Predsudky aj prehnaný súcit. O deťoch z detského domova vieme stále málo. LEA HUBOVÁ (23) ako budúca novinárka plánuje tieto veci zmeniť. V jej živote boli traumy aj slzy práve preto, že v ňom chýbali milujúci rodičia.
Väčšinu života ste, ako sa povie, v opatere štátu. Ako sa to všetko začalo?
Keď som mala tri roky, mňa a moju sestru staršiu o jedenásť mesiacov odobrali našim biologickým rodičom, pretože sa o nás nevedeli postarať. Ujala sa nás pestúnska rodina, boli sme u nich do mojich ôsmich rokov. Potom nás vrátili do detského domova. V rodine a vo vzájomných vzťahoch sa vyskytli rôzne problémy, okrem toho naša pestúnska mama ochorela na rakovinu, nevedela sa už o nás plnohodnotne starať. Postupne sme sa potom so sestrou ocitli v troch profesionálnych rodinách.
Zrejme bolo pre vás náročné toľkokrát meniť prostredie. Striedali sa aj ľudia, ktorí sa o vás starali.
Z tejto časti života som si odniesla veľa tráum a trvalo určitý čas, kým som sa z nich dostala. Už len to, že nás museli odobrať biologickým rodičom, bola pre nás ako deti trauma. Ako dieťa a tínedžerka som sa cítila sama, stratená, chýbal mi pocit bezpečia, nemala som svoje miesto. Hoci som ľudí, ktorí sa o nás starali, volala mama a otec, vedela som, že sú cudzí, a nedôverovala som im. Pýtala som sa samej seba, kde sú moji rodičia a ostatní členovia rodiny. Čo sa týka starostlivosti o deti z detských domovov, existujú rôzne formy, napríklad pestúnstvo či profesionálna rodina. Nech je to už akákoľvek forma, dieťa to nerieši, vždy hľadá bezpečie, lásku a pocit istoty.
So sestrou si budujú zdravý sesterský vzťah.
Zdroj: ARCHÍV L.H.
Určitý čas sa o vás v rámci profesionálnej rodiny starala aj vaša nevlastná sestra. Na prvé počutie to znie pozitívne.
Áno, mohlo by sa zdať, že som to mala vyhraté, keď som ocitla u sestry. Lenže tým, že som si nazbierala v predchádzajúcich rodinách traumy a problémy, náš vzťah bol narušený. A keď na dôvažok biologická rodina nemá vyriešené svoje problémy, dieťa tam nie je vítané. Nie preto, že by ho nechceli, ale práve pre tie rôzne trápenia, ktorými rodina prechádza. Moja sestra sa rozhodla, že pôjde vlastnou životnou cestou, a preto sme išli naspäť do domova.
V detskom domove ste sa ocitli s vlastnou sestrou, spolu ste putovali po rodinách. Aký je váš vzťah?
Ako som spomínala, v rodinách sa na mňa nabalilo veľa tráum. Veľa ľudí mi ublížilo. Napríklad sa nám stávalo, že sme boli veľmi porovnávané s biologickými deťmi rodín, kde sme sa ocitli. Medzi mnou a vlastnou sestrou sa to potom skončilo tak, že sme sa v dospelosti vzájomne porovnávali, jedna musela mať to, čo tá druhá. Nevedeli sme sa zniesť, na druhej strane sme boli od seba závislé. Čas, ktorý sme spolu trávili, nebol kvalitný. Chceli sme byť sestry, ktoré sa na seba môžu spoľahnúť, ale nešlo to. Nevraživosť z rodín sme si odnášali do dospelosti. Dnes na tom obidve pracujeme, aby sme boli voľné, nezávislé, ale aby sme mali zdravý sesterský vzťah. Sestra aktuálne študuje na pedagogickej fakulte v Nitre.
A biologickí rodičia a ostatní príbuzní? Stretli ste sa niekedy?
Keď som mala pätnásť rokov, bola možnosť stretnúť sa s otcom. Odmietla som. Mama už v tom čase bola nebohá. Krátko nato zomrel aj otec. Chodili sme na prázdniny k biologickej rodine. Neskôr som sa ich veľa ráz pýtala, prečo si nás so sestrou nezobrali k sebe, čo sa vlastne stalo. Boli rôzne dôvody, prečo sa nás neujali.
Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane
