Peter Ličák

Za jeho výkony ho Klub slovenských turistov v&nbsp;roku 1987 ocenil titulom majster turistiky. Hoci členmi sú tisícky vyznávačov turistiky, týmto titulom sa dnes môže pochváliť približne len 60 najvýkonnejších turistov.

„Majstrom turistiky som sa stal už pred rokmi hlavne vďaka tomu, že som celý súkromný aj pracovný život podriadil turistike. Manželka Oľga má pre moju vášeň naozaj veľké pochopenie, neotĺkala mi nikdy o&nbsp;hlavu výčitky, keď som dlhší čas nebol doma, ale bol som na dlhých diaľkových pochodoch. Aj robotu som si tak vyberal, aby som mohol bez problémov vypadnúť z&nbsp;pracovného kolotoča na dlhší čas. Kým som neodišiel do dôchodku, robil som kuriča na špeciálnej základnej škole, kedysi sme ich poznali ako osobitné školy. Mal som zamestnanie, aké mohli za trest vykonávať ľudia kritizujúci komunistický režim, ale ja som si na rozdiel od disidentov vybral prácu v&nbsp;kotolni dobrovoľne, hoci som mal ponuky aj na zaujímavejšiu a&nbsp;podstatne lepšie platenú robotu. Mal som dva mesiace prázdnin a&nbsp;tie som maximálne využíval na turistické putovanie,“ konštatuje veterán turistiky.

Čaru turistických chodníkov podľahol už v&nbsp;polovici šesťdesiatych rokov, keď bol učňom na učilišti Východoslovenských železiarní v&nbsp;Košiciach. So spolužiakmi zo Zlatej Idky či z&nbsp;Vyšného Klátova spod svahov Kojšovskej hole cez víkendy chodieval na chatu Lajoška pod vrcholom Prednej holice vo východnej časti Volovských vrchov. Chata postavená na mieste prvej turistickej útulne spred prvej svetovej vojny leží na známej turistickej Ceste hrdinov Slovenského národného povstania, tam prvýkrát začal pomýšľať na to, že by bolo zaujímavé prejsť túto trasu z&nbsp;východu na západ Slovenska. Alebo zo Zlatej Idky chodievali na nemenej známu chatu Erika v&nbsp;nadmorskej výške 1 046 metrov pod Zlatoidskou horou, ktorú pred sto rokmi postavili členovia gelnickej pobočky Karpatského spolku. Od chaty boli nádherné výhľady na Kojšovskú hoľu, na nižšie položené kopce Volovských vrchov, ktoré sľubovali mladým, začínajúcim turistom mnoho dobrodružných zážitkov. Odolať na týchto miestach volaniu prírody bolo pre učňa Janka Brudňáka ťažké. „Po šiestich desaťročiach tvrdím, že lepšie smerovanie svojho života si ani neviem predstaviť. A&nbsp;za to som spolužiakom z&nbsp;odborného učilišťa Východoslovenských železiarní, ktorí ma zobrali na prvé turistické túry, dodnes veľmi vďačný,“ ďakuje veterán turistiky spod Duklianskeho priesmyku.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Na Slovensku dnes máme 14-tisíc kilometrov značkovaných turistických chodníkov. O&nbsp;ich dobré značenie sa stará v&nbsp;Klube slovenských turistov 350 značkárov. Už 46 rokov k&nbsp;nim patrí aj pán Brudňák, ktorý nám urobil malú exkurziu do histórie značkovania turistických chodníkov. „Kým sa značkovanie v&nbsp;turistike udomácnilo, ľudia používali na značenie chodníkov vetvičky, zárezy na stromoch, hromádky kameňov. Súčasná podoba značkovania prišla na svet na začiatku 19.&nbsp;storočia v&nbsp;alpských údoliach v&nbsp;Nemecku. Majitelia chát si farebnými značkami rôznych tvarov označovali najkratšie alebo najpohodlnejšie cesty k&nbsp;svojim chatám. Značky sa neskôr ujali aj v&nbsp;Rakúskych a&nbsp;švajčiarskych Alpách. Podľa historických záznamov prvý turistický chodník na území dnešného Slovenska vyznačkovali v&nbsp;roku 1874 členovia Sitnianskeho klubu, založeného v&nbsp;Banskej Štiavnici. Vyznačkovali chodníky smerujúce k&nbsp;jazeru Počúvadlo, hore na Sitno aj do Sklených Teplíc. Podstatné zmeny v&nbsp;značkovaní turistických chodníkov nastali po vzniku Československa, keď bolo v&nbsp;krajine označkovaných asi 25-tisíc kilometrov turistických trás. Prvé značkované chodníky boli na Slovensku vo Vysokých Tatrách, v&nbsp;Roháčoch a&nbsp;na Gemeri v&nbsp;okolí Dobšinej. Dnes má značkovanie, ktoré má u&nbsp;nás vyše 130-ročnú tradíciu, na starosti Klub slovenských turistov.“

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU SI POZRITE V GALÉRII...

