Vladimír Kampf

Rodák z&nbsp;Turne nad Bodvou južne od Košíc, ktorú ni­kdy neopustil, je frajer nielen pre svoj výkon, ale aj pre vek, v&nbsp;ktorom sa vydal na cestu. Mal 71 rokov. „V&nbsp;Turni som chodil do školy a&nbsp;už ako chlapca ma omámil náš Slovenský kras. Dodnes ma tá vášeň neopustila. Kraj naokolo poznám veľmi dobre. Mám rád bicyklovanie.“

Po niekoľkých krátkych zamestnaniach bol šestnásť rokov zásobovačom vo veľkom štátnom majetku. Posledných šesť rokov pracoval ako vedúci zásobovania. „Našťastie som mal tolerantného zamestnávateľa. V&nbsp;tom čase som veľa a&nbsp;vášnivo jaskyniarčil. Každý rok som chodieval aj dva razy do jaskýň v&nbsp;Európe. Odmala žijem Slovenským krasom, v&nbsp;ktorom je množstvo nádherných jaskýň. Môj otec bol speleoarcheológ. Už ako päťročného ma brával so sebou. Časom som sa dostal k&nbsp;skupine v&nbsp;Rožňave a&nbsp;začal som intenzívne jaskyniarčiť. Trvalo to štvrť storočia. Aj dnes mám kopu príležitostí dostať sa do jaskýň, ale už uprednostňujem iné zážitky. Slabne mi zrak a&nbsp;necítim sa v&nbsp;šere a&nbsp;vo vlhku podzemia bezpečne. Odhad vzdialenosti mám horší a&nbsp;hýbem sa ťažšie. Inak nemám problém.“

Jaskyniarom obmedzovali život často divoké a&nbsp;ešte častejšie nerozumné zákony. Najmä tie, ktoré zákonodarcovia vymysleli v&nbsp;búrlivých deväťdesiatych rokoch minulého storočia. „Jaskyne sa stali majetkom štátu. Dostať sa do nich dalo oficiálne len s&nbsp;výnimkou ministerstva. Žiadať o&nbsp;ňu sme mohli raz za rok s&nbsp;tisíckorunovým kolkom. To bol klinec do rakvy môjho jaskyniarstva. Odmietal som taký prístup. Bol som už vtedy podnikateľ, poctivo som si platil poistky, a&nbsp;keby som bol v&nbsp;jaskyni načierno a&nbsp;niečo by sa mi tam stalo, tak sa na mňa vykašlú. Kto vie oficiálne rok vopred povedať, kam pôjde do jaskyne? To je predsa hlúposť,“ spomína.

Býval členom takmer každej slovenskej jaskyniarskej expedície, ktorá reprezentovala Slovensko v&nbsp;zahraničí. Popri zamestnaní prešiel kus sveta a&nbsp;preliezol kus podzemia. Úspešných ciest má za sebou kopu. K&nbsp;tým, ktoré mu najviac učarovali, patrí sólo zostup do kolmej priepasti Provatina v&nbsp;Grécku, hlbokej 400&nbsp;metrov. „V&nbsp;tom čase to bola obrovská výzva. Ani technika, ani laná neboli také ako dnes.“ Bol aj pri spoločnom zostupe slovenských jaskyniarov do vtedy najhlbšej známej priepasti sveta Jean-Bernard, hlbokej vyše 1&nbsp;600 metrov. Dnes je to už siedma najhlbšia priepasť. Gusto má za sebou objavy priepastí v&nbsp;Chorvátsku a&nbsp;kopu ďalších úspechov.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Mal firmu na výrobu jaskyniarskeho výstroja. „Bol som predseda technickej komisie Slovenskej speleologickej spoločnosti. V&nbsp;rámci funkcie som bol v&nbsp;kontakte s&nbsp;jaskyniarmi z&nbsp;Európy a&nbsp;zo sveta. Mal som prehľad o&nbsp;technike a&nbsp;vedel som, čo kolegovia pod zemou potrebujú. Začal som podnikať ešte začiatkom roka 1989 podľa zákona o&nbsp;poskytovaní služieb obyvateľstvu. To som bol ešte zamestnaný. Krátko po tom, ako som sa rozhodol, že ma podnikanie bude živiť, prišla Nežná revolúcia a&nbsp;mohol som fungovať naplno.“

Začínal s&nbsp;jedným zamestnancom a&nbsp;neskôr ich bývalo aj trinásť. „Časom som k&nbsp;výrobe pridal obchodovanie. Meander bol výhradný obchodný zástupca jednej francúzskej a&nbsp;jednej českej firmy.“ Okrem toho bol Gusto akreditovaný školiteľ na práce vo výškach. „Robil som to 26&nbsp;rokov až do dôchodkového veku. S&nbsp;manželkou máme dcérku Jarku. Jej manžel bol takisto dobrý jaskyniar, ale do prevzatia firmy sa im nechcelo. Majú svoju prácu a&nbsp;záujmy v&nbsp;Prahe,“ hovorí.

