Vladimír Kampf

K&nbsp;narodeninám si daroval jubilejnú výstavu v&nbsp;sninskom kaštieli. Životná cesta – kresby, maľby, portréty, akvarely, akty, je prierezom jeho tvorbou. Andrej doteraz namaľoval viac ako šesťtisíc obrazov. Od roku 1982 usporiadal vyše 70 samostatných výstav na Slovensku, v&nbsp;Česku, Nemecku, Poľsku, vo Švajčiarsku, v&nbsp;Rakúsku, na Ukrajine, v&nbsp;Bielorusku a&nbsp;Ruskej federácii. Jeho obrazy sú v&nbsp;galériách a&nbsp;súkromných zbierkach v&nbsp;mnohých európskych štátoch, ale aj v&nbsp;USA, Japonsku, Číne, Južnej Kórei, Kazachstane a&nbsp;v&nbsp;Austrálii.

Si chlapec z&nbsp;chalúpky v&nbsp;dedine, ktorá dnes už pre vodnú nádrž Starina neexistuje. Urobil si obrazmi dieru do sveta. Kedy ti napadlo, že by ťa mohlo živiť výtvarné umenie? To asi v&nbsp;odľahlých dedinách nebolo zvykom.

To teda nebolo. Keď som končil základnú školu, chcel som byť šoférom kamiónov. Bol vtedy seriál o&nbsp;kamionistoch a&nbsp;mne sa to páčilo, aj keď som ho videl iba u&nbsp;kamarátov. V&nbsp;tom čase sme ešte nemali televízor. Ňaňka sme prosili, aby ho kúpil. Jedného dňa ho priniesol.

Nemal si umelecké sklony už v&nbsp;mladosti?

Na základnej škole som kreslil pomerne pekne. Pred dvoma mesiacmi sa mi vrátilo dvanásť mojich školských výkresov. Riaditeľ školy ich opatroval. Povedal mi, že ich má, ale ja som cestu po ne odkladal. Pred časom mi zavolala jeho dcéra. Spýtal som sa na podmienky, za akých mi ich je ochotná vrátiť. Nechcela nič. Priviezli mi ich spolu s&nbsp;manželom. Tak som im za to daroval jeden akvarel.

Páčia sa ti tvoje detské obrázky?

Dnes máš úspešnú umeleckú školu. Bol by si v&nbsp;nej dobrý žiak?

Nevedel som nič o&nbsp;perspektíve, strechy na domčekoch mi padali na všetky strany. Dnes deti učím, ako na to, a&nbsp;mám ich čoraz viac. Teší ma, že to detičky v&nbsp;severovýchodnom kúte Slovenska baví.

Kedy si si rozmyslel to, že chceš byť kamionistom, a&nbsp;prišlo na teba umenie?

Možno to bolo na učilišti v&nbsp;Košiciach. Učil som sa za prevádzkového elektrikára v&nbsp;železiarňach. Ale dostal som sa tam cez Prešov…

Pokračovanie na ďalšej strane...

Po tom, ako som skončil základnú školu s&nbsp;dobrým výsledkom, som si dal prihlášku na strednú školu spoločenského stravovania. Dnes by to bola hotelová akadémia. V&nbsp;roku 1968 sa nám škola začala o&nbsp;dva týždne neskôr, pretože do Československa prišli spojenecké vojská. Vyfasovali sme knihy a&nbsp;dva týždne sme chodili na brigády. Raz k&nbsp;nám domov prišiel spolužiak, ktorý chodil na učňovku do železiarní, a&nbsp;rozprával, ako je tam dobre. Boli v&nbsp;izbách po dvoch-troch. Nás v&nbsp;Prešove bolo v&nbsp;jednej miestnosti štrnásť. V&nbsp;železiarňach dostávali vreckové stodvadsať korún mesačne. O&nbsp;tom sa nám v&nbsp;Prešove nesnívalo. Neboli sme bohatí. Mamka a&nbsp;ňaňko ma presvedčili, aby som šiel do Košíc. Otec si v&nbsp;Chemkostave, kde pracoval, vybavil šoférsku cestu nákladiakom do Prešova a&nbsp;Košíc, aby všetko vybavil a&nbsp;previezol ma.