Keď namaľoval na turistickom chodníku medzi Stropkovom a&nbsp;dedinou Tokajík v&nbsp;Ondavskej vrchovine, ktorú za podporu partizánskej skupiny Čapajev v&nbsp;novembri 1944 vypálili fašisti, prvé turistické značky, v&nbsp;celom okrese Svidník bolo označkovaných len 69&nbsp;kilometrov turistických trás. V&nbsp;kraji pod Duklianskym priesmykom Ján Brudňák za posledných pätnásť rokov označkoval 340 kilometrov turistických chodníkov. „Kým sa označkuje nová turistická trasa, treba urobiť rekognoskáciu terénu, nájsť najbezpečnejšiu trasu. Kým sme vyznačkovali turistický chodník medzi Šandalom a&nbsp;Valkovom na brehu priehradného jazera Domaša, prieskum 42-kilometrovej trasy nám trval dva roky. Poriadnou fuškou bolo značkovanie turistického chodníka kopírujúceho slovensko-poľskú hranicu z&nbsp;Kremenca, najvyššieho vrchu Národného parku Poloniny, až do dedinky Obručné v&nbsp;okrese Stará Ľubovňa. Náročné bolo aj značkovanie trasy z&nbsp;Kalinova, prvej oslobodenej obce na území Československa, do Nižnej Polianky v&nbsp;okrese Bardejov. Tento turistický chodník má dĺžku 70&nbsp;kilometrov, to sa za jeden víkend označkovať nedá,“ zasvätil nás do práce značkárov Ján Brudňák, koordinátor značkárov z&nbsp;Prešovského kraja.

Hoci čaro turistiky začal objavovať ešte v&nbsp;učňovských rokoch, výkonnostnej turistike sa venuje od konca osemdesiatych rokov. V&nbsp;jeho šestnástich turistických zápisníkoch stojí čierne na bielom, že peši prešiel po turistických trasách viac ako 43-tisíc kilometrov, na bicykli ešte raz toľko, na bežkách 23-tisíc kilometrov. Najdlhší diaľkový pochod viedol okolo hraníc Československa, prešiel vtedy 1&nbsp;650&nbsp;kilometrov. Viac ako tisíc kilometrov mal aj jeho diaľkový pochod z&nbsp;Čiernej nad Tisou k&nbsp;nemeckým hraniciam za Ašom. Túto trasu zvládol za 20 dní, za deň prešiel priemerne 54&nbsp;kilometrov. Vraví, že najviac mu dal zabrať 20-kilometrový úsek po hrádzi Vodného diela Gabčíkovo. Kam oči dohliadli, samá voda, rovina, a&nbsp;koniec hrádze v&nbsp;nedohľadne. „Bolo to pre moju psychiku a&nbsp;dušu veľmi ubíjajúce. Táto trasa sa nedá porovnať s&nbsp;tým, aké pocity radosti som prežíval, keď som stál na polstovke najvyšších vrchov Slovenska. Máme 57&nbsp;pohorí a&nbsp;ja som obdivoval krajinu z&nbsp;najvyššieho bodu všetkých horstiev. Môžem povedať, že to boli veľmi príjemné a&nbsp;nádherné túry. Odporúčam to skúsiť, nikto nebude sklamaný. Babia hora v&nbsp;Oravských Beskydách, Fabova hoľa vo Veporských vrchoch, Zlatý stôl vo Volovských vrchoch, Smrekovica na Branisku, jedna túra krajšia ako druhá,“ pozýva na zaujímavé trasy majster turistiky.

Pochodené má aj Alpy, stál na ich najvyššom štíte Mont Blanc, na Kaukaze vystúpil na jeho najvyšší vrchol Elbrus, v&nbsp;Tanzánii zdolal stratovulkán Kilimandžáro. Vo svojej zbierke vysokohorských výstupov má zapísaný aj Mera Peak, ktorý je s&nbsp;nadmorskou výškou 6&nbsp;470&nbsp;metrov najvyšším trekingovým vrcholom v&nbsp;nepálskych Himalájach.

Za svoj životný výkon považuje expedíciu na Nordkapp, najsevernejší mys Európy. „Mojím spoločníkom na tejto ceste bol Ivan Kostík, ktorý žije v&nbsp;USA. Za 72 dní sme prešli 8&nbsp;465&nbsp;kilometrov po cestách jedenástich štátov. Cieľom nášho putovania po severe kontinentu bol 308-metrový skalný výbežok Nordkapp, najsevernejší dostupný bod Európy. Za celý čas sme mali len dva dni voľna, jeden v&nbsp;nemeckom Hamburgu, druhý v&nbsp;Rakúsku. Hoci som túto trasu prešiel na 25-ročnom bicykli, nemal som ani jeden defekt. V&nbsp;batožine na bicykloch sme mali stan, spacie vaky, rezervnú bielizeň. Nebrali sme žiadne vitamíny, žiadne posilňujúce nápoje, žiadne lieky. Len sme si dávali B-komplex preventívne proti komárom, ktorých je teda na severe naozaj neúrekom. Ak porovnávam vodičov štátov, cez ktoré sme prešli, najbezohľadnejší sú naši šoféri, najohľaduplnejší sú bezkonkurenčne Švédi,“ podáva nelichotivé svedectvo pre slovenských vodičov člen Klubu slovenských turistov Beskyd vo Svidníku.

O&nbsp;pár dní opäť vysadne do sedla svojho veterána, tentoraz zamieri do Slovinska do Júlskych Álp. „Vravievam síce, že na svete sme preto, aby sme chodili, ale ak dám občas prednosť bicyklu, myslím, že to nie je turistický prehrešok,“ dodáva s&nbsp;úsmevom majster turistiky zo Svidníka.

Na 25-ročnom bicykli prešiel polovicu Európy: Ján má na svojom konte 153-tisíc kilometrov!

Výber pre vás

Na 25-ročnom bicykli prešiel polovicu Európy: Ján má na svojom konte 153-tisíc kilometrov!

Súvisiace články

Zdravotná sestra povedala, že babka to už má za sebou: Neskutočné, čo sa potom stalo

Prvý let skončil v hnojisku uprostred lúky: Paraglajdista Juraj už obletel všetky svetadiely!

Vyrástla bez rodičov: Dojímavý rozhovor s Leou Hubovou z detského domova. Kruté, čo zažila!

VLADISLAVA vyzerá ako jedna z mnohých krásnych žien: Od krku nadol je to už iná káva! FOTO

Výber pre vás