;spomienkach do čias pred 25&nbsp;rokmi Armstrongov imitátor.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Veľký malý muž</h3>
Ako slovenský Armstrong vystupoval v&nbsp;osemnástich krajinách, najďalej to bolo v&nbsp;japonskej Osake, pozval ho tam na dva týždne UNICEF. Vo veľkom medzinárodnom programe na hlavnom námestí Tunisu dokonca účinkoval spolu s&nbsp;prešovskými mažoretkami Witches na pozvanie prezidenta Tuniska Bena Aliho. Dvere do sveta šoubiznisu mu otvoril armstrongovský „chorý“ hlas, majstrovské ovládanie trúbky, ale k&nbsp;jeho popularite prispieva i&nbsp;malá výška 151 centimetrov, ktorá dáva jeho vystúpeniam nenapodobiteľné čaro. Iný by z&nbsp;nej mal komplexy, Peter Ondria dokáže tento hendikep s&nbsp;citom zúročiť. Nenadarmo ho volajú veľký malý muž.
Na vystúpenie v&nbsp;Osake má tie najkrajšie spomienky, očarila ho nielen krajina plná technických zázrakov od výmyslu sveta, ale aj ľudia. „Na toto vystúpenie na opačnom konci sveta som sa naozaj dôkladne pripravil, tri pesničky som dokonca zaspieval v&nbsp;japončine, diváci stáli od údivu s&nbsp;otvorenými ústami, keď sa spamätali z&nbsp;toto prekvapenia, vypukol hotový ošiaľ, nechceli ma pustiť z&nbsp;pódia. Jednoducho úžasný zážitok! Neopakovateľné chvíle som zažil aj na vystúpení pod pyramídami na predmestí Káhiry, kam ma pozvalo nemecké veľvyslanectvo v&nbsp;Egypte. Vystupoval tam aj famózny taliansky operný spevák Luciano Pavarotti, zaspieval tri árie, ešte tri hodiny po koncerte som mal z&nbsp;jeho vokálu husiu kožu,“ rozpráva o&nbsp;zážitkoch zo sveta Peter Ondria, ktorý sa narodil deväť dní po Armstrongovej smrti.
Víťaz nie je veľká dedina, taká akurátna na pokojný a&nbsp;spokojný život. V&nbsp;jeho tínedžerských rokoch azda nebolo v&nbsp;dedine rodiny, ktorá by nebola mala muzikanta. Konkurencia bola veľká, vo Víťaze bolo päť kapiel, hrať na gitare či mlátiť do bubnov vedel každý chlapec. Najväčšia núdza bola o&nbsp;klávesistov, tak si spoza bubnov sadol v&nbsp;skupine Kraken za klávesy. Nebolo soboty, aby nehrali kdesi na svadbe či tancovačke. „Tých pár korún zarobených pri muzike sa rodičom zišlo, keď som mal desať, chcel som si zarobiť na družstevnom poli pri nakladaní balíkov slamy na vlečku. Lenže zo zárobku nebolo nič, čo vám poviem, bola z&nbsp;toho len veľká trápnosť, lebo vidly boli väčšie než ja,“ smeje sa Peter nad dávnou, štyridsaťročnou historkou z&nbsp;horskej lúky na Branisku.

<h3>Život v&nbsp;pandémii</h3>
S&nbsp;trúbkou a&nbsp;Armstrongovým repertoárom pochodil kus sveta, len Amerika je preňho akýmsi zakliatym kontinentom. Pred osemnástimi rokmi dostal pozvanie do New Orleansu od organizátorov Summer Festu, ale nič z&nbsp;toho nebolo, hoci mal všetko v&nbsp;poriadku, víza na vstup do USA nedostal. O&nbsp;rok neskôr ho chceli vidieť medzi sebou Slováci žijúci v&nbsp;Chicagu, mohol vystúpiť aj v&nbsp;niektorom tamojšom klube, kde hrával Armstrong, lenže história sa zopakovala, znova nedostal víza. „Vstúpiť na americkú pôdu sa mi pošťastilo až na tretí pokus, vystupoval som na dvoch česko-slovenských báloch v&nbsp;Chicagu a&nbsp;v kanadskom Toronte. Posledná cesta do Ameriky však dopadla doslova katastrofálne. Jirko Suchánek, majiteľ newyorskej reštaurácie Zlatá Praha, mi ponúkol na tri týždne angažmán, a&nbsp;vraj keby som mal ešte nejakého kamaráta z&nbsp;umeleckej brandže, môže prísť tiež, program bude pestrejší. Tak som so sebou zobral Juraja Prsteka z&nbsp;Malaciek, ktorý imituje Elvisa Presleyho. Lenže ten si deň pred odletom z&nbsp;Mníchova dal prefarbiť vlasy, takže s&nbsp;fotkou v&nbsp;pase veľa spoločného nemal. Na bostonskom letisku mu policajti založili na ruky putá. Keď som sa snažil zistiť u&nbsp;imigračného úradníka, čo sa deje, lebo kamaráta som nemohol nechať len tak napospas v&nbsp;cudzom svete, dostal som putá aj ja. Naložili nás s&nbsp;ozbrojenou eskortou do auta so zamrežovanými oknami a&nbsp;odviezli do bostonskej väznice, pripadal som si v&nbsp;tých chvíľach ako mafiánsky bos Al Capone. Noc som strávil na samotke na betónovom lôžku, každú štvrťhodinu ma budilo automatické splachovanie WC. Na raňajky nám policajti priniesli hamburgery z&nbsp;McDonaldu, dostali sme ich aj na obed, v&nbsp;noci som nemohol zatvoriť oči, po chodbách väznice sa ozýval celú noc krik, plač, nadávky, no skrátka hrôza. Popoludní nám opäť nasadili na ruky putá a&nbsp;na hanbu sveta nás policajná eskorta viedla celým bostonským letiskom do lietadla, ktorým sme deň predtým prileteli. Naše pasy dali do rúk kapitánovi lietadla, vrátil nám ich až po pristátí v&nbsp;Mníchove,“ hovorí Peter o&nbsp;najväčšej nepríjemnosti svojej úspešnej kariéry.
Súrodenci Ondriovci sú na Šariši známi aj ako úspešní podnikatelia. Vo Víťaze majú reštauráciu, jej dušou je ako vyučený kuchár brat Jozef, v&nbsp;reštaurácii pracuje aj Petrova manželka Dáša. „Našu rodinnú firmu podržal v&nbsp;pandémii rozvoz stravy zákazníkom a&nbsp;výroba parených buchiet a&nbsp;parených knedlí, ktoré dodávame do viacerých obchodov. Robil som, čo prišlo, rozvážal som jedlá, buchty do obchodov, pomáhal som so zásobovaním. Ale tento čas som využil aj na nahranie cédečka slovenských, šarišských a&nbsp;vianočných pesničiek z&nbsp;vlastnej tvorby, ktorému som dal názov Počúvaj Pavla,“ povedal nám o&nbsp;živote v&nbsp;čase koronakrízy Peter Ondria.

Armstrong spod Braniska: Namiesto vystúpenia v New Yorku skončil v bostonskej väznici

Výber pre vás

Armstrong spod Braniska: Namiesto vystúpenia v New Yorku skončil v bostonskej väznici

Súvisiace články

Z núdze kostolníkom: Podal pomocnú ruku, potom objavil svedectvo staré tri generácie

Jedinečné teátro: Principál Dreveného divadla si hercov vyrába sám

Šťastný človek z konca sveta: Štefan Čiko Barančík sa usadil ešte kúsok za ním

Výber pre vás