Viera Václavková

Bol čas nedeľného obeda. Na stole všetko prestreté a&nbsp;mama išla budiť babku. Po chvíľke sa ukázala a&nbsp;tichým hlasom nám oznámila, že babka zomrela. Nechápavo sme sa na ňu pozreli. Mama vysvetlila, že už nedýchala a&nbsp;ona sa pokúsila na jej studenej bezvládnej ruke nahmatať tep, ale bezvýsledne. Ani na krku ho nezachytila. Rutinne ju ako zdravotná sestra s&nbsp;dlhoročnou praxou prezrela a&nbsp;zistila, že smrť si ju vzala. Zrazu sa nám zastavil čas a&nbsp;oči zaplavili slzy. Babina sa ráno ešte naraňajkovala, išla si ľahnúť, zaspala a... Otec podotkol, že takú smrť si človek musí zaslúžiť a&nbsp;ona k&nbsp;takým patrí. Myslel to úprimne lebo so svokrou, teda maminou mamou, si veľmi dobre rozumel. Len ešte zabŕdol do mamy, či babku naozaj dobre vyšetrila, aby sme nerobili paniku.

Mama sa naňho škaredo pozrela, lebo veď v&nbsp;nemocnici ona toľkým nebožtíkom zatlačila oči a&nbsp;išla telefonovať lekárovi na obhliadku. Otca poverila zabezpečiť rakvu. Išli sme do izby a&nbsp;plakali. Mama oznámila, že lekár tak do hodiny príde. Zavolala susedu, aby jej pomohla babku obliecť, kým nie je stuhnutá. Pripravila uteráky, lavór s&nbsp;vodou aj šaty do rakvy. Prišla suseda a&nbsp;dali sa do práce. Babku vyzliekli, poumývali, a&nbsp;keď boli tak v&nbsp;polovici obliekania ona zrazu otvorila oči. Tie dve vleteli do kuchyne ako šialené a&nbsp;povedali, čo sa stalo. Otec im hneď nalial do pohárikov slivovicu. Kým sa spamätali, babka sa doobliekala a&nbsp;nechápavo krútila hlavou, prečo jej obliekli šaty určené do rakvy. Trochu v&nbsp;rozpakoch bol aj lekár, ktorý práve prišiel. Mamu poznal, bola to skúsená zdravotná sestra a&nbsp;nikdy nepanikárila. Babku vyšetril, ale nič závažné nezistil. Mamu potešil správou, že také niečo sa už stalo aj lekárom, ktorí vypísali úmrtný list, nebožtíka poslali do chladiaceho boxu a&nbsp;tam sa prebral...