Celý život neobsedel. O&nbsp;život mu išlo možno veľakrát nielen ako jaskyniarovi v&nbsp;podzemí. „V&nbsp;horách je človek neustále vystavený nebezpečenstvám. Dostal som od Boha dar, že dokážem včas povedať nie a&nbsp;z&nbsp;hroziaceho rizika vycúvať. Nemusím sa predsa dostať všade za každú cenu. Viem sa z&nbsp;cesty vrátiť. Zmyslom každej z&nbsp;nich je návrat. Ak chce človek prežiť, inak sa to ani nedá. Ak sa šťastie usmeje, všetko sa podarí, ak nie, nevadí. Nič sa nedeje. Aj na svoju bicyklovú cestu som sa vybral s&nbsp;tým, že to vyskúšam, a&nbsp;snažil som sa organizačne všetko pripraviť tak, aby to klaplo,“ vysvetľuje.

Za všetkým je návšteva skupinky turistov u&nbsp;Gusta na chalupe. Bol medzi nimi aj výrazný Juho­američan, syn bývalého maďarského konzula v&nbsp;Bolívii. „Keď doštudoval, rodičia mu umožnili vydať sa na cestu od Aljašky na juh juhoamerického kontinentu na klasickom bicykli. Rozprával mi zážitky. Bolo to pred šestnástimi rokmi. V&nbsp;tom čase bolo všetko inak. On nechával veci na náhodu. Kde zastal, povedal svoj príbeh a&nbsp;poprosil miestnych, či by si u&nbsp;nich mohol na noc odložiť bicykel, že on sa vyspí na priedomí. Nakoniec to dopadlo tak, že ho aj prenocovali, aj nakŕmili a&nbsp;ráno pokračoval ďalej. Mne to tak nefungovalo. Moja španielčina je na úrovni existenčného minima,“ spomína s&nbsp;úsmevom.

Cez oceán si dal v&nbsp;škatuli previezť rozobratý bicykel, ale musel ho prevážať bez batérií. Ich kapacita vysoko presahovala všetky prípustné limity. „Jednoduchšie bolo objednať si ich do môjho prvého ubytovania na Aljaške. Skladanie bicykla mi trvalo celý deň.“ Najnepríjemnejšou etapou trate bola Patagónia v&nbsp;poslednej časti cesty. „Neboli tam síce kopce, ale veľmi silný vietor, štrková cesta a&nbsp;na nej samá jama. Je tam aj slávna 1200-kilometrová čilská cyklo­trasa Carretera Austral, ktorú začal stavať ešte Pinochet, ale je veľmi náročná. Ťažký 80-kilogramový bicykel trpel aj s&nbsp;jazdcom. Bál som sa, že mi niečo zlyhá, ale našťastie všetko vydržalo.“

Problémov mal po ceste dosť. „Našťastie som technik. Bicykel som si vyskúšal ešte doma. Previezol som sa na ňom aj do Prahy k&nbsp;dcére, aby som si vyskúšal zaťaženie počas etáp. Na bicykli mám dva dlhé vlajkové držiaky. Tie boli nielen atraktívne, ale mali úlohu zaistiť mi bezpečnosť. Kamióny ma videli už z&nbsp;diaľky. Bol som na ceste nápadný. Nemal som žiadnu kolíziu a&nbsp;nič zlé sa mi nepritrafilo.“ Prekvapení bolo veľa a&nbsp;všelijakých. „Raz mi jedna ženská nacúvala do odstaveného bicykla a&nbsp;prevrátila ho. Keď vystúpila, usmial som sa na ňu. Posnažil som sa ju po španielsky podpichnúť slovami: Však vaše zrkadielko zostalo v&nbsp;kúpeľni? Rozosmiala sa.“

Napínavé situácie zažíval v&nbsp;Peru. „Dostal som sa do stredu občianskej vojny. Všade ma varovali, že sa mi môže niečo prihodiť. Prechádzal som cez barikády a&nbsp;bolo to drsné a&nbsp;nebezpečné. Niekde ma pustili, inde pýtali príspevok do pokladničky, legitimovali ma, kontrolovali. Keď videli, že nie som Američan, pustili ma ďalej. Boli miesta, kde ma ponúkli pivom alebo pozvali na guláš. Na jednom veselom mieste mi dokonca ponúkali koku. Raz ma mladý pustiť nechcel, ale starý s&nbsp;tým nemal problém. Hádali sa pre to a&nbsp;skoro sa aj pobili. Vtedy ma opäť zachránil slovenský pas.“