Vymenil si spoločenské stravovanie za elektriku?

Spolužiaci v&nbsp;Prešove ma presviedčali, aby som nebol hlúpy, aby som zostal. Presvedčili ma argumentmi o&nbsp;dievčatách v&nbsp;baroch a&nbsp;čašníčkach. Ráno som pred tým, než ňaňko prišiel, nasadol do autobusu na brigádu. Každú chvíľu sa mali zatvoriť dvere, keď som zbadal otca, ako ma hľadá. Vystúpil som, aby som mu povedal, že do Košíc nepôjdem, a&nbsp;tie dvere sa za mnou hneď zavreli. Bolo rozhodnuté. Triednemu bolo ľúto, že odchádzam. V&nbsp;triede sme boli dvaja chalani a&nbsp;37 dievčat.

Babinec si vymenil za čisto mužskú spoločnosť v&nbsp;železiarňach?

Bol to osud. Všade len chalani. Bol som najlepší v&nbsp;triede. Do ostatných učňov štvorkárov bolo treba hustiť, kým ja som nemal čo robiť. Tak som kreslil portréty spolužiakov.

Už si aspoň tušil, že by si mohol byť umelec?

Po troch rokoch učenia som mal povinnosť odpracovať v&nbsp;železiarňach nejaký čas. Vtedy mi bratranec, neskôr pravoslávny kňaz, odporučil, aby som šiel študovať na bohosloveckú fakultu do Prešova. Za rok by som si urobil maturitu a&nbsp;potom by som odišiel do Bukurešti študovať cirkevné maliarstvo. Prijali ma bez prijímačiek. Boli radi, že sa niekto hlási za popa. Prišiel mi papier, že ma prijali, čo znamenalo, že ma zo železiarní uvoľnili bez záväzkov.

Vybabral si s&nbsp;nimi.

Ja so železiarňami áno, ale bohoslovci so mnou tiež. Síce ma najprv prijali, ale potom zistili, že zo Stariny a&nbsp;Stakčína, z&nbsp;jednej malej oblasti sme sa hlásili dvaja. Ja a&nbsp;kamarát Jožko Fejsák, ktorý je teraz dekanom pravoslávnej cirkvi v&nbsp;Brne. On veľmi chcel byť kňazom a&nbsp;ja som to bral zľahka, že budem maliar. Po tom, ako si škola nenápadne overovala naše rodinné zázemie a&nbsp;zistila, že sa do cerkvi nehrnieme a&nbsp;môj otec je v&nbsp;strane, po týždni zmenili rozhodnutie. Mne prišiel nový papier, že ma neprijali, a&nbsp;Jožkovi, že ho vzali, aj keď ho najprv nevzali.

Železiari na teba zabudli, bohoslovci ťa nechceli. Čo ďalej?

Pustil som sa do večernej maturity pre pracujúcich na SVŠ v&nbsp;Snine. Pracoval som na strojníckej priemyslovke v&nbsp;Snine, kde práve potrebovali údržbára. Vzali ma rovno do druhého ročníka. Papierovo som urobil rozdielové skúšky. Chvíľu pred tým, ako som si vytiahol maturitné otázky, môj triedny zistil, že som vlastne neurobil prijímačky na školu. Zabudli na to. Tak som ich musel urobiť tesne pred maturitou.

Pekne ti to odsýpalo. Maturita zo dňa na deň...

Na priemyslovke pracoval učiteľ Jozef Kern, ktorý namaľoval na malé obrázky všetky slovenské dediny a&nbsp;mestá. Vozil som ho po dedinách na svojej motorke skoro zrána, aby sme už na ôsmu boli v&nbsp;škole. On v&nbsp;triede a&nbsp;ja v&nbsp;dielni. Po maturite som sa radil s&nbsp;bratom Mirom. Poradil mi, aby som išiel študovať na fakultu do Prešova, kde som chcel študovať ruštinu a&nbsp;výtvarnú výchovu, ale na prvý pokus ma neprijali.

