Jana Homolová

Vôbec prvýkrát v slovenčine aktuálne vychádza kniha spisovateľky Eleny Lackovej Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, navyše 20 rokov po jej smrti. V knižke, ktorá bola pôvodne vydaná v českom jazyku ešte v&nbsp;roku 1997, E. Lacková opísala svoj životný príbeh, do ktorého výrazne zasahovali spoločenské pomery vo vtedajšom Československu. Dielo vzniklo v&nbsp;spolupráci s významnou českou romistkou Milenou Hübschmannovou a v Česku malo až štyri edície (nanovo vyšlo štyrikrát, pozn. red.). Okrem toho bolo preložené do maďarčiny, francúzštiny aj angličtiny. Vynára sa preto otázka, prečo sa slovenského prekladu dočkalo až teraz.

Zlé jazyky sa už stihli chytiť marketingovo atraktívneho prepojenia medzi hviezdou jojkárskeho seriálu Iveta, ktorý v&nbsp;poslednom období lámal rekordy sledovanosti, Alžbetou Ferencovou a jej prababičkou Elenou Lackovou. Pravda je však taká, že na preklade knihy sa pracovalo dávno pred tým, ako sa seriál Iveta dostal na obrazovky. S načasovaním vydania knihy teda nemal vôbec nič spoločné, aj keď seriálu nemožno uprieť, že v&nbsp;našej spoločnosti otvoril viaceré pálčivé témy. Práve preto úspech, s akým sa stretol, pravnučku slávnej spisovateľky Eleny Lackovej v dobrom prekvapil. „Keď sme seriál Iveta vyrábali, veľmi sme sa báli. Nielen v&nbsp;súvislosti s rómskou otázkou, ale so všetkými otázkami, ktoré sa v seriáli otvárajú. Či je to kresťanstvo, sexuálna orientácia, pokrytectvo, menšiny… Aj ja sama som sa bála, ako toto všetko diváci prijmú,“ uviedla otvorene Alžbeta, ktorá kvetnato písanú biografiu svojej slávnej starej mamy prišla pred pár dňami do Bratislavy oficiálne pokrstiť.

Zaujímavosťou je, že knižka je už medzičasom vypredaná, no chystá sa jej dotlač. Príbeh Eleny Lackovej je vzhľadom na pomery, z&nbsp;ktorých vyšla, priam neuveriteľný. Dobu, v ktorej žila, totiž predbehla o celé desaťročia. O&nbsp;rómskom holokauste hovorila v&nbsp;časoch, keď sa oň nikto nezaujímal. Bola jednak prvou rómskou ženskou spisovateľkou na Slovensku a navyše ako prvá písala v rómskom jazyku. Založila rómske divadlo v Československu a so svojím súborom precestovala celú krajinu. Hrou Horiaci cigánsky tábor, ktorú napísala v roku 1948, chcela poukázať na to, že aj Rómovia bojovali proti fašizmu a&nbsp;za svoju slobodu po boku slovenských partizánov v Slovenskom národnom povstaní. „Žiaľ, ostatná literatúra aj učebnice dejepisu zabudli na tento historický fakt. Ale ja ako svedok tejto skutočnosti a&nbsp;historickej pravdy chcem pre terajšie a&nbsp;budúce generácie podať svedectvo o rómskom holokauste a&nbsp;o&nbsp;rómskom odboji na Slovensku,“ povedala v minulosti pre rómske periodikum Romano nevo ľil.

POZRITE, AKO IM TO PRISTANE! FOTKY FERENCOVEJ S PARTNEROM NÁJDETE TU

Cez divadlo sa Elena dostala do širšieho povedomia a československí Rómovia o nej medzi sebou začali šíriť rôzne povesti. Práve tie sa dostali do uší už spomínanej pražskej romistky Mileny Hübschmannovej, ktorá celý život zasvätila rómskemu jazyku a propagácii osobností a literatúry tohto etnika. Stalo sa teda jej snom spoznať túto pozoruhodnú Rómku, za ktorou do Prešova pricestovala v polovici 70. rokov – stopom.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Z Hübschmannovej spomienok vyplýva, že keď prišla do domu Eleny Lackovej, tá vôbec nezisťovala, kto je, čo je zač a prečo prišla. Jednoducho sa spýtala, tak ako to u Rómov býva, či nie je hladná, a následne spolu začali šúpať zemiaky… Elena sa narodila do rodiny mimoriadne talentovaného rómskeho hudobníka a blonďavej Poľky. Dvojica sa zoznámila v Moskve počas prvej svetovej vojny. Údajne to bola láska na prvý pohľad a&nbsp;o&nbsp;deväť mesiacov sa im narodil prvý syn Jožko. Po vojne sa vrátili na Slovensko, kde sa Elenina mama musela vyrovnať s nečakaným prekvapením. Myslela si totiž, že jej muž je doktor, ktorým skutočne aj bol. Jeho meno totiž bolo Mikuláš Doktor. Mária očakávala lekársky prepych, ocitla sa však v&nbsp;rómskej osade. O Rómoch vtedy kolovali rôzne fámy, napríklad že kradnú deti alebo že jedia ľudské mäso, preto mladá Poľka nebola zo svojej novej rodiny vôbec nadšená…

Elena sa narodila 22. marca 1921 a odmalička rada čítala. Mala sedem vlastných súrodencov a&nbsp;dvoch nevlastných (z prvého otcovho manželstva, pozn. red.). Po ukončení základnej školy vo Veľkom Šariši absolvovala tri triedy meštianskej školy a&nbsp;o&nbsp;literárnu tvorbu sa pokúšala už ako 14-ročná básničkami. O&nbsp;tom sa dokonca v dobovej tlači uchovali záznamy. Ako 19-ročná sa vydala za robotníka Jozefa Lacka, s&nbsp;ktorým mala postupne šesť detí (dve zomreli v detskom veku, pozn. red.). Kniha ďalej mapuje jej úspechy s divadlom, sťahovanie z chatrče, prácu na Krajskom národnom výbore v Prešove aj štúdium na Fakulte sociálnych vied a publicistiky Karlovej univerzity v Prahe, ku ktorému sa dostala v strednom veku, keď už bola niekoľkonásobnou babičkou.

Mylne sa v tejto súvislosti často uvádza, že bola prvou vysokoškolsky vzdelanou Rómkou v Československu. Takých Rómov bolo niekoľko, no treba povedať, že Elena bola žena, ktorá v&nbsp;60.&nbsp;rokoch minulého storočia búrala nastolené stereotypy. Jednak svojou národnosťou, jednak „pokročilým“ vekom v čase štúdia a&nbsp;takisto v súvislosti s patriarchálnym prostredím, z ktorého pochádzala a ktoré ženám nedovoľovalo vzdelávať sa. Elenu Lackovú však žiadne predsudky ani stereotypy nezastavili. Práve v&nbsp;tejto súvislosti moderátorka krstu Veronika Cifrová Ostrihoňo- vá (34) autobiografickú knižku označila za výbornú feministickú literatúru. 

„Elena Lacková išla proti konvenciám, ktoré boli v&nbsp;tom čase vžité. V knihe sú pekne vyobrazené príbehy o tom, ako si ju napríklad po úspechu jej divadelnej hry išli niekde uctiť a ona sa vrátila domov, kde ju muž zbil, lebo sa túlala bohviekde… A&nbsp;keď po ňu prišli druhýkrát, išla vo svojich kuchynských šatách, aby si muž nemyslel, že sa opäť ide niekam zabávať,“ uviedla. Bola to silná žena, ktorá aj zdanlivú nepriazeň osudu zvládla a pre svoje etnikum urobila veľmi veľa. Ako osvetová pracovníčka na krajskom národnom výbore pracovala predovšetkým v osadách, v pokročilom veku spolu s redakciou rómskeho periodika Romano nevo ľil absolvovala obrovské množstvo besied s&nbsp;rómskymi i nerómskymi deťmi v&nbsp;školách a knižniciach po celom Slovensku. Za svoju celoživotnú prácu venovanú rozvoju rómskych komunít dostala ako prvá Rómka v slovenskej histórii od vtedajšieho prezidenta Rudolfa Schustera štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy.

Zaujímavosťou je, že Alžbeta Ferencová si to, kto jej prababička reálne bola, naplno uvedomila až po dlhých rokoch od jej smrti. „Ja si ju, samozrejme, pamätám, mala som asi jedenásť rokov, keď zomrela, ale keď som bola malá, vnímala som ju skôr ako veľmi prísnu. Až s odstupom rokov som pochopila, že nebola prísna, len mala akoby veľa odžitého. Teraz sa už na ňu pozerám ako na ženu, ktorá celý život pracovala, mala šesť detí, cestovala, celý život písala… K jej knihe som sa dostala až po presťahovaní do Prahy pred piatimi rokmi. My sme síce doma všetky prababkine knihy mali, ale ja som sa v tom čase dostala skôr k jej rozprávkam, ktoré som poznala odpredu-odzadu… Po rokoch som sa prechádzala po Václavskom námestí a vo výklade som uvidela krásnu ružovú knihu a hore uvedenú Elenu Lackovú. Zahanbila som sa sama pred sebou, že som sa k nej dostala až v dospelom veku, ale hneď som si ju kúpila a prečítala v českom jazyku,“ uviedla a zároveň dodala, že aktuálne má rozčítanú aj slovenskú verziu tejto knižky.

Otvorene priznala aj to, že si celkom neuvedomovala, akú unikátnu prastarú mamu mala. „Vedela som, že prababka bola silná žena, ktorá vyštudovala vysokú školu, bola vzdelaná, ale mne to stále pripadalo normálne, pretože my v rámci celej rodiny sme išli tou istou cestou,“ uviedla. Treba len podotknúť, že Alžbeta pochádza zo vzdelanej rodiny. Z&nbsp;maminej strany sú jej príbuzní učitelia a ekonómovia a z otcovej najmä umelci. „Doma som len pokračovala v nastolenej tradícii. U nás bolo prirodzené mať samé jednotky a študovať. Mali to tak aj moji spolužiaci a v tomto smere som to nepovažovala za nič výnimočné. Samozrejme, bola to hlúposť, pretože keď som sa dostala k tejto knihe a ako žena som pochopila, čím všetkým prababka prešla, nejde pre mňa len o jej výnimočnosť v rámci rómskej otázky, ale vnímam ju aj ako výnimočnú ženu,“ doplnila.

Elena Lacková sa pre rôzne okolnosti viackrát sťahovala do Česka a späť. Pre mnohé ženy tej doby bola príkladom toho, že keď človek chce, tvrdou prácou si dokáže zariadiť život podľa svojich predstáv. V tomto smere je medzi vnučkou a prastarou mamou určitá paralela. Vníma ju tak aj Alžbeta Ferencová? „Nemyslím si, že v rámci rómskej otázky som pre mladé dievčatá nejako výnimočná. Veľa som na sebe pracovala a asi som mala aj šťastie. A&nbsp;takisto som sa nedala odradiť,“ uviedla skromne a&nbsp;v&nbsp;skratke tým zároveň opísala životné nastavenie Eleny Lackovej. Tá sa nevzdala rovnako ako jej vnučka Alžbeta, ktorá to pri presadení sa vo vodách slovenského šoubiznisu nemala dlhé roky vôbec jednoduché. Najskôr skúšala šťastie v&nbsp;talentových šou, potom v súťaži krásy. Neskôr pôsobila v dievčenskej kapele, tancovala, spolupracovala na markizáckom Kolese šťastia, až kým neprišla do Prahy, kde sa jej rozbehla spevácka a aktuálne už aj herecká kariéra.

Nie je vylúčené, že Alžbetu v&nbsp;roz­lete do určitej miery brzdilo vnímanie Rómov, ktoré spoločnosť nastavila negatívne. „Azda najvtipnejšia príhoda, ktorá sa mi stala, keď sa ľudia dozvedeli, že som Rómka, je, že mi povedali: Ale veď to nevadí…“ priznala so smiechom a bez štipky zášti. „Tieto slová z ľudí vypadávajú prirodzene a ja sa na nich ani nehnevám. Je to ťažké, keď s predsudkami voči Rómom odmalička vyrastáte a máte to v podvedomí. Potom si ani nemyslíte, že ste povedali niečo zlé. Niektorí ľudia si dokonca myslia, že mi dajú pochvalu, keď povedia: Vy žijete inak ako tí ostatní Rómovia… Osobne si napríklad neviem predstaviť, že by som chodila za cudzími ľuďmi Nerómami a&nbsp;hovorila im, že žijú lepšie ako iní bieli,“ zamyslela sa speváčka a&nbsp;herečka pri téme rómskych stereotypov, na ktoré s láskavým humorom posledné týždne po­ukazoval spomínaný seriál Iveta.

Ten pootváral rany, ktoré často ani nechceme vidieť. Alžbeta bola v tejto súvislosti dokonca konfrontovaná so zvláštnymi názormi na svoju osobu. „Je tu na internete akási menšina ľudí, ale zato veľmi hlasná, ktorá hovorí: Už by stačilo tej Rómky… Veď sú tu aj iné herečky, ktoré môžete obsadiť… Akoby mi dopriali kúsok toho pracovného šťastia, ale len na chvíľu a potom stačí,“ uviedla na margo niektorých neprajníkov. Od práce ju to však neodrádza, okrem toho, že stvárni hlavnú úlohu v pripravovanom kriminálnom seriáli Petra Bebjaka (52) na obrazovkách Markízy a&nbsp;Novy, v&nbsp;hlave má projekt obnovy divadelnej hry Horiaci cigánsky tábor, ktorú krátko po vojne napísala jej prababička Elena Lacková. „Je pravda, že som nad tým začala premýšľať, chcela by som témy rómskej histórie cez divadlo opäť dostať do širšieho povedomia, ale zatiaľ je to len v štádiu úvah,“ priznala. Ak sa to Alžbete podarí, vo verejnom priestore bude opäť o čom hovoriť.

Zvrátila svoj osud: Kruté odkazy Ferencovú neodradia! Po kom zdedila odvahu?

Výber pre vás

Zvrátila svoj osud: Kruté odkazy Ferencovú neodradia! Po kom zdedila odvahu?

Súvisiace články

VAČKOVÁ o svojich expartneroch: Takto sa vyrovnáva s rozchodmi! Je opäť pripravená na lásku?

Dušan Tarageľ odhalil obsah tajného listu od maestra Chudíka: Čo ukrýva?

Takto ste ju nepoznali: V ťažkých časoch bol URBÁNKOVEJ oporou kňaz Lovaš. S čím bojovala?

Blízky dôverník NADE URBÁNKOVEJ prehovoril: Túžila len po láske, to nie je hriech

Výber pre vás