Na barikádach mali naschvál porozbíjané fľaše. „Sľuboval som, že v&nbsp;najbližšom kostole zapálim sviečku, ak sa mi podarí prejsť bez rozsekaných gúm. V&nbsp;ten deň som defekt nemal, strážili ma asi všetci strážni anjeli. Dokopy za celú cestu som mal 22 defektov. V&nbsp;Argentíne mi pichali do kolies bodliaky, ale najšpinavšie krajnice ciest sú v&nbsp;Spojených štátoch, kde som mal aj najviac defektov. Zradné sú najmä tenké drôtiky z&nbsp;rozsekaných pneumatík, nevidno ich.“

Manželka sa netešila, keď odchádzal na dlhú cestu. „Tí, ktorí ma poznajú, vedeli, že nemá význam ma odhovárať. Občas sa mi stalo, že mi niekto napísal, aby som sa vrátil a&nbsp;kašlal na to. Možno si väčšina myslela, že sa trocha rozbehnem a&nbsp;vzdám to. Ja som však na také niečo nepomyslel ani raz. Mentálne som to, chvalabohu, zvládal.“ Gusto priznáva, že mu vekom ubúda para. „Aj preto som sa dal na turistické bicyklovanie, lebo je to menej náročné ako horská cyklistika, ktorá je bližšia môjmu srdcu. Pre ľudí vo vyššom veku je dôležité nezastať.Keď zastanú, končia. Ak niekto v&nbsp;mladosti funguje aktívne, neprekáža nejaký výpadok. Telo si pamätá.“

Sám mal v&nbsp;živote aj veľmi kritické chvíle. „V&nbsp;čase, keď som začal podnikať, som bol presvedčený, že dobre je urobené len to, čo si urobím sám alebo na čo aspoň poriadne dohliadnem. Dopadol som tak, že mi po desiatich rokoch intenzívneho podnikania zlyhal imunitný systém. Chodil som od jedného špecialistu k&nbsp;druhému, pchali do mňa lieky a&nbsp;ja len zomrieť a&nbsp;zomrieť. Mal som za sebou ťažké obdobie. Bol som vyčerpaný. Navalila sa na mňa pritom kopa ďalších vecí v&nbsp;živote,“ spomína.

Z&nbsp;najhoršieho ho dostal priateľ doktor Juhás, vtedajší primár v&nbsp;Kúpeľoch Štós. „Vyšetril ma, preštudoval si moju zdravotnú dokumentáciu a&nbsp;dal mi dve možnosti: vybrať sa na šesť týždňov k&nbsp;teplému moru bez telefónu a&nbsp;kontaktu so svetom alebo odísť vysoko do studených hôr na ešte dlhší čas. Prvé tri týždne sú adaptácia a&nbsp;po nich prichádza liečba. Kúpil som si dupľovaný zájazd na Kanárske ostrovy. Vrátil som sa ako iný človek. Pomohlo. Odchádzal som chorý, zmordovaný. Prvé dva dni som pritom pil len vodu a&nbsp;jedol acylpyrín...“

Gusto si každý rok dožičí očist­ný pôst na chalupe. „Urobím jarné práce a&nbsp;desať dní pijem len vodu a&nbsp;čaje. Občas ma príde pozrieť manželka, ale nechce ma dráždiť, že ona je. Mne to však neprekáža. Vôľu mám silnú.“ Jeho americké cyklistické dobrodružstvo trvalo deväť a&nbsp;pol mesiaca. „Splnil som si sen a&nbsp;môžem ísť za ďalším z&nbsp;iného súdka. Uvidíme, čo príde. Možno to bude niečo pre moje pravnúčatá a&nbsp;bude to zvláštne, zaujímavé a&nbsp;extrémne. O&nbsp;cestovaní to nebude. Som ako buldog. Do niečoho sa zahryznem a&nbsp;idem,“ hovorí tajnostkársky.

Bola to síce sólo jazda jedného muža, ale zasa až taký osamelý nebol. Svedčí o&nbsp;tom dlhé poďakovanie s&nbsp;menami desiatok ľudí na Gustovom profile na sociálnej sieti. V&nbsp;závere poďakovania napísal: „Nebojte sa mať veľké a&nbsp;odvážne sny. Všetko sa dá, ak človek chce. Všetko je v&nbsp;hlave! Treba sa sústrediť hlavne na zvládnutie sebakontroly. A&nbsp;pôjde to. Dozaista si to žiada aj obetovanie.Bez obety niet cesty. Nič nie je zadarmo. Všetko má svoju cenu a&nbsp;za všetko sa musí zaplatiť. Každý vie sám najlepšie, či mu tá cena stojí za to. Je úplne jedno, čo človek mieni robiť, dôležité je, aby to robil poriadne. Úspech príde.“