Mimochodom, ani cesta svetoznámeho galeristu Mira Smoláka neviedla k&nbsp;umeniu priamo.

Skončil drevársku priemyslovku vo Zvolene. Odtiaľ išiel do Bratislavy na filozofickú fakultu. Po prvom ročníku vysokej školy sa vybral cez prázdniny učiť nemčinu do Nemeckej demokratickej republiky. V&nbsp;Berlíne si našiel manželku s&nbsp;ktorou má dvoch synov. Najprv robil na stavbách a&nbsp;študoval na Humboldtovej univerzite.

Prečo ťa na prvý raz na fakultu neprijali?

Ako chlapec z&nbsp;dediny som sa hral na maliara, maľoval som olejovými farbami veľké plátna. Tak som začínal. Nič horšie som nemohol urobiť. Počas skúšok na vysokú školu pred nás postavili bielu bustu, biely papier a&nbsp;dali nám čierny uhlík. Spočiatku som bol v&nbsp;rozpakoch, čo s&nbsp;tým. Pokúsil som sa… Profesor Jozef Bendík okolo mňa niekoľkokrát prešiel s&nbsp;tým, že tá moja busta má živé oči. Stále som nevedel, čo s&nbsp;tým, až kým mi po tých očiach neprešiel rukou a&nbsp;nerozmazal ich. Zrazu už busta živé oči nemala. Boli tam lepší žiaci, ale ja som sa nedal. Pozbieral som všetky možné busty komunistických potentátov a&nbsp;poctivo som sa pripravoval. Pripravujem vlastnú monografiu a&nbsp;všetky školské práce mám u&nbsp;seba. Po vytriezvení po promóciách sme si ich so spolužiakmi odniesli zo skladu. Podplatili sme skladníka…

Umelecký život si naštartoval v&nbsp;Bratislave.

Nebolo len také jednoduché dostať sa do zväzu výtvarných umelcov. Bolo treba veľa sa snažiť a&nbsp;počúvať komisie. Keď ma odobrili, išiel som študovať umenie do Prahy. Naštval som sa, pretože v&nbsp;tom čase boli výstavy, na ktorých mohli vystavovať iba výtvarní umelci. Ani pedagóga medzi seba nepustili. Keď som skončil štúdium v&nbsp;Prahe a&nbsp;mohol som sa konečne stať plnohodnotným umelcom, prišla Nežná revolúcia a&nbsp;umelecký svet sa zmenil. Akademické zákony prestali platiť a&nbsp;každý si mohol robiť, čo chcel.

Dnes je výtvarník každý, komu sa zachce.

Brániť tomu nemôžeš, každý má právo vyjadriť sa na ploche so štyrmi rohmi, aj keď to má od umenia ďaleko. Také obrazy si môžeš kúpiť lacno.

Na začiatku si maľoval okrem iného robotníkov, ktorí stavali vodnú nádrž Starina a&nbsp;„pochovávali“ tvoju rodnú dedinu Starina.

Prvú výstavu som mal v&nbsp;Humennom. Prišli všetci miestni papaláši. Na druhej sninskej výstave som mal portrét robotníka Ďoďa Gerboca. Nemal čo robiť, čakal na stavenisku na dynamit, tak mi pózoval priamo v&nbsp;stavebnej jame. Obraz som nazval Budovateľ priehrady J. Gerboc. Po troch týždňoch si ma zavolal na koberec predseda miestneho národného výboru. Vraj som im ale dal. Celá Snina prišla na výstavu, ale nie preto, že by som bol nejaký veľký umelec. Prišli si pozrieť budovateľa priehrady. Jožko Gerboc bol najväčší bitkár v&nbsp;meste, ktorý sa práve vrátil z&nbsp;basy. Diery na dynamit musel vŕtať za trest.

Poďme konečne k&nbsp;holým babám.

Začalo sa to v&nbsp;Nemecku. Brat Miro už robil vo východnom Berlíne a&nbsp;realizoval výstavy československých výtvarníkov. Dostal ma na jeden plenér pri Rostocku. Niekoľko rokov po sebe som tam bol z&nbsp;Československa len ja. Akty boli hlavným motívom plenérov. Ja som s&nbsp;nimi nemal žiadne skúsenosti. Mimochodom, nemecké modelky neboli ktoviečo. Ale raz pózovala krásna štíhla študentka z&nbsp;Magdeburgu. Utiahol som sa do kútika a&nbsp;učil som sa maľovať nahé telo. Novinár, ktorý nás pozoroval, prišiel za mnou a&nbsp;povedal, že ja ten akt nemaľujem, ale štetcom bozkávam. Mal som k&nbsp;tomu úctu.

Na prvý raz to zvyčajne býva „trapas“. Hovorím z&nbsp;vlastnej skúsenosti, keď som ešte na základnej škole fotil polonahé spolužiačky.

Nebol to „trapas“. Myslel som si, že akty neviem maľovať, ale tie moje boli krajšie ako tie od kolegov.

Máš zrátané, koľko aktov si už namaľoval?

Sú ich stovky… Možno aj tisíce. Oženil som sa, chvíľu mi pózovala manželka, ale nebavilo ju to. To nebolo dobre. Darí sa mi, keď príde nadšená dáma a&nbsp;teší sa, že bude na obraze. Ťažké je to s&nbsp;tými, ktoré prídu s&nbsp;dvoma-troma mobilmi a&nbsp;pýtajú sa dookola, kedy to už bude. To nie je ono. Teraz som už skúsenejší a&nbsp;múdrejší. Maľujem tie, ktoré to naozaj chcú. Nie za peniaze alebo za niečo.

Prácu si aj zjednodušuješ tým, že si modelky fotíš.

Pracujem po nociach, lebo cez deň mám kopu inej roboty, galériu, školu, festivaly… Na tvorbu potrebujem pokoj. Nemôžem gumovať a&nbsp;niečo dookola prerábať. Musím byť presný.

Ako modelky prehováraš?

Neprehováram ich. V&nbsp;Bratislave som jednej vysvetľoval, že výtvarník musí vidieť nahé telo, aby poznal anatómiu. Potom už dokáže ženu trebárs aj obliecť… Povedala mi, že nemám doliezať, že keď bude chcieť, vyzlečie sa už vo výťahu cestou ku mne. Niektoré ženy za svoje akty platia, iné nie. Riešime to tak, že si ich namaľujem pre seba a&nbsp;jeden obraz sa ujde aj im. Bratrancova krásna manželka dlho odolávala. Nakoniec som jej vynadal, že raz bude stará, scvrknutá, hrbatá a&nbsp;z&nbsp;jej krásy nič nebude. Po čase mi zavolala, že manžel súhlasí. Krásna bola.

Je dobrá reklama, keď za teba hovorí tvoja práca.

Boli časy, keď som mal maľovania vyše hlavy. V&nbsp;jednej firme viseli moje akty. Občas mi zavolal riaditeľ, že mám výstavu doplniť, pretože nejaký darovali obchodným partnerom a&nbsp;dokonca politikom.

Výtvarník, ktorý bozkáva štetcom: Ženy sa pred ním vyzliekajú desiatky rokov, ako to robí?

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Výtvarník, ktorý bozkáva štetcom: Ženy sa pred ním vyzliekajú desiatky rokov, ako to robí?

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Druhý život kníh: Kedysi tu parkovali koče, dnes je tu antikvariát s duchovnou literatúrou

Nebojte sa mať veľké a odvážne sny, hovorí GUSTO STIBRÁNYI: Všetko je v hlave!

Chovateľa zabil vlastný miláčik: Koledoval si o to? Skúsený cirkusant iba krúti hlavou